Hlásky sa míňajú

Hlásky sa míňajú, aj my sa minieme. Koniec roka. Aká legendárna, mystifikovaná záležitosť. Predsavzatia a také tie nepodstatné blbosti. Akoby sme my sami určovali, čo bude. Sekundy, tie kurvy, ukrajujú z našich životov, s predsavzatiami či bez nich. A my, čo sme nič nepochopili, nadávame na čas, ktorý letí ako čas sám vo svojej najväčšej rozkoši z relativity, a to všetko namiesto toho, aby sme ten milosrdný čas velebili, lebo každým okamihom nám robí dobre a posúva nás z časnosti do večnosti. Toto miesto nie je určené pre náš život, ale o iných priestoroch nevieme nič. Preto žijeme v paradoxe a vymýšľame si rôzne rozprávky, ako sa s tým dá vysporiadať. Nedá. Nevieme, nechceme, nemôžeme.

Na Vianoce odlievame olovo. Odlial som si smrtku. Nádej. Míňajú sa hlásky, nie je čo povedať. Beznádej, nevedomosť, podlomená viera, slabá sila, smrteľné choroby. Ale to je dobre. Ideme z bodu nula do sladkého T plus niekoľko dní alebo rokov, podľa toho, kto ako poslúchal. Príhody sa striedajú, dobrí sa míňajú, ale rovnako aj zlí. Smejeme sa, lebo sa nám zdá, že zakryjeme svoj strach. Smiešne, nedokážeme to.

PF 2009.

Sedačka na Martinkách premáva

Aha, aký je život rýchly. TU píšem, ako lanovka na Martinských holiach nepremáva a dnes som sa dočítal, že už premáva. No tak predsa, stihli to do konca roka. A kedy bude kabínka z mesta? Ha, ha, ha. Radšej nie, lebo potom nebudú mať mudráci na weboch čo písať.

Martinské hole sú Winter Park Martinky

Ako mnoho iných stredísk, aj lyžiarske stredisko na Martinských holiach otvorilo cez Vianoce tohtoročnú sezónu. Chcel som sa skočiť pozrieť, čo sa tam za poslednú dobu udialo, ale nakoniec naša rodina leňošila doma a užívala si chvíle spoločného rodinného života, tak som ostal bez lyžovačky. Martinky ma zaujímali hlavne z dôvodu, že som počul, že sa tam masívne investuje a mala byť spustená konečne nová lanovka. Počas detstva som si tam užil: hlavne zimy na tej poprdenej jedno-sedačke, čo sa trepala hore dvadsať minút. Ale inak sme to tam mali radi.

Hľadal som na internete, že ako to tam vyzerá a našiel som v nejakých fórach na lyžiarskych severoch aj toto:

"Volal som s kamošom, čo tam na tohtoročnom otvorení bol. A ten mi porozprával, že to bolo všelijaké. Podstatná vec je, že lanovku na otvorení sezóny nespustili. Lebo im chýbal nejaký posledný papier ku kolaudácii a čakajú na najbližší pracovný deň, aby ho získali. Takže ani presne nechcú povedať, že kedy lanovku (inak je to šesť-sedačka) spustia. Vraj tam pobehovali nasratí ľudia, ktorí nečítali poriadne správy na internete ani na lyžiarskych serveroch, že sa otvára sezóna a nie sedačka. Takže boli sklamaní. Nepomohlo ani to, že tú lanovku videli naživo, že je to realita a že je to otázka pár dní, kedy sa po desiatich rokoch konečne na Holiach niečo udeje.

Lebo na to vraj každý rýchlo zabudol, že sa tam posledných desať rokov iba bojovalo, rôzne skupiny si tam presadzovali vlastné záujmy, sľubovali blbosti mimo reality, ale nikto tam neinvestoval ani korunu. Teraz prišli reálni investori, práskli do Martiniek 200 miliónov na šesť-sedačku, nejakých 100 miliónov do zasnežovania a ďalšie stovky miliónov sú plánované na osem-kabínu zo Strání až do strediska a na ďalšiu sedačku, na reštaurácie a iné zariadenia a tak podobne. A miestni ale aj cezpoľní špekulanti iba čakajú, čakajú, aby si urvali nejaký pozemok a mohli tam mať apartmánik alebo predávať z prívesu langoše.

Títo noví ľudia vraj nakoniec bojovali s bankami, lebo sa počas „krízy“ na nich vysrali, bojovali s fondami a inými zdrojmi, nakoniec sa pol roka vybudovali to, čo iní neurobili za desať rokov.

Je to tam ale taká malá zakliata krajina: pri spustení sa lyžovalo za cenu poldenných lístkov, ľuďom sa to nepáčilo. Asi chceli zadarmo. Na slávnostnom otvorení strediska a sezóny mala byť aj promoakcia Coca Coly – tým vraj v noci vykradli auto naložené na promoakciu, takže niekto iný si užil namiesto návštevníkov Martiniek. Tatra banke skolabovali POS terminály, takže ľudia museli platiť v hotovosti, záchody zamrzli. Nápor na cestu hore bol vraj taký obrovský, že mnoho ľudí sa hore ani nedostalo, lebo ich policajti odstavili. Tak si to vraj zlízol zamestnanec Martiniek, ktorý mal na starosti organizáciu dopravy a dobrí Slováci ho dobili. Ale tí, čo sa tam dostali a bolo ich vraj viac než dvetisíc, a práve neliečili svoju frustráciu z lanovky sa vraj dobre bavili, lebo počasie vyšlo nádherné, snehu bolo neúrekom, a naozaj toho skutočného, prírodného, skvelého. Miestna kapela Homo Sapiens hrala hity, deti súťažili a vyhrávali, Vilmoška tiekla prúdom. Staručké pomy klasicky nestíhali nápor ľudí, takže sa čakalo v radoch. Frustrovaní ľudia nadávali na to, že lanovka nefunguje. Hlavne vtedy, keď vleky dokazovali, že dokážu nasierať aj skúsených horalov, čo už nejaký rok na Martinkách tie vleky obsluhujú. A vraj zlatý klinec programu bolo, keď už pri záverečnej jazde nedisciplinovaný snoubordista strhol lano a zničil časť jedného závesu na stĺpe. Ľudia z Holí to vraj až do skorého rána opravovali, aby zachránili nasledujúci deň.

Pribudli vraj super bufetíky, priamo na zjazdovke. A aj moderný apres ski bar, ktorý bol naplnený na prasknutie. To je ale asi všetko, čo je tam nové vidieť. Vidno, že sezóna bola pripravovaná narýchlo, v ťažkých finančných podmienkach a v atmosfére prílišných očakávaní. Slováci sú takí: frflanie im ide veľmi rýchlo, stačí si pobrauzovať po internete. Mysleli si, že keď sa vzťahy na Martinkách urovnali, tak že za tri mesiace sa podarí vybudovať európske stredisko. Cha, to si ešte pár rokov počkáme, to musí uznať každý súdny človek. To je podľa mňa projekt tak na desať rokov! Ak ich banky neoserú alebo sa im podarí získať nejaké európske peniaze. Dnes je to stále iba troj-hviezdičkové stredisko. A podľa toho by mali mať ľudia aj očakávania.

Napriek tomu, že je jasné, že stredisko sa dá budovať iba za peniaze a nie za reči a sľuby, tak dobráci návštevníci investorom nedoprajú ani to, aby Martinky podporili tak, že si kúpia lístok. Čierny obchod s neprenosnými lístkami tam vraj fičal tak, že kamoš odhaduje, že možno štvrtina ľudí si lístky nekupovala v kase, ale od druhých ľudí. Tak to s nami ľuďmi je: očakávania, ale hlavne ojebať toho druhého.

Ešte niečo je nové: Lyžiarske stredisko Martinské hole sa od tejto sezóny volá Winter Park Martinky. Prebrandovanie zvládli relatívne slušne. Stránka funguje, infolinka tiež. Čo u iných trojhviezdičkových strediskách je často dosť veľký problém.

Ako som tak počúvali, zamýšľal som sa nad tým, že koľko stredísk teraz ešte vznikne a koľko ich zanikne. Hlavne všelijakých tých divných, postavených na zelenej lúke a bez tradície. Dúfam, že Martinky, Hole, či Martinské hole, takýto ostrý štart sezóny ustoja a ľudia im zachovajú priazeň. A hlavne, nech už spustia tú sedačku! Hneď sa tam vyberiem! A prinesiem čerstvé správy, nie takéto sprostredkované. A vraj to bude do konca tohto roka. Koľko je to dní? Tri? To majú čo robiť..."

Nuž čo. Prajem im veľa šťastia a snáď sa tam tento rok dostanem.

Mačiatko v Tescou

Toto som musel ukradnúť. Lebo to rozosmialo aj smutného jebalpsa. Tutok som to čítal.

A totok je tá fotka, aby ste nemuseli klikať:

Od Blog

Ach, nie je to krásne? Sloboda zvierat si musí oddýchnuť: Zvieratá sú zachránené! Alebo nie?

Sociálne siete, sociálne prípady

To akože čo sú to tie sociálne siete na internete? To kto potrebuje? Toľko o tom počujem, a tak som sa išiel kuknúť na www.myspace.com . Získal som dojem, že som zrejme posledný vo vesmíre, čo to urobil. Fíha, veľa som toho nepochopil na prvý klik, a tak som sa friško zaregistroval, reku jebalpes, uvidíme, že čo bude. Bolo. Chcelo to odo mňa nejakých kamarátov? Kurva, odo mňa? Čo nenávidím celý svet? Kamarátov? Tak som nevedel nikoho pridať, iba som čučal, že kto má čas si tam bastliť vecičky akože akú hudbu počúvam, koho chleba jem a také tie podstatné veci, čo bez nich slnko ráno nevychádza. Kurva, vychádza, fakt! Ale aj tak, nenechajte ma bez priateľov - veď aj peknú fotku tam mám. Tak si ma zaraďte alebo ma pozvite, dobre? Aha, tuhľa: www.myspace.com/jebalpes . Neviem na čo to síce bude, ale keď to má toľko členov, možno sa z toho niečo vykľuje.

