Prečo píšem tento blog?

Keď som sa zamyslel nad predchádzajúcim príspevkom, dal som si otázku, že prečo vlastne píšem tento blog, a prečo by mal / nemal byť vo vyhľadávačoch či katalógoch. Pochopiteľne, že tam byť nemusí, veď nikto predsa nejde hľadať blog podľa toho, že hľadá blog Jebalpsa, keď o ňom vie, a keď no ňom nevie, tak ho aj tak nehľadá a nenájde.

Prečo taká vec teda existuje?

V prvom rade preto, lebo má strašne veľa čitateľov. To by bola ale trochu rekurzívna odpoveď, lebo keby neexistoval, tak nemá, ale aj tak je fajn, že píšem pre pár stoviek čitateľov denne.

Je fajn mať blog aj preto, lebo je to vyjadrenie nezávislosti. Na blogu nemusím nič. Keď chcem, píšem, keď nechcem, nepíšem. Sloboda. Môžem používať slovník, aký sa mi páči, a aký aj tak používajú všetci ostatní, ak práve nie sú v televízii, a niektorí aj vtedy. To, že kvôli názvu domény ho nezaradia do katalógu, to som tak trocha tušil, ale že by som s tým mal vážny problém, to asi ani nie.

Nemusím sa nikomu spovedať. Úžasné. Proste som nejaký chlapík na webe a iba zopár ľudí vie, kto som a zopár ich to tuší. Hráme takú peknú hru. Rovnako ako pri sexe, to, čo je zahalené tajomstvom a to, čo je nedostupné, je to, čo nás najviac láka. Osobné útoky si potom nemôžem brať ako osobné, lebo útočník predsa neútočí na mňa, ale na nejakého noname blogera. Nebaví ma stále sa obraňovať, hájiť si svoju pravdu a osobne sa angažovať vo veciach. Toho mám v nevirtuálnom živote až - až a ešte aj viac.

A teraz k skutočným dôvodom:

Píšem blog, lebo som bezmocný. Nechápem tento svet, nechápem, čo sa to tu okolo deje a hlavne som zúfalý z toho, že sa nemôžem brániť. Myslel som, že sa to vekom vylepší, ale ono sa to ešte vyhoršuje (dokonalé slovo).

Nemôžem sa zmieriť s tým, že stádo imbecilov demokraticky rozhoduje o tom, čo sa tu bude diať, v akej krajine budú žiť moje deti. Že žijeme v situácii, že voliť môže človek, ktorý ani netuší, ako funguje parlamentná demokracia a nevie sa postarať ani sám o seba.

Nedokážem prijať fakt, že zopár nezodpovedných zakomplexovaných jedincov, komunistických pohrobkov, berie do rúk tento štát, riadi ho, v pokoji znárodňuje podniky (zatiaľ iba jeden druh, ale prečo nie ďalšie?) a popri tom v iných díloch bohatne. Rozpráva o cenovej regulácii, ako keby bola vojna. Zdôrazňuje triedny boj. Má pomenovaných nepriateľov, ktorí sú ale súčasne jeho kamaráti a biznis partneri. Na druhej strane ale tí nepriatelia, sú aj bežní podnikatelia, ktorí vytvárajú hodnoty a živia ostatných (alebo im aspoň dávajú prácu) a živia štát.

Je mi na grcanie z toho, že po ulici chodia ľudia, ktorí idú kontrolovať 90 ročnej babičke, že či má správne slovenské koruny, aby sa dali zameniť za eurá.

Je mi na grcanie z toho, že debili môžu mať deti a aj ich majú a niektorí utrápení, poctivo pracujúci a slušne žijúci ich mať nemôžu.

Ako sa mám pozerať na to, že nejaký kokot nabúra do slušného človeka, lebo kokot ide na červenú a potom na neho vytiahne bejzbolku, lebo mu nedal prednosť? Je to dobré iba preto, aby to bolo večer na Jojke?

Ako je možné, že je tu toľko ľudskej špiny?

Nedá mi spávať to, že sme sa dostali do fázy, keď remeselníci a robotníci, ktorí zväčša nevedia urobiť svoju prácu riadne, riadia naše životy a určujú podmienky. Sú zväčša úplne hlúpi a vo svojej hlúposti si myslia, že my ostatní, čo vieme čítať a písať, sme ešte hlúpejší a oni nás ojebú. A vyhrávajú. Väčšinu väčšinou ojebú.

Súčasne používam písanie ako svoju terapiu. Chorí, utrápení, ľudia sa vraj majú zo svojho trápenia vypísať. Nepomáha to, ale je to príjemnejšie, ako chodiť každé ráno plávať na Pasienky. Neviem napísať Marínu, to napísal taký génius, že sa z neho musí maturovať (i keď maturuje sa snáď už aj z Pišťaneka), ale napísať svoje pocity, alebo sprostredkovať vám pocity iných, to trocha viem.

Možno raz prijmem fakt, že čo sa nedá zmeniť, na to si musíme zvyknúť. Toto funguje, ale naozaj neexistuje sila, ktorá urobí svet opäť (opäť???) normálnym? Čítam knihu, úplne debilnú, že silu elementov, ktorí ma tak extrémne serú mám použiť voči nim, vraj duševné aikido. Teda, že keď ma okradnú, tak je to pre mňa lekcia, za ktorú mám poďakovať, lebo keď ma to mrzí, tak mám zle nastavené hodnoty a zbytočne sa bojím o majetok. Môže toto niekto vymyslieť? Strata majetku ma posilňuje! Keď sa zamyslím nad svojimi "úspechmi" v posledných mesiacoch, som silný chlap.

Uf. K tomuto som sa chcel dopísať?