Neexistujeme!

Je to úžasný pocit, že niekedy sa problémy vyriešia samé. Problém s našou existenciou vyriešil tento mladík, ktorý recenzoval film Hostel:

"Next they end up in some place called Bratislava which I assume is not real (the movie was shot in Czechoslovakia, standing in for most of Europe), where thanks to an uneven currency conversion their $1.83 gets them a fine hotel and a night at the disco swigging Absinth. There, Jamie and Jenny lock lips in an Absinth-fueled flirtation with incest, but by this time the shattering of the Last Taboo is just another dully outrageous "thing" that's happened to them, no sweat. Their next stop is Berlin, where Scott finally finds Mieke's apartment."

Kto neverí, nech tam beží:
www.allmovieportal.com/m/2004_Eurotrip106.html

Ako sa dohovoriť?

Ľudský život je jednoduchý, tak načo ho komplikovať.
Aby bol ešte jednoduchší, vznikol takýto slovník:

Zločiny a poklesky

Všetci v živote čelíme mučivým rozhodnutiam.
Morálnym voľbám.
Niektoré sú veľké, mnohé menšie.
Ale svojimi rozhodnutiami vytvárame svoju osobnosť -
v skutočnosti sme iba súčtom našich rozhodnutí.
Život je nepredvídateľný a nespravodlivý.
Zámer stvorenia nezahŕňa ľudské šťastie!
Iba my svojou láskou dávame ľahostajnému vesmíru zmysel.
A napriek tomu sa väčšina ľudí snaží, ale aj nachádza radosť v prostých veciach,
ako je rodina či práca - i v nádeji, že budúce generácie pochopia viac...

(Woody Allen, Zločiny a Poklesky, záverečná scéna)

Sexus, nexus, plexus

... Pohŕdal som ľuďmi, ktorí sa venujú nestabilite sveta namiesto tej vlastnej. Človek, ktorý sa večne trápi pre situáciu ľudstva, buď nemá vlastné problémy, alebo ich odmieta riešiť. Hovorím o veľkej väčšine, nie o tých pár emancipovaných, ktorí všetko premyslia, dokážu sa identifikovať s celým ľudstvom a užívajú si najväčší luxus: službu.

Ešte v čosi som vôbec neveril: v prácu. Už od detstva som bol presvedčený, že práca je len pre nudných ľudí. Je opakom tvorby, ktorá je hrou a nemá iný význam ako seba: vďaka tomu je najvznešenejšou hnacou silou v živote. Myslí si hádam niekto, že Boh stvoril svet, aby mal prácu? Pod vplyvom okolností, na ktoré nemali rozum ani inteligencia žiadny vplyv, som sa stal tým, čím ostatní - nevoľníkom. Úboho som sa utešoval, že moja práca živí ženu a dieťa. Bola to chatrná útecha: ak zajtra skapem, nejako by už len žili ďalej. Prečo to všetko nenechať tak a byť sebou? Tá časť mňa, ktorá umožňuje žene a deťom žiť tak, ako to automaticky vyžadujú, ktorý sa v kuse plahočí - teraz príde divo egocentrické konštatovanie! - je mojou najbezcennejšou časťou. Nič svetu naozaj nedávam tým, že fungujem ako chlebodarca; svet si odo mňa pýta daň, to je všetko.

Svet začne dostávať odo mňa niečo hodnotné až od okamihu, keď prestanem byť serióznym členom spoločnosti a stanem sa sebou. Národy a štáty sú iba zhlukom jednotlivcov, ktorí opakujú chyby svojich predkov. Po narodení ich zapriahli do jarma a neoslobodia sa od neho do smrti; svojmu úmornému, monotónnemu pechoreniu sa snažia dodať vážnosť tým, že o ňom hovoria ako o „živote“. Ak poprosíte hocikoho, aby vám vysvetlil alebo definoval život - bytie a jeho účel - pozrie sa na vás prázdnym pohľadom. Život je niečo, čím sa zaoberajú filozofi v knihách, ktoré nikto nečíta. Ľudia vo víre udalostí, tí „zapriahnutí“, nemajú čas na také zbytočné otázky. Musíš jesť, nie? Táto otázka vás má umlčať. Bola predsa dávno zodpovedaná a majitelia právd považujú odpoveď za absolútnu či prinajmenšom hrozivo relatívnu pravdu, všetko ostatné z nej vyplýva s nemilosrdnou logikou euklidovskej geometrie...

(Henry Miller, Sexus, deviata kapitola)