Ešte som potom počul aj o fejsbúku, tak aj tam som išiel, a zase, že reku prihlás sa alebo sa zaregistruj. Zvíťazila zvedavosť. Tam to na mňa začalo mluvit česky, fíha, riadne! Tak som jebalpsa znova prihlásil, a zase to isté, že kamaráti, a že čo teraz robíš a že daj fotku. A či som ženatý, ale bola tam fajn voľba, že it's complicated, tak som neváhal. Lebo complicated to je, bez ohľadu na to, či som ženatý alebo nie, veď to si tu stále píšeme. A tak aj tam si ma dajte ako kamaráta, prosím! Pochopil som, že to ma tam musíte najprv nájsť. Aha. Tak hľadajte meno Jebal Pes, prekvapivo. Zoberte ma do svojho hniezda záchrany, nech viem, aký je rozdiel medzi sociálnou sieťou a sociálnym prípadom, dobre?

Všetci, čo nás serú (III.)

Dnes azda posledný diel nášho seriálu. O čom a prečo to je a prvý diel nájdete TU, druhý diel je TU. A tretí práve tu:

Rolling Stones

Nikto netvrdí, že je to nejaká bezvýznamná kapela. Sme ochotní i uznať, že na množstvo hudobníkov mala obrovský vplyv a že počet jej priaznivcov je určitým dôkazom jej obľúbenosti. Ale iba sa nedokážeme zbaviť pocitu, že keby sa niekedy pred 25 rokmi rozpadla, bolo by to pre jej povesť to najlepšie. Myslíme, že z existenčných dôvodov ju jej protagonisti nad vodou rozhodne nedržia. Ale prečo musia otravovať ovzdušie iba preto, že sa boja nudy? Nech si ostatní zoberú príklad z Richardsa – keby každý napríklad začal maľovať, mohli by sme na nich spomínať v dobrom.

„Radobycelebrity“

Táto háveď je horšia ako šváby. Zalezie všade a otravuje život a nedá sa jej zbaviť. Nikto nechápe, čím sa živia, isté je iba to, že patria medzi parazity. Útočia v kŕdľoch i samostatne a pijú vám krv. Väčšinou iba po kvapkách, zato vytrvalo. Neexistuje proti nim spoľahlivá ochrana. Sú to neužitoční samožrúti, slepá vetva evolučného vývoja homo sapiens. Bohužiaľ, zďaleka nevymierajú, ale naopak, vytrvalo sa množia. Samičky mávajú hrudník často vyplnený silikónom, samci zase dutú hlavu.

Komunisti

Raz sa budeme na nich chodiť pozerať do rezervácií a skanzenov ako na prírodnú kuriozitu. Byť komunistom v 21. storočí a naviac v krajine, ktorá trpela pod komunistickou diktatúrou pol storočia je perverzná úchylka. Obhajovať režim, ktorý má na svedomí viac ľudských životov ako nacizmus, to je zvrátenosť. A veriť blábolom komunistických súdruhov je známkou duševnej choroby. Čo chcete viac?

Meteorológovia

Čaká nás slnečný víkend? Tak si pripravte kožuchy. S rozvojom techniky a nových výskumných metód sa dostávajú na úroveň senzibilov, predpovedajúcich, kam sa stratil nejaký pohrešovaný. Nikto od nich nečaká, že nám povedia, čo nás čaká o týždeň. Ale ako bude zajtra, alebo aspoň dnes poobede, to by snáď mohli trafiť, nie? Tento rok bol pre odborníkov na počasie rokom fatálnych omylov. Jediné, čo dokázali povedať presne bolo večerné oznámenie, ako dnes bolo.

Tisíc krát nič umorilo somára

Každý deň nás čaká halda maličkostí, ktorých pôsobenie je ako tá povestná kvapka. Kvap, kvap, kvap a zrazu ten pohár pretečie. Príklady:

Sedíte sa volantom, všetko upchané, na zadnom nárazníku máte električku, a električkár (-ka) tam sedí za sklom a zvoní a zvoní. Keď sa ocitnete v úlohe chodca, ten istý električkár (-ka) vám zavrie pred nosom dvere a na plný plyn sa rúti k autu, ktoré ďaleko pred ním stojí na koľajách a začne brzdiť až poslednej chvíli, aby cestujúci popadali.

Keď sa niekde objaví Václav Klaus, máte veľkú nádej, že vás pobaví svojim výrokom, ktorý ide proti všetkým. Čo je na druhej strane vlastnosť, ktorá stojí za zaznamenanie. Politikov s podobnou odvahou mnoho nie je. Na druhej strane sú niektoré jeho výroky strašne iritujúce, spomínate? „Žiadne ničenie planéty nevidím, nikdy v živote som nevidel, a nemyslím si, že nejaký vážny a rozumný človek by to mohol povedať.“

Všetci nadávame na zdravotníctvo, ale nie je to jeho odborná úroveň, ktorá nás tak štve. Štve nás systém, ktorý dovolí, aby lekári srali na pacientov, keď robia za štátny plat a poriadne sa im venovali v čase, keď k ním pacienti chodia za svoje.

... v tom Esquire, pre muža, ktorý už vie, čo chce, je toho ešte ďalej dosť, niečo som povynechával, niečo nedokončil, ale práve teraz som sa rozhodol, že to vôbec nie je také vtipné, ako sa mi to zdalo, takže s týmto seriálom končím na tomto mieste. Veď mám rozpracovaný ešte môj vlastný seriál “Jazdíš ako blázon”, musím kuknúť do poznámok, že čo som to vlastne chcel.

Inak, tie posraté poznámky: približne z januára tohto roka mám v poznámkach, že napíš blog o kríze v bankovom sektore. No musel som to dráždiť?

Pre istotu mäkkšie

Tak v Baumaxe sa poistili. Hrozba pokuty za nesprávne používanie jazyka ich prinútila urobiť správnu vec. Keď mäkké "ľ", tak ale poriadne mäkké "ľ". Ako to je s tým de, te, ne, le?

Od Blog

On neskončí?

Fakt nie? Nikdy?

Každý deň môžeš spraviť čosi pre svoje zdokonalenie

Dnes cestou do práce som zočil ideovo bezchybný bilboard, neviem presne o čo išlo, ale headline bol niečo ako "Každý deň môžeš byť lepší" alebo taký nejaký bullshit. Taký bullshit, že som si ho ani nezapamätal. Ani vy, čitatelia, lebo nie ste každý deň lepší, všakže. Ale to iba preto, lebo neviete, ako začať. Jebalpes vám poradí.

Ide o to, že ľudia Slováci neovládajú poriadne svoj jazyk. Používajú "do piči" namiesto gramaticky správneho tvaru "do piče". Je to fakt jednoduché, veď ste to mali už na základnej škole, ideme podľa vzoru "ulica", lebo "č", to je podobné ako "c", a nie ako "n" vo vzore "žena". Takže genitív singuláru ulice je, ako vidno zo začiatku tohto súvetia "ulice". Takže, z ulice, od ulice, do ulice,... a teda analogicky "do piče".

Pozor na to, kamaráti. Používajte to správne, lebo ma vždy jebína, keď počujem že "...piči". A súčasne spravíte prvý krok k tomu, aby ste boli zdokonalení, lepší, viac národne uvedomelí.

Pekný víkend a trénujte!

Všetci, čo nás serú (II.)

Dnes tu je druhý diel tohto seriálu. Prvý diel a súvislosti, že o čom toto je, nájdete TU.

Futbaloví fanúšikovia

Vypitá hlava a vykričané hlasivky. To býva spoločným znakom každého poriadneho hooligans. Samozrejme, popri značkovom oblečení s doplnkami vo farbách klubu. Pre tento živočíšny druh platia iné prírodné zákony ako pre zbytok ľudstva. Planéty sa netočia okolo Slnka, ale okolo štadiónu ich klubu. Futbal nie je športový zážitok, ale príležitosť vybiť si svoju frustráciu z nepochopiteľného sveta. Týmto ľudom robí dobre, keď im občas niekto rozbije papuľu. Ale keď ich to baví...

České filmy

Žiaden lev nemôže vyvrátiť skutočnosť, že väčšina českých filmov je bieda a utrpenie. Ich tvorcovia, v civilnom živote často zábavní spoločníci, zamorujú filmové plátno traumami a problémami, po ktorých vzhliadnutí by sa diváci najradšej zastrelili. Ufňukané snímky o outsideroch, ktorí sú predsa tak dobrí proti nám ostatným, omieľanie spoločenských tráum z minulosti, perzekúcia zásadných nešvárov (chalan si dá joint a už je tu neriešiteľný problém) alebo priblblé komédie, ktorým sa nesmeje ani ten chalan s jointom.

Mestská polícia

Títo novodobí kovboji ešte stále nepochopili, ako by mala vypadať náplň ich práce. Čo je horšie, ktosi dostal nápad vyzbrojiť ich reálnymi zbraňami. Od tej doby žijú v ilúzii, že patria medzi policajtov. A napriek tomu, väčšina súdnych ľudí v núdzi radšej vyhľadá pomoc skutočných policajtov, než by skúšali nájsť lacnú napodobneninu. Tento komplex menejcennosti, ktorý si mestskí strážnici obliekajú každodenne spolu s uniformou, si v službe obvykle kompenzujú na zločinoch proti pravidlám správneho parkovania. Platí pri tom jednoduché pravidlo: čím väčší komplex, tým vyššia pokuta. Všimli ste si typickú chôdzu obecného strážnika? Vyzerá ako z westernu. Bohužiaľ, nikto im nie je schopný vysvetliť, že by ich životným údelom mal byť dohľad nad nebezpečnými prechodmi pre chodcov, vreckármi a psími hovienkami.

