Už dlho sa cítim, ako keby môj život bol ako povestná skratka: je síce dlhšia, ale aspoň horšia cesta. A teraz, keď som nedávno videl film, som zistil, že tento jazykový fórik je zo Snežienok a Machrov, a to dokonca už z ich „jednotky“.
Tak som ešte viac posmutnel, že ani takúto parádičku som nevymyslel ja. Ťažko už niečo vymyslím, zbitý, ospanlivý, unavený. Som rád, že občas aspoň sklepkám pár slov do tohto blogu. Minulý rok sa mi to podarilo presne 100 krát. Uf, kde som bral tú silu?
Mnohí špekulujú nad zmyslom života, nikto však na nič rozumné, čo by som chcel a bol ochotný prijať ako odpoveď, nevymyslel. Azda iba to, že tu nie sme na to, aby sme boli šťastní (myslím, že Woody Allen) a že podstatou života je utrpenie (katolícki kňazi). No pekne. Kto by toto, preboha, chcel? A tak sa musím znova a znova pýtať: nie je to porušenie základných ľudských práv, keď ja, ešte ako embryo, sa nemôžem rozhodnúť, že či sa idem vyvíjať na človeka – trpiaceho, hlúpeho, egoistického, nenadaného, lenivého, nešťastného, dobrého, zlého, veriaceho či nie, jednoducho nejakého? Ako k tomu prídem, že nemám v bode nula žiadnu možnosť rozhodnúť, že čo bude a čo nie? Pri tvorbe človečenstva spravil veľký tvorca túto zásadnú, esenciálnu, chybu. Alebo tušil, že keby sa sama hmota mohla rozhodnúť, či chce byť človekom, že by si túto možnosť nikdy nevybrala?
Príspevky
