Hlásky sa míňajú

Hlásky sa míňajú, aj my sa minieme. Koniec roka. Aká legendárna, mystifikovaná záležitosť. Predsavzatia a také tie nepodstatné blbosti. Akoby sme my sami určovali, čo bude. Sekundy, tie kurvy, ukrajujú z našich životov, s predsavzatiami či bez nich. A my, čo sme nič nepochopili, nadávame na čas, ktorý letí ako čas sám vo svojej najväčšej rozkoši z relativity, a to všetko namiesto toho, aby sme ten milosrdný čas velebili, lebo každým okamihom nám robí dobre a posúva nás z časnosti do večnosti. Toto miesto nie je určené pre náš život, ale o iných priestoroch nevieme nič. Preto žijeme v paradoxe a vymýšľame si rôzne rozprávky, ako sa s tým dá vysporiadať. Nedá. Nevieme, nechceme, nemôžeme.

Na Vianoce odlievame olovo. Odlial som si smrtku. Nádej. Míňajú sa hlásky, nie je čo povedať. Beznádej, nevedomosť, podlomená viera, slabá sila, smrteľné choroby. Ale to je dobre. Ideme z bodu nula do sladkého T plus niekoľko dní alebo rokov, podľa toho, kto ako poslúchal. Príhody sa striedajú, dobrí sa míňajú, ale rovnako aj zlí. Smejeme sa, lebo sa nám zdá, že zakryjeme svoj strach. Smiešne, nedokážeme to.

PF 2009.