Dôchodcovia

Špecialitou našich seniorov je nariekať neustále a nad všetkým. Zatiaľ čo v Alpách vidíte zdatných sedemdesiatnikov lyžovať sa, u nás rovnaká generácia tupo čumí na telenovely a umelo nastolené problémy implantuje do svojho života. Asi sa tiež vo svojom živote ocitneme vo fáze, že budeme hovoriť o starých dobrých časoch, ale dúfam, že to nebudeme hovoriť osem krát za hodinu. Naši dôchodcovia, bohužiaľ, vyrastali v dobe, keď bol na všetko nárok a teraz sa čudujú, že im na ich nároky každý kašle. Zostal im nárok nenávistne huhlať, ale rozhodne nemajú nárok otravovať tým okolie.

Čivavy a podobná háveď

Mávajú postavenie urodzeného šľachtica a ich pánkovia sú z nich celí poprdení. A oni sami zamorujú svojou existenciou svet. Prítomnosť toľkých priblblých plemien je v rozpore s evolúciou a raz sa nám to môže pekne vypomstiť. Zatiaľ nemáme informáciou, že by nejaký bastard zdedil zámok, ale keď si nejaká politická strana uvedomí silu voličskej základne z radov psíčkarov, iste sa dočkáme i väčších zverstiev ako je iba možnosť prepisovať majetok na zvieratá.

Bruselskí úradníci

Mohli by ste si myslieť, že najhoršia bola byrokracia za Rakúska – Uhorska. Nebola. V parlamente EÚ sedí nadbytok veľmi dobre platených ľudí, ktorí nemajú nič iného na práci, ako vymýšľať rôzne vyhlášky, ustanovovať komisie a vyhlasovať obmedzenia. Pokiaľ sme neprišli do kontaktu s EP, nikdy by nás nenapadlo stanovovať výmeru hrozna na jedného obyvateľa. Čím viac členských krajín, tým viac poslancov a tým viac...

Príliš dokonalí vodiči

Poznáte to. Prehľadná cesta, na nej kolóna, čo uháňa šesťdesiatkou. Keď sa pozriete na začiatok kolóny, vidíte naleštený favoriť za volantom spokojný dedko v klobúku. Ide tak, aby bezpečne došiel. A čo, kurva, my všetci ostatní, ktorí sme tým pádom odsúdení cestovať ako on? Jednému odrazu rupnú nervy a začína predbiehacie šialenstvo. Dopravní policajti potom v správach mudrujú o hazardnej jazde nezodpovedných vodičov, a nemyslia pri tom dedka v klobúku. Každý z nás občas musí ísť pomaly (raňajkujeme, telefonujeme, zaväzujeme si šnúrky, balíme babu vedľa), ale to sa snažíme ísť čo najviac popri kraji. Ale notorickí dbalci predpisov sú si takí istí sami sebou, že by sme ich najradšej nakopali do výfuku.

Ekológovia

Z ekologických protestov je dnes celkom slušný biznis. Títo ľudia sa nemusia starať o svoju pracovnú náplň, lebo protestovať sa dá vlastne proti všetkému. To, že iné kážu a iné naozaj robia, to je v ich prípade dostatočne známe, takže sem ich zaraďujeme vlastne iba proforma.


... na dnes tieto príbehy, ostáva toho tak ešte na dve - tri pokračovania. Ešte vás to baví? Jebalpsa už ani veľmi nie, ale keď som s tým už začal...

Všetci, čo nás serú (I.)

Minulý týždeň som bol v Prahe. Ako si tak cestujem autom, počujem v rádiu reklamu, aspoň tisíc krát, na časopis Esquire. Pre muža, ktorý už vie, čo chce. Ním síce nie som, ale neodolal som. Možno ním som a teraz to zistím. Nestalo sa. Noviny som si kúpil, pozrel, a zistil som, že môj život bez nich nebol nijako chudobnejší ako s nimi. Nevadí, aspoň do budúcnosti budem šetriť CZK 65 za nové čísla.

Ale, každopádne, jeden čitateľný článok tam bol. Mal názov "Všichni, kteří vás s....". My vieme svoje a môžeme to napísať. Serú. Myslím, že článok by sa čitateľom jebalpsa.com páčil, tak z neho vyberám (a skrátene a upravene prinášam) najzaujímavejšie časti. Kvôli korektnosti: čerpám z magazínu Esquire, české vydanie, číslo říjen 2008, teda sú to jeho autorské práva aj názory.

Českí a slovenskí rapperi

"Hele, kámo, já jsem sise bílej, ale duší, tou jsem černej, je ti to jasný?!" No jasné, každý chce byť ako Eminem. Nevadí, že jeho geto sa volá Dolné Úholičky, nevychovala ho ulica, ale chodil na krúžky, s kamošmi chodí do solária doháňať farbu, zaručene negerské šaty z Číny kupuje na trhovisku a zlato nahradzuje leštenou mosadzou. Vôbec nevadí, že namiesto koksu sa v partii šnupe perník a geto car je ojazdená stodvadsiadka. Hlavná je predsa magická 23-ka na hlave, rovný šilt a drsný výraz. Ale je to lepšie, ako napodobňovať Elvisa. Azda ich to časom prejde.

Nespoľahliví remeselníci

Tiež už dva roky čakáte na Ferka, kedy konečne opraví tú vodu? A keď príde, prvá otázka, ktorú dá bude: "Ktorý prasiak (povie "kokot", ale to sa do časopisu nehodí, poznámka JP.com) to tu predo mnou robil?" Potom sa chopí náradia a posere všetko, čo bolo doteraz funkčné. Keď mu zaplatíte (!) a to vrátane zálohy na ďalších sto rokov, zmizne a už ho nikdy neuvidíte. Povoláte teda Jožka, ktorý príde pol roka po sľúbenom termíne, a celá situácia sa zopakuje... (inak, pozri starší článok na jebalpsovi.com)

Poisťovne

To je taká srandovná inštitúcia. Keď podpisujete zmluvu, máte na duši dobrý pocit, že ste sa práve opevnili na celý zvyšok života pred všetkými nástrahami. Ale potom predsa len nejaký zádrhel prenikne až do vášho života a vy sa začnete zoznamovať s obrovským množstvom výnimiek, vnútorných predpisov a ustanovení, o ktorých ste do tej doby nemali ani tušenia a ktoré vám oznámia, že vám poisťovňa vyplatí veľké hovno. A zrušiť poistku? Iste, ale pod značnou sankciou. Ostáva vám niekomu rozbiť hubu alebo podplatiť likvidátora. To druhé je výhodnejšie.

Náckovia

Táto spoločenská lúza si o sebe paradoxne myslí, že je spoločnenskou elitou. Považuje sa za výkvet evolúcie a budúcnosť ľudskej rasy. Pretože priemerná holá lebka skrýva asi toľko inteligencie ako bicepsový sval, niet sa ani čomu diviť. Absurdita počinov neonacistov vyniká hlavne pri vedomí faktu, že v plánoch ich vyzývaného mŕtveho vodcu mala dnes ich generácia otročiť ako negramotná pracovná sila na Ďalekom východe. I keď práve v tomto prípade by to nebola žiadna škoda.

(Českí) poslanci

Ani po 20 rokoch sa nedá povedať, že by politici boli ľudia, ktorí si dokážu udržať nejakú úroveň. Pre mnohých zúfalcov je parlament poslednou možnosťou, ako zarobiť nejaké peniaze a udržať si vlastnú dôležitosť. Podľa toho vypadá politická scéna. Voči verejnosti prijímajú politici vďačne úlohu gašparkov, ktorí prostredníctvom médií bavia plebs a smerom dnu sa trhajú ako psi o lukratívne kšefty a zhromažďujú čo najviac bodov, aby boli zaujímaví i potom, čo sa vrátia do života.

Vodiči s prominentnými EČ

Nie je hanba mať poriadne auto. Je hanba prišróbovať si naň "prominentnú" značku. Napriek tomu, že si zrejme majitelia takých značiek myslia opak, niet väčšieho dôkazu, že majiteľ takého auta je samoľúby trtko. Zakladať si na registračnom čísle je zhovädilý spôsob ako dať svetu najavo, že za volantom sedí hlupák, ktorý nedostatočnú veľkosť penisu doháňa "zaujímavou" radou čísel.

Metrosexuáli

Isto, dodržiavať hygienu a dobre sa obliekať je správne. Ale všetko má svoje hranice. To, že šaty robia človeka platí v tomto prípade bezo zbytku. Čo sa dá očakávať od muža, ktorý si navlečie bokovky, košeľu si žartovne zastrčí iba tak halabala za opasok a celé to korunuje veselou kravatou? Iba to, že bude pri chôdzi krútiť zadkom ako nadržaná fena, smiať sa vlastným vtipom, plácať kolegov po ramene a oslovovať ich "zlatíčko".

Energetici

Sme na nich všetci závislí. Tú závislosť u nás vypestovala konzumná spoločnosť a firmy, ktoré sa vyhrievajú na vrchole tohto biznisu. Reč je o energetických firmách, ktoré z nás žmýkajú každoročne viac peňazí podľa úmery - čím výššie zisky, tým vyššie poplatky. Aj keby nastala situácia, že budete chcieť žiť v dome bez všetkých tých prípojok (akože sa to nikdy nestane, pretože ako by sme potom mohli bravzovať v noci po pornostránkach vo vykúrenej komnate s dostatkom pitia poruke), súčasná legislatíva vám to nedovolí. Pod rôznymi zámienkami vás núti napojiť sa na všetkých - elektrinu, vodu, plyn, kanalizáciu, internet, a keď to už máte, tak si nakúpiť čo najviac prístrojov, ktoré tu energiu žerú. Jasne, mohli by ste byť nastvaní na seba, ale takto je to jednoduchšie.

A Esquire pokračuje ďalšími - windows, futbaloví fanúšikovia, Richard Krejčo, české filmy, atď., ale o tom v ďalšom pokračovaní na jebalpsovi.com onedlho.

Idioti, etc.

Bože, veď ja viem, že toto ste už určite videli, ale fakt si myslíte, že by to malo chýbať na jebalpsovi.com?! Je jednoducho excelentný náš vedúci predstaviteľ strany a štátu. I keď zverejňovať takéto príspevky je lacné, stále musím opakovať Fučíkovo: "Lidé, bděte!" Kurva, ale vážne to myslím!



Pán premiér: keď sme boli deti, ale fakt deti, hlúpučké malé deti, a málo sme vedeli, strašne sme boli očarení značkou elektroniky JVC. My, kokotkovia malí, sme to čítali "džííí vííí síí". Až keď sme dorástli a začali sme študovať angličtinu, všimli sme si, že obdivujeme nesprávnu značku. Správna značka je predsa "džej vííí síí", nie GVC. Rovnako, ako správny názov tej firmy, ktorú spomínate nie je G&T. To vám nepovedali? Fakt, je to pravda. Ale veď keď sa rúbe les, lietajú triesky a volič nejaký rozdiel medzi G a J nepociťuje.

PS: Fakt vám Dzurinda osral hajzle? Potom chápem tú zlosť. U nás vo firme minule nejaký zmrd zle spláchol, skoro som sa dogrcal. Toto fakt chápem!

PPS: Jeden z "idiotov" sa ozval :-)

Jazdíš ako blázon! (I.)

Na Slovensku bolo vlani cca 250.000 psychiatrických pacientov liečených ambulantne. K tomu nepodstatných cca 3.000 hospitalizovaných. Keď odpočítame deti a usúdime, že pracujeme so vzorkou cca 4.000.000 Slovákov a príslušníkov národnostných menšín, aby sme nikoho neurazili, dostávame sa k štatistickému vyjadreniu tohto problému - cca 6% bláznov, psychopatov, narušených, fobických, schizofrénych, manio-depresívnych, či osobnostne - poruchových Slovákov a príslušníkov národnostných menšín. Predpokladáme homogénnu skupinu, takže rovnako sa nám týchto 6% objaví aj na vzorke držiteľov vodičákov či účastníkov cestnej premávky. Čo znamená 6% v praxi? Netreba mať vysokú školu na to, aby bolo jasné, že je to každý 17-ty vodič naokolo! Takže sa ráno na križovatke pozrite okolo seba. Ak je tam viac ako 20 áut, je to naisto! A keď nie, tak tiež! Kľudne skríknite: "Jazdíš ako blázon!"

Szlovák über všetkých!

Pozeráme, počúvame, ideme sa biť s Maďarmi. Ach. Opäť tá istá pesnička. Tak fajn. Spomenul som si na jeden článok Lukáša K., ktorý napísal dávno pre station.sk. Tu to bolo.

A takto to bolo.

Asimilačné schopnosti Slovákov
Lukáš Krivošík

Jeden vtip hovorí, že keby sa na južné Slovensko presťahoval milión Číňanov, tak za pár rokov je tam o jeden milión Maďarov viac. Z inej notoricky známej anekdoty sa zase dozvedáme, že Slovák už po pár týždňoch v Prahe „mluví“.
Skrytá pointa oboch zažitých klišé spočíva v údajnej ľahkej prispôsobivosti Slovákov voči akémukoľvek cudziemu prostrediu, kým Maďarov, naopak, považujeme za rodených asimilátorov. Poniektorí Slováci majú dodnes fóbiu z toho, že nám južný sused ukradne Žitný ostrov. Historické a súčasné fakty však hovoria inou rečou.

Je pravda, že Maďari sa v priebehu uplynulých 150 rokov rozmnožovali skôr pohlcovaním iných národností ako prirodzenou cestou. No vždy išlo o asimiláciu riadenú zhora. Vláda v Budapešti proste vnútila všetkým maďarské školy, kým vzdelávacie inštitúcie iných etník sa úradne obmedzili. Nejde len o prípad Uhorska. Takúto politiku robilo Maďarsko na svojom území aj po roku 1920. Vlastne až po páde totality, keď už boli národnostné menšiny spoľahlivo zdecimované, sa im poskytli veľkorysé práva.
Napriek tomu všetkému sa na nás Maďari nechytajú. Najšikovnejšími asimilátormi sú totiž Slováci! Pre niekoho to môže znieť ako paradox, ale boli sme nimi už v starom Uhorsku, v desaťročiach, ktoré predchádzali maďarizačnému besneniu. Vo vzťahu k našim Maďarom sme nimi aj dnes. A ide o prirodzenú, nie centrálne riadenú asimiláciu.

Najlepší liek na iredentu? Buďme bohatší ako Maďarsko!
Pred pár rokmi vyšla u nás kniha dvoch historikov, Jána Tibenského a Viery Urbancovej, Slovensko očami Európy: 900 – 1850. Ide o zaujímavé čítanie o tom, ako nás a našu krajinu videli cudzí návštevníci v rozmedzí takmer tisíc rokov. Aj napriek nie práve privilegovanému postaveniu Slovákov v súdobom Uhorsku vyzdvihujú cudzí pozorovatelia neuveriteľnú pôrodnosť našich ľudí a ich schopnosť prirodzenou cestou asimilovať dokonca Maďarov a Nemcov.
Napríklad profesor evanjelického lýcea v Kežmarku, Martin Schwartner, opisuje vo svojej Štatistike uhorského kráľovstva z roku 1798 Slovákov ako expanzívnu národnosť, ktorá napriek istému útlaku pohlcuje aj ďalšie etniká. Územiu severného Uhorska, obývanému Slovákmi (on mu hovorí „Slowakenland“), predpovedá sľubnú budúcnosť. Pre nízke výnosy pôdy a silné remeslá je práve táto oblasť predurčená na vznik manufaktúr a priemyslu.

Slovensko sa ešte do zániku spoločnej monarchie skutočne stalo popri Budapešti najpriemyselnejšou časťou Uhorska, aj keď jeho industrializácia ani zďaleka nebola ukončená. Neskôr, v 90. rokoch 20. storočia, získalo Maďarsko oproti Slovensku hospodársky náskok. To preto, že kým južný sused mal reformátora Bokrosa, my sme mali vo vláde Mečiara, Ľuptáka a Slotu.
Tento rok sme však Maďarov v HDP na hlavu predbehli a ak to Fico nepokazí, necháme ich v rámci V4 za nami natrvalo. Slovenskí nacionalisti, ktorí sa v noci prebúdzajú v strachu z odtrhnutia južného územia, si neuvedomujú, že rastúce bohatstvo Slovenska môže z dlhodobého hľadiska kompenzovať fakt, že Maďarsko je dvakrát väčšie.

Kým v uplynulých rokoch sa Maďari v Maďarsku pozerali na svojich súkmeňovcov z južného Slovenska tak trochu s dešpektom, dnes je to naopak. Zvrat vývoja na Slovensku počas ôsmich rokov Dzurindových vlád a najmä závideniahodné reformy naplnili pocitom hrdosti aj našich maďarských spoluobčanov. Koniec koncov, bez podpory ich politickej strany by ich uskutočnenie nebolo možné.
Jeden maďarský známy ma v tomto zmysle upozornil na príklad v Budapešti narodenej Maďarky, ktorá v jednej maďarskej reality show vyhlásila, že už tri roky žije v Bratislave a nemieni sa zo Slovenska vrátiť. Najlepším liekom na iredentu je teda vysoká životná úroveň. Kto by sa chcel odtrhnúť od lepšieho a pripojiť sa k horšiemu?

Prirodzené pohlcovanie Nemcov a Maďarov Slovákmi
V roku 1809 potvrdzuje životaschopnosť Slovákov aj bratislavský rodák Ján Demian, ktorému v Paríži vychádza štatistické dielo Tableau géographique et politique de Hongerie. Píše v ňom, že ak sa Slováci usadia medzi Maďarmi alebo Nemcami, v tretej-štvrtej generácii ich asimilujú:
„O skutočných účinkoch tohto sa možno presvedčiť v stoliciach Gemerskej, Spišskej, Šarišskej, Boršodskej a Abovskej, kde sa počet Slovákov podivuhodne zväčšil. Vo všetkých hornatých oblastiach Gemera, kde v 14. storočí boli iba Nemci, sú dnes s výnimkou mesta Dobšinej iba Slováci. Možno sa stretnúť s celými oblasťami, mestečkami a mestami, ktoré pred dvomi storočiami obývali iba Nemci a Maďari, a dnes sú tam iba Slováci.“

Francúz Francois Sulpise Beudant (1787 – 1850) vo svojom cestopise Mineralogická a geologická cesta do Uhorska v roku 1818 píše: „Všade, kde sa Slováci medzi Maďarmi alebo Nemcami usadia, tí čoskoro prestanú prosperovať, strácajú svoj jazyk, poslovenčia sa, úplne zhasnú.“ Beudant si potom osobitne všíma pohlcovanie potomkov saských kolonistov – baníkov v oblasti stredného Slovenska.

Albrecht Wilhelm von Sydow (1799 – 1867) bol dôstojníkom pruskej armády a v roku 1830 vydal v Berlíne zápisky zo svojich ciest po Karpatoch a južnom Poľsku. Analyzuje všetky uhorské národnosti a o našich predkoch píše: „Slováci sú silní, pekní a veselí ľudia. (...) Beda maďarským alebo nemeckým dedinám, ak sa tam zahniezdia Slováci. Alebo si vás získajú (priženia sa), alebo vás vytlačia.“

Slovenská demografická expanzia – príčina maďarizácie?
Všetky tieto svedectvá z konca 18. a začiatku 19. storočia stavajú naše zažité predstavy o nás samotných do nového svetla. Je možné, že centrálne riadená maďarizácia, typická najmä pre druhú polovicu 19. storočia, bola inšpirovaná práve takýmito správami.
Bola to éra romantizmu a národného obrodenia. Maďarské elity si počas rozpadu stáročných stavovských štruktúr najskôr uvedomili sami seba ako národ v etnickom zmysle a potom s hrôzou rozpoznali perspektívu budúcnosti, v ktorej by boli len menšinou vo vlastnom štáte. Nebolo to len o vyššej pôrodnosti Slovákov, ale aj o ďalších slovanských národoch Uhorska. Tým nechcem ospravedlňovať maďarizáciu. Len vysvetliť jej príčinu.

Aj keď slovenskí nacionalisti trpia rôznymi komplexmi národnej menejcennosti, existujú znaky, že etnická priebojnosť Slovákov stále žije. Stačí si spomenúť na správy o tom, ako Slováci vykupujú nehnuteľnosti v obciach na maďarskej a rakúskej strane hraníc. Alebo prípady z Českej republiky, kde ktorýsi jazykovedec vyslovil obavu z prenikania slovakizmov do češtiny. Čo je dosť zvláštny fenomén, keďže doteraz sme boli navyknutí na informácie o klesajúcej znalosti slovenčiny u našich západných susedov.

Maďarov ubúda
Asi najvýraznejší dôkaz životaschopnosti slovenského „plemena“ je slovakizácia južného Slovenska. Keď bolo po prvej svetovej vojne toto územie pričlenené k ČSR, tak išlo skoro o súvislý pás obývaný Maďarmi. V Bratislave nežilo vtedy ani desať percent Slovákov. Ľudia na východnom Slovensku tiež poriadne nevedeli, čí vlastne sú. Za tých osemdesiat rokov sa v tomto smere veľa zmenilo. Na juh sa sťahovali nielen vojaci a úradníci, ale aj roľníci z málo úrodných severských oblastí.

Slovakizácia juhu je najzreteľnejšia v mestách. Kde pred pár desaťročiami bola ešte maďarská väčšina, tam dnes dominujú Slováci. Počet Maďarov u nás klesá aj v absolútnych číslach. Medzi rokmi 1991 až 2001 ich ubudlo až 40-tisíc. V troch desiatkach obcí dokonca klesol počet obyvateľov maďarskej národnosti pod hranicu 20 %, ktorá umožňuje využívanie menšinového jazyka. Na vine sú odchody za štúdiom, prácou a kariérou do Maďarska, ale aj prirodzená asimilácia.
Tá sa deje najmä cez zmiešané manželstvá. Deti slovensko-maďarských párov väčšinou identitu nemajú úplne vyjasnenú, ale skutočnosť, že žijú na Slovensku, má svoju váhu. Ich vlastné deti sa už väčšinou hlásia k slovenskej národnosti a po maďarsky možno už ani nerozumejú. Takáto prirodzená asimilácia by nemala byť štátnou mocou ani urýchľovaná, ani by sa jej nemalo brániť. Ide o prirodzené procesy, ktoré sa dejú vždy a všade.

Útoky z prostredia SNS proti vydržaným menšinovým právam môžu tento vývoj jedine pokaziť. V jednej Ezopovej bájke kráča po lese pútnik a Slnko s Vetrom chcú vedieť, kto skôr donúti pocestného, aby si vyzliekol kabát. Najskôr príde na rad Vietor, ktorý fúka, fúka, ale jediné, čo dosiahne, je, že si pútnik kabát ešte viac pritláča k telu. Naproti tomu, keď naplno zasvieti Slnko, pocestný sa po chvíli vyzlečie aj z vlastnej vôle.

Pokiaľ ide o riešenie otázky maďarskej menšiny, naši primitívni nacionalisti sa snažia o prístup Vetra. My ostatní by sme sa mali snažiť o prístup Slnka.

Ako hlboko??

Ako hlboko môže umelec - nestor klesnúť?



Veľmi hlboko!

Trápime sa

Ach. Už sa neoplatí žiť. Všetci umrieme utrápením, pretože "Manželstvo lídra Desmodu Mária Kulyho Kollára (37) sa prevdepodobne rúti neúprosne do záhuby!" (www.cas.sk, 23/09/2008). Česť našej pamiatke.

Lepšia správa by bola, keby sa do záhuby neúprosne rútil samotný Desmod. Neveríte? Doporučujem čítať TU.

Stacionárne radary

Nikde na slovenskom internete neviem nájsť rozumnú a platnú informáciu, že kde na slovenských cestách narazíme na funkčné stacionárne radary, možno čitatelia jebalpsa budú múdrejší sa poradia.

Ja viem o troch funkčných - jeden je na D1-tke okolo 100-ho kilometra, teda pred Trenčínom zo smeru od Bratislavy, druhý presne na tom istom mieste, ale v opačnom smere. Evidentne merajú obidva, pretože "antiradar" ich detekuje v pásme Ka. Ale čo robia aj naozaj - okrem vysielania Ka lúčov, to neviem. Nájde sa niekto, kto platil pokutu kvôli týmto radarom?

Tretí, o ktorom viem, je na vjazde do Sučian v smere od Ružomberka. Ten nie je v pásme Ka, lebo "antiradar" na ktorom sú vypnuté iné pásma je ticho. Ale dosť sa o ňom popísalo, takže predpokladajme, že funguje. Má ho ale v správe mestská polícia, takže s ich právomocami by som to nevidel také horúce.

Viete o iných, funkčných, a teda reálne nepríjemných radaroch - a teda aj o tom, že čo je výsledkom ich merania?

Nový sortiment v Horbachu

Možno sa nikdy nevyliečim. A tak by som sa chcel. Moja choroba spočíva v tom, že sa stále čudujem, že prečo to a to ľudia robia. Napríklad, že prečo tento elegán zaparkuje svoju miliardovú oktávku medzi krby a nie na parkovisko, kde je plno miesta. Žeby ju chcel predať? Musí byť na to nejaká racionálna odpoveď, nie?

Od Blog

Tragédia

Stala sa tragédia. Azda nie je na Slovensku človek, ktorý by o tom nepočul. Dnes máme štátny smútok a musím uznať, že Slovenská republika sa zachovala naozaj vzorne, keď pre nešťastníkov poslala lietadlo a problému sa venovala vláda. Všetci veríme, že to nebol iba nástroj na zvyšovanie si preferencií, ale normálny krok normálnej vyspelej krajiny.

Nebudeme posudzovať, že kto je vinný a kto nie. Môžeme síce uvažovať v kategóriách, že čo je väčšia tragédia, či keď denne zomierajú ľudia v nešťastí, v chorobe, v bolestiach, bez publicity, alebo keď sa stane takéto hromadné nešťastie. Ale žiadna tragédia nie je menšia či väčšia. Tragédia nemá takúto kvantifikáciu. Tragédia je vždy tragédia. Človeku neostáva nič iné, ako vyjadriť pozostalým úprimnú sústrasť a pokračovať v živote ako predtým. Alebo nie? Vieme toto celé pokorne prijať a uznať, akí sme malí?

To, že sa viac pozornosti venuje havárii v Chorvátsku ako iným, nerobí z tejto tragédie väčšiu. Iba zaujímavejšiu. Nehovorím to preto, že sa snažím túto hrôzu zľahčovať. To čo sa stalo je naozaj hrozné. Ale možno by sme to celé mohli chápať aj ako výzvu, aby sa ľudia stali lepšími - keď im médiá 24 hodín teraz ponúkajú tie hrozné obrazy, možno sa ľudia zamyslia, ako to vlastne žijeme.

Keď sa pred rokom stala tiež veľká tragédia autobusu na Slovensku, Daniel Pastirčák k tomu vtedy povedal to, čo si navždy vryjem do mozgu:



Už vtedy som sa snažil pochopiť svet a napísal som toto.

Čo bude na svete ďalej?

Keď nie je o čom písať...

...tak blogeri píšu o iných, ako nevedia písať. Celkom sa do toho zamiloval chlapík na humne, a začal tvoriť sériu článkov (TU alebo TU) o znečisťovateľoch dátového prostredia. Chlapík argumentuje tým, že blogeri, ktorých on menuje, zabili písanie a sú to zločnici, ktorí zbytočne zaťažujú svet. Mňa, čo som pri vynášaní súdov celkom čierno - biely - takmer nadchol pre ten názor, ale iba na 5 sekúnd. Ako mnohí v diskusii, aj ja si kladiem otázku, že prečo ho tí ľudia tak vyrušujú a umelo im zvyšuje návštevnosť ich propagáciou na relatívne slušne navštevovanom portáli, ktorý, mimochodom, aj ja linkujem na tomto blogu.

Minule to vyhral SMEbloger Kicera, teraz blogujúca učiteľka. Kiceru to tak rozpálilo, až do toho vtiahol aj nevinného jebalpsa.com :-). Tak som nemohol ďalej trpieť, a autorovi kritiky som do diskusie musel prispieť:

ale bartflajko - takto nezne ta nazyva pan kicera, co si podla neho nula, ked on je jednotka... - ty musis byt bud dobry marketer alebo uplny masochista. ved si to musel vediet, ze spominani blogeri za a) budu mat rekordnu navstevnost svojich diel a za b) budu utocni ako osy. preco im pomahas? ved ich nechaj, nech si bloguju. proti vsetkemu co nenavidime alebo co nam robi zle sa neda bojovat. radio expres jednoducho vypnes, noviny na jojke jednoducho nepozeras, novy cas si nekupis. a je to. nech plnia cyberspace, kym je to zadarmo. ked budu musiet platit, hned ich bude o 80% menej. tak co? a mimochodom: vzdy je lepsie, ze bloguju ako to, ze maju volebne pravo, nie? to skus poriesit: 3 miliony najhorsich volicov, nie 10 ubohych blogerov.
a spominany pan kicera - tak si ho rozpiekol, ze na svoju obranu pouzil aj blog jebalpes.com, aby ta zhovadil. a to je aj dovod, ze preco som si vlastne precital, co sa to deje, ked JP ma taku obrovsku navstevnost z blogu pana kiceru. vsetkemu rozumiem, ale nic nechapem.

(koniec diskusného príspevku)

Avšak, keď som si pozrel blog jedného z nominantov v auguste, až som sa nastrašil, keď som sa v komentároch od nejakého dobráka dočítal toto: ...cirkev, Fico, homosexuáli, potraty, vojna v Gruzínsku, super, ideme na to! - teda takto radí blogerovi, ktorý sa síce na SME blogu zaregistroval, ale nevie, o čom má písať. Nastrašil som sa preto, lebo o cirkvi, Ficovi, etc. píše aj jebalpes. A to si jebalpes o sebe myslel, že aké má témy. Na homosexuálov a vojnu v Gruzínsku kašlem, ale o potratoch mám jednu poznámočku pripravenú na zverejnenie. Tak teraz neviem: byť, či nebyť?

PS: Kicera naďalej neúnavne bloguje, blogujúca učiteľka si zatiaľ dala veľkú prestávku a pripravuje pomôcky.

Keď veci nefungujú

Keď veci nefungujú, nemusíte hneď nadávať. Musí to tak byť. Mám tým na mysli, že keď si kúpite službu, s ktorou nie ste celkom spokojní alebo keď používate vec, ktorá by podľa vás mohla fungovať lepšie alebo keď pracujete vo firme, a vidíte, že milión vecí sa tam dá zlepšiť a stále mudrujete, ako by ste to spravili vy. Podobné konštatovanie by sa dalo aplikovať aj na váš vzťah s partnerom alebo na fungovanie štátu a či sveta vôbec.

Za to, ako je všetko na hovno, alebo relatívne na hovno, za to môže satisficing. Uf, zniem múdro, ale o tejto záležitosti povedal môjmu známemu jeden jeho kamoš, čo to dokonca študuje ako súčasť múdrosti MBA a tak som sa popozeral, že čo to vlastne je. Je to jednoduché: satisficing vzniklo ako spojenie slov "satisfy" and "suffice", a teda vyjadruje to niečo v zmysle, že ako urobiť veci tak, aby najlepšie uspokojovali potreby pri čo najmenšej námahe. Teda nehľadať optimálne, často zbytočné nastavenia, ale také, ktoré (napríklad v biznise) pri najmenšom vklade prinášajú maximálny zisk. Takže, ak vám prekáža, že ako funguje vaša firma, tak sa skľudnite, pretože funguje tak práve preto, lebo akcionári nechcú mať dokonalú firmu, ale firmu, ktorá prináša maximálny zisk a nie preto, lebo to akcionári nevedia zariadiť (a zaplatiť) lepšie. A neurobia nič navyše.

A priznajte si, že podobne sa správate aj vy. Pokiaľ to nie je záležitosť, ktorá má pre vás mimoriadne zvláštny význam - láska, hobby, túžba dokázať si niečo sám sebe - skončíte pri riešení problému, ktoré je "riešenie" a nie "optimálne riešenie".

Ako doplnok k povinnému čítaniu o tejto téme treba azda ešte spomenúť 80/20. Teóriu, ktorá je známa aj pod názvom Paretov princíp (zákon, teória). Asi viete, o čom hovorí, ak nie tak napr. TU. 80 percent úsila prináša iba 20 percent zisku. A 20 percent úsilia prináša zvyšných 80 percent zisku. Tak prečo sa neusilovať iba tých 20 percent? Lebo svet nie je taký jednoduchý a lineárny. Napríklad aj preto, lebo aj tých 20 percent sa znova vnútorne rozdelí na 80/20. Je to jasné? :-) Ak nie, doporučujem TÚTO knihu.

Tak. A zdá sa vám tento článok nedokonalý? Tak iba preto, lebo podľa mňa stačí pre základnú informáciu. Kto chce mať informáciu úplnú, nech študuje ďalej a inde. Takže aktuálny dôkaz "satisficing". :-)

Cesta s celebritou

No jednoducho vám to musím povedať. Viem, prízemné a bulvárne. Ale veď keď ľudia môžu platiť za bulvárne noviny, možno bude pre nich dobrý opšn čítať bulvárny blog. Lebo informácia, ktorá bude ďalej je asi taká závažná, aké sú ich plno v NČ či P1D.

Včera som sa vrátil z dovolenky a bol som obohatený o zážitok, že som cestoval v lietadle s CELEBRITOU! Nemohol som uveriť, aké šťastie mňa, smoliara, postretlo, že celá celebritia rodinka sedela VEDĽA MŇA a za mnou. Neveril som, tak som žmurkol na manželku vo vedľajšom rade sedadiel, že kukaj... a ona zagúľala očami a to bol pre mňa signál, že sa mi splnil sen. S celebritou na palube. Keby som to býval odfotil, tak mi dá Nový čas 500 Sk (EUR 16,60) za Tip od Vás. Ale hovno, ja chuj som bol taký roztopašný od šťastia, že dýchajú vzduch, ktorý ja vydýchnem (a vice-versa), že mi to ani na um neprišlo.

Celebritné dieťa vytiahlo svoje barbiny a nejakého jebnutého koníka, ktorého celú cestu celebritne česalo. Seba nečesalo, malo na hlave šiltovku DG. Celebritný tatko pozeral katalóg duty-free. Priebežne mi dával pod nos svoje rolexky. Celebritnú matku - hlavnú celebritu - som nevidel, iba počul, sedela za mnou. Možno našťastie.

Čakali sme na letisku, sedeli v lietadle ako štandardní jebkovia, veď je jasné, že gate sa zatvára načas, aby to vyzeralo, že lietadlá lietajú načas, ale potom sme sa smažili v tomto kokotskom teple v lietadle aspoň pol hodinu, česali sme koníka, čítali katalóg a hlavná celebrita sa pýta tatka celebrity: "A prečo je tu toľko lietadiel?" Tatko celebrita, známy svojim umom, odpovedal: "Sme na letisku. Tie lietadlá tu parkujú." Keby som sa na tejto úrovni bavil s mojou manželkou, tak mi asi prijebe. Nie však celebrita. Tá pokývala (zrejme, nevidel som, sedí za mnou) svojou celebritnou hlávkou s upravenými vláskami a zakňučala: "Ahááá. Ale je ich tu dosť veľa."

Oblial ma pot. Ďalšie tri hodiny počúvať týchto kokotov...

Závery:

- prežil som, vidíte,
- podobné kokotiny som naozaj počúval 3 hodiny,
- celebrity majú šťastie, že sa nestýkajú s ľudom, ale zväčša sú na obrázkoch v NČ alebo P1D, Star a tak podobne, takže ľud ich nepočuje, iba vidí a počuje O NICH nie ICH.

Ale inak to bola pekná dovolenka a ja som rád, že oddýchnutý som dnes mohol byť jediný deň v tomto týždni v práci. Na rozdiel od celebrity.

Chcete fajku?

Ak chcete fajku, potom skúste TU. Alebo TU. Pokiaľ sa nepodarí, je tisíc iných možností. Napríklad v Bratislave môžete vyskúšať asi na 10 miestach. Neskúšal som, takže na nič sa ma nepýtajte.

Výťahy II.

Pri cenách benzínu som síce nemal pravdu, ale čo sa výťahov týka, tak tam som si na istom. Jebnutosť ľudí. Posadnutosť hlúposťou. Ale utešuje ma, že nie som sám, komu to vadí (po slovensky prekáža, keby niečo). Ja, trtko, to riešim na blogu, iní sa neserú a riešia priamo na mieste. Gratulujem, spoločne zvíťazíme. (Bože, ale kedy?)

Aj Jebalpes sa utne :-(

No. Keď som písal príspevok o poslednej fotke 39 korunového benzínu, myslel som, aký som vtipný. Že som si radšej nevybral inú tému. Lebo dnes pri tankovaní som zažil toto:



Ach, vidíte tam to 39,50 Sk / liter?

Boh vyslyšal modlidby amerických motoristov a všetko sa na dobré obráti. Čakáme na správu, kedy bude za 29,90 Sk / liter, ok?

Starajú sa...

Na tomto obrázku je vidieť dojemnú starostlivosť Hornbachu o hendikepovaných ľudí. Aby tam náhodou nezaparkoval nejaký ignorant. Chýba už iba návod na použitie parkovacieho miesta. Žeby 3 x zatrúbiť a príde pikolík so žeriavom?

Môžem ťa brutálne pretiahnúť?

Stretol som dávneho priateľa a ten mi povedal príhodu:

"Neuveríš, čo sa stalo... Stretol som na ulici takú babu, čo som ju sto rokov nevidel, a po pár minútach rečí - ako sa máš a čo robíš a také tie pouličné konverzácie - mi zasadila ranu otázkou: "Máš rád nežné milovanie alebo si ťa môžem brutálne pretiahnúť?" Nuž, ťažko reagovať, tak som sa zmohol iba na poloodpoveď, že v tom nemám celkom jasno, takže si to premyslím a že keď sa stretneme nabudúce, tak už budem vedieť..."

No, musím povedať, že zmysel pre skratkovitosť tomuto príbehu nechýba. Žijeme hektickú dobu.

Einstein o bohu

Pred pár mesiacmi preletela médiami správa, že bol vydražený Einsteinov list, ktorý písal filozofovi Ericovi Gutkindovi, a v ktorom sa nie veľmi lichotivo vyjadroval o Bohu (bohu) a viere. Žuranlisti otitulkovali túto správu nejako tak, že Einstein považoval náboženstvo za detské povery.

Asi sa nedozvieme, že ako to génius myslel, to vedel asi iba on sám, každopádne prináša nám minimálne pohľad na vec z opačnej strany rieky. V liste, o ktorom hovorím, a ktorého originálny prepis je TU (a potom ešte skopírovaný na konci tohto postu) píše napríklad toto:

„Slovo boh je pre mňa nič viac ako myšlienka a produkt ľudskej slabosti a biblia je kolekciou vznešených, ale aj tak primitívnych a detinských legiend. A žiadne interpretácia, nech je akokoľvek bystrá, toto moje presvedčenie nemôže zmeniť.“

Alebo toto:

„Pre mňa je židovské náboženstvo také ako všetky ostatné – stelesnením najdetinskejších povier. A židovský národ, ku ktorému ochotne patrím a s jeho mentalitou mám veľmi hlboký vzťah, nemá pre mňa výnimočnejšie kvality ako iní ľudia. Podľa mojich skúseností nie sú lepší ako iné ľudské skupiny, aj keď vďaka nedostatku sily ich radšej obchádza aj najhoršia rakovina. Nevidím v nich však nič vyvolené.“

Necítim sa oprávnený ani povolaný komentovať vyššie uvedené citáty. Skúsme sa iba zamyslieť, čo by znamenali takého vyjadrenia, keby sa týkali iného konkrétneho náboženstva. Veď na vraždenie stačia aj karikatúry alebo film Rozvrat.

Tu je kópia prepisu spomínaného listu:

.. I read a great deal in the last days of your book, and thank you very much for sending it to me. What especially struck me about it was this. With regard to the factual attitude to life and to the human community we have a great deal in common.

... The word God is for me nothing more than the expression and product of human weaknesses, the Bible a collection of honourable, but still primitive legends which are nevertheless pretty childish. No interpretation no matter how subtle can (for me) change this. These subtilised interpretations are highly manifold according to their nature and have almost nothing to do with the original text. For me the Jewish religion like all other religions is an incarnation of the most childish superstitions. And the Jewish people to whom I gladly belong and with whose mentality I have a deep affinity have no different quality for me than all other people. As far as my experience goes, they are also no better than other human groups, although they are protected from the worst cancers by a lack of power. Otherwise I cannot see anything 'chosen' about them.

In general I find it painful that you claim a privileged position and try to defend it by two walls of pride, an external one as a man and an internal one as a Jew. As a man you claim, so to speak, a dispensation from causality otherwise accepted, as a Jew the priviliege of monotheism. But a limited causality is no longer a causality at all, as our wonderful Spinoza recognized with all incision, probably as the first one. And the animistic interpretations of the religions of nature are in principle not annulled by monopolisation. With such walls we can only attain a certain self-deception, but our moral efforts are not furthered by them. On the contrary.

Now that I have quite openly stated our differences in intellectual convictions it is still clear to me that we are quite close to each other in essential things, ie in our evalutations of human behaviour. What separates us are only intellectual 'props' and 'rationalisation' in Freud's language. Therefore I think that we would understand each other quite well if we talked about concrete things. With friendly thanks and best wishes

Yours, A. Einstein

Dva svety

V týchto horúcich dňoch som bol v Patinciach. To je taká celkom dobrá diera sveta, mimochodom najjužnejšia obec na Slovensku (pre doplnenie - najvýchodnejšia je Nová Sedlica, najzápadnejšia je asi Záhorská Ves a najsevernejšia je Oravská Polhora). Ale späť k Patinciam. Tam je ukážkový príklad triedneho boja a sociálnej nerovnosti. Buržoázia má svoje kúpalisko a proletariát svoje. Medzi sebou sú tieto kúpaliská oddelené železným plotom. Na tejto fotke je ten plot trocha vidno. (Tobogán v pozadí je už u buržujov...) Ako spomienka na Berlínsky múr alebo ostnatý drôt práve v Záhorskej Vsi. Nie je to ale, našťastie, múr ako taký, je to plot, cez ktorý je vidieť "iný svet". Je to poučné.

Za 90 korún, v proletárskej časti, hlava na hlave, ľudia ležia na zemi, vybavenie podobné kúpaliskám zo 70-tych rokov (www.partek.sk). Za 380 korún v buržoáznej časti krásny bazén s atrakciami, zopár ľudí, každý má svoje lehátko, animátorky sa starajú o drobizg, buržuj má prístup do celého komplexu wellness (www.wellnesspatince.sk).

Naozaj, mal som z toho celkom zmiešaný pocit. Hovorím si: "Chvalabohu som na správnej strane plota." Ale čo hovoria tí na druhej strane? To asi ani nechcem počuť. Cez plot nenadával nikto... Ale revolúcia je večná, nespí, takže: "Raz ten plot spadne!"

Česi a Slováci (Slováci a Česi)

Postrehli sme, že magazín station.sk končí, áno? Škoda. Mám zalinkovaných zopár pekných článkov, o ktoré som sa chcel podeliť aj s čitateľmi jebalpsa.com. Dnes som sa dočítal, že nebude naďalej ani v archívnej verzii. Takže čo nás zaujalo, máme si stiahnuť do konca týždňa. Napríklad toto, čo bolo uverejnené TU:

Národné bôle a radosti
Juraj Malíček

A jsi ty vůbec Slovák, spýtal sa ma kamarát, keď sme v zúrivej, síce nič neriešiacej, ale o to srdečnejšej polemike znova skĺzli k obviňovaniu sa z vlastnej nekompetentnosti. Takto väčšinou završujeme naše rozhovory, začneme o čomsi celkom nevinnom, napríklad o prekladoch knižiek, a končíme pri vzájomných invektívach. Nie v zlom, len sa doťahujeme, lebo sme kamoši a toto je náš spôsob.

Prečo sa pýtaš?

Protože nemluvíš jako Slovák, zakontroval on a tak sme sa dostali k novej téme, k definovaniu slovenskosti.

Niet pochýb o tom, že formálne som Slovák, aspoň zopár generácií dozadu. Naši predkovia sem možno dakedy odkiaľsi prišli, ale takých dvesto rokov už sme tu našinci. Formálne o mojej slovenskosti teda niet pochýb, inam smerovalo to jeho konštatovanie, že nehovorím ako Slovák. K obsahu. Jemu sa totiž obsahovo Slovákom nezdám byť a ja som o slovenskosti vo mne až dosiaľ výraznejšie nepremýšľal.

Nie preto, že mi zjavne z hrude nevyrastá dvojkríž, ani preto nie, že nevypijem jedenásť borovičiek len tak nalačno, ale preto, že o ľuďochs a teda ani o sebe nezvyknem premýšľať v kategóriách národa.

Ak by som si mohol vybrať, asi by som rád bol Britom, ale v zásade je mi to jedno, Slovák, alebo Brit, všetko jedno, kým zostávam sám sebou.

Preto ani neviem, či ma naozaj zamrzelo, že dotyčný vo mne Slováka nevidí, alebo som sa s ním len chcel prieť, každopádne, nedalo mi a ozval som sa.

A ako my Slováci podľa teba hovoríme? Akí teda sme?

Nevyrukoval s ničím prekvapivým. V prvom rade, slovenskosť nám nie je národnosťou, ale údelom. Cítime na sebe tisícročné krivdy, preto sa radi utiekame k symbolom, nech je to Jánošík, nech Kriváň a Tatry, nech Štúr a tí dvaja zo Solúna. Radi si vypijeme, radi reptáme a sami nevieme, čo chceme. V druhom sme pohostinní a srdeční a trocha neotesaní, vďačne sa predávame aj pod cenu. Sme maloverní, hoci aspoň navonok veriaci, sme dôverčiví, ale aj prefíkaní, takým tým zbabelým spôsobom, akoby nám chýbala česť. Chýbajú nám hlbšie morálne zásady, žijeme spôsobom kam vietor, tam plášť. Veď ako inak vysvetliť, že v oboch svetových vojnách sme začínali na strane porazených, a končili na strane víťazov?

No, nahovoril toho veľa, nič nové, originálne, ani nič, čo by nezaváňalo banalitou. Drísty, kecy, reči, táraniny, blufy niekoho, kto sa na nás a priori díva zvrchu, zhora, nie s nadhľadom, ale s povýšením kohosi, kto si môže dovoliť byť voči nám zhovievavý.

Neurazil som sa, ani neprotestoval, len som sa potmehúdsky usmieval v očakávaní čohosi, čo muselo prísť. A keď sa vo finálne spýtal, ako vidím ja ich, povedal som mu, že sú vlastne fajn, skvelí, úžasní, kultúrni a tak ďalej, len ma nekonečne rozčuľuje ich lakomstvo, nedôstojná lakota, nie sporovlivosť, ani šetrnosť, ani skromnosť, ale to, ako veľmi dajú na cenu, ako si nedoprajú, ani keď môžu a ako veľmi, veľmi sú malicherní, keď za veci treba platiť a ešte majú pocit, že preštiavajú systém. A nejde len o to, čo koľko stojí a prečo to nie je ešte lacnejšie, a najlepšie celkom zadarmo. Nie, to je len povrch, mne šlo o to, z čoho vyrastá, z nedostatku pokory.

Pritom si, samozrejme, uvedomujem, že to nie je žiadne češstvo, teda nič, čo by sme mohli považovať za určujúcu obsahovú kvalitu národa, len som ho chcel podpichnúť. Podarilo sa, vytočil sa a nazval ma hlupákom, čo si nevidí ďalej od nosa. V poriadku, ukončil som náš spor, ale vieš, keď si Slovákom, máločo ťa naozaj nahnevá či rozčúli, áno, nasrdíme sa, ale kdesi vo vnútri stále zostávame nad vecou. Vám stačí vmiesť do očí, čo je celkom na povrchu, a hneď je oheň na streche.

Pre toto som rád Slovákom: robíme rozhodnutia bez ohľadu na cenu, a to ma nadchýna. Aj sa toho bojím, ale nadšenie je väčšie.

Výťahy

Ide ma drbnúť, keď prídem k výťahu a nejaký intelektuál začal obsluhovať gombíky na privolávači. Naozaj, ako ďalší predmet na školách by pri súčasnej reforme školstva mali zaradiť predmet "Obsluha výťahov s dvoma gombíkmi".

Príde auparková piča k výťahu v auparku, lebo inam nechodí, lebo by sa stratila, svetrík s koníkom, topánočky s modro - bielo - červeným obdĺžničkom a okuliarikmi s pokokot veľkým nápisom DG alebo niečo v tom duchu, a chce ísť do garáže - teda dole (má tam svoje kabrio, čo si poctivo vyjebala). Výťah je o poschodie nižšie ako sme my. Čo urobí piča? Stlačí gombík so šípkou hore, lebo si privoláva výťah. Jebne ma. OK, stlačím šípku dole, lebo chcem ísť DOLE a pozriem sa významne na ňu. Povie mi tým svojim kokotským kurevským hláskom: "Nemusíš to stláčať, už som ho zavolala!" Jebne ma druhý krát. Myslel som, že jej to idem vysvetliť, ale vzdal som to. Jebem na ňu. Ale nervy som nezvládol, keď som inokedy nastupoval v garáži, a výťah plný kokotov, ktorí NEVYSTÚPIA, lebo oni chceli ísť hore, a ja, kokot, som ich PRIVOLAL.

Nie, takto sa nedá žiť v takom obkolesení týchto ľudí, čo majú volebné právo napriek tomu, že nevedia obsluhovať výťah. Ako chodia srať? Dokážu to? Ruky si po tom určite neumývajú, na to som už rezignoval, takže moje si umývam každú štvrť hodinu. Umývanie rúk po použití hajzľa, to by mal byť ďalší predmet na základnej škole.

Ale čo od nich chcem, od tej úbohej lúzy okolo. Veď čo to už musia byť za krásavci, čo sa na tento blog dostanú cez vyhľadávaciu frázu zadanú do googla, že "Ako prvý krát jebať". Zadali by ste niečo takéto ako predmet vášho záujmu o informácie z internetu? Toho internetu, ktorý chceme z našich daní dotovať v rámci zvyšovania vzdelania národa? A ktorému treba znížiť DPH, lebo je strašne drahý a dôležitý? Mal by byť ešte drahší, mal by byť iba pre vyvolených. Lebo keď už má prístup k nemu aj chuj, čo hľadá frázu "Ako sa kradne v Hornbachu?", tak to je koniec, priatelia. Jebal pes.

PS: vyhľadávacie frázy vám priniesla služba Google Analytics, ďakujeme za úprimnosť!

Rasťo Žitný

Podľa mňa Rasťa Žitného poslal bulváru sám pán Boh. Veď čo lepšie sa môže bulváru uprostred uhorkovej sezóny stať, ako niečo takéto. Síce to stálo život malého chlapčeka a nešťastie celej rodiny, ale pre bulvár nie je žiadna cena vysoká. Dva týždne na obálkach drísty o nešťastnej celebrite - chlapíkovi, ktorý jazdí ako imbecil a jeho práca je čítanie správ z čítačky (evidentne aj vy viete čítať a nie ste celebrity). Bolo toho už napísané viac než dosť, ale názor, ktorý bude nasledovať a bol publikovaný TU, ma predbehol o pár dní, ako som ho chcel niečo podobné vyjadriť na stránkach Jebalpsa. Aby sme neplnili zbytočne cybersvet ďalšími bitmi, iba reporodukujem, čo napísal iný bloger:

Veci, ktoré sa nemôžu stať každému

Napísal Adam Batrflaj
Thursday, 10 July 2008

Čo má spoločné prominentná priateľka Rasťa „cannonball“ Žitného s mnohými bezdomovcami alebo umierajúcimi na AIDS? Nuž, určite mnohé, veď všetko sú to ľudia, ušľachtilé božie bytosti ale je tu ešte aj niečo zaujímavejšie - bezbrehý alibizmus toho najzákernejšieho druhu. Jeho zhmotnením a zároveň esenciou je veta: „Môže sa to stať každému.“

Sú isté veci, ktoré sa naozaj môžu stať každému. Dostať rakovinu, potknúť sa na schodoch, priotráviť sa pokazeným jedlom alebo nájsť pred domom auto obtiahnuté kľúčom. Takéto veci si vedia človeka vyčíhať, stojí proti nim v roli pasívneho trpiteľa zmietaného vrtkavým osudom. Fatalistické pokrčenie ramenami sprevádzajúce vetu „Môže sa to stať každému“ je celkom namieste.

Lenže, aby svet nebol až taký jednotvárny, sú aj veci charakteru presne opačného – také čo sa každému stať nemôžu. Sú ľudia ktorým nehrozí úraz pri preliezaní skalného previsu, pretože je vylúčené, že by sa niekedy do preliezania skalného previsu vôbec pustili. Možno ich na smrteľnej posteli bude mrzieť, že nikdy nespoznali ten nával adrenalínu ktorý sa dostavuje, len ak sa dobrodruhovi visiacemu nad priepasťou strašne zažiada sa nutne poškriabať na ohanbí, ale pocit strachu a zodpovednosti za svoje zdravie im skrátka nikdy nedovolil viac ako sa na ten previs len pozerať na Discovery Channel.

Hovorí sa tomu tiež prezieravosť, poprípade rozvážnosť a v praxi to vyzerá tak, že človek sa napríklad dobrovoľne vzdá pózy mladého frikulína, ktorý do médií trepe hovadiny o tom, ako mu je rýchla jazda katalyzátorom očisťujúcim hlavu od každodenných stresov. Je síce možné, že proporčne doladené modelky až tak veľmi neletia na chlapov jazdiacich podľa predpisov, ale život je očividne otázkou priorít. Slečna Hablovičová tomu možno nebude veriť, ale na svete je strašne veľa držiteľov vodičského oprávnenia disponujúcich kvalitným automobilom, ktorým sa nikdy nemôže stať to, čo Žitnému. Môže sa im stať, že zrazia cyklistu, ale určite sa im nestane, že ho zrazia v stopäťdesiatke na kľukatej okresnej ceste hovoriac pritom do telefónu niečo v štýle „Počkaj chvíľku, práve prechádzam do protismeru, ozvem sa ti, keď sa preberiem z kómy.“ Nestane sa im to, lebo v živote takým spôsobom jazdiť nebudú, ich pudy, výchova a zmysel pre zodpovednosť im to proste nedovolia.

Povedať v tejto súvislosti, bárs aj len do Nového času, že sa to môže stať každému, znamená vyhlásiť, že všetci vodiči sú nezodpovední idioti riskujúci životy ostatných, len aby oni sami mali svoju už aj tak dosť prevetranú hlavu ešte o kus prevetranejšiu. Je to snaha rozriediť vinu konkrétneho človeka, akoby za to mohlo celé ľudstvo. Bez zbytočného moralizovania, je to skrátka kus svinského alibizmu a v tomto prípade aj výsmech do tváre každému koho sa celá nešťastná udalosť bytostne dotkla. Nehnevajte sa naňho, dnes sa to stalo jemu, zajtra sa to môže stať vám, ha-ha hi-hi.

Rovnako je to s bezdomovcami alebo tými nešťastníkmi, čo sa nakazili HIV. „Môže sa to stať každému“ sa pri týchto témach používa ako argument hneď tesne predtým, ako zaznie výzva na dotovanie ďalšej čiernej diery z vlastných peňazí. „AIDS sa týka každého“ tvrdia kampane a ignorujú zrejmý fakt, že nakaziť sa, predpokladá rizikové správanie, ktoré ani zďaleka nie je vlastné všetkým. Môžu sa záchrancovia sociálnej vízie sveta bez osobnej zodpovednosti rozdrapovať aj celkom do purpurova, ich agenda sa ani zďaleka netýka všetkých. Chvalabohu.

Sú veci, ktoré sa nemôžu stať každému. Možno to teraz na základe Žitného prípadu a hlúpej obhajoby z úst jeho priateľky bude aspoň o kúsok zrejmejšie.

Prečo píšem tento blog?

Keď som sa zamyslel nad predchádzajúcim príspevkom, dal som si otázku, že prečo vlastne píšem tento blog, a prečo by mal / nemal byť vo vyhľadávačoch či katalógoch. Pochopiteľne, že tam byť nemusí, veď nikto predsa nejde hľadať blog podľa toho, že hľadá blog Jebalpsa, keď o ňom vie, a keď no ňom nevie, tak ho aj tak nehľadá a nenájde.

Prečo taká vec teda existuje?

V prvom rade preto, lebo má strašne veľa čitateľov. To by bola ale trochu rekurzívna odpoveď, lebo keby neexistoval, tak nemá, ale aj tak je fajn, že píšem pre pár stoviek čitateľov denne.

Je fajn mať blog aj preto, lebo je to vyjadrenie nezávislosti. Na blogu nemusím nič. Keď chcem, píšem, keď nechcem, nepíšem. Sloboda. Môžem používať slovník, aký sa mi páči, a aký aj tak používajú všetci ostatní, ak práve nie sú v televízii, a niektorí aj vtedy. To, že kvôli názvu domény ho nezaradia do katalógu, to som tak trocha tušil, ale že by som s tým mal vážny problém, to asi ani nie.

Nemusím sa nikomu spovedať. Úžasné. Proste som nejaký chlapík na webe a iba zopár ľudí vie, kto som a zopár ich to tuší. Hráme takú peknú hru. Rovnako ako pri sexe, to, čo je zahalené tajomstvom a to, čo je nedostupné, je to, čo nás najviac láka. Osobné útoky si potom nemôžem brať ako osobné, lebo útočník predsa neútočí na mňa, ale na nejakého noname blogera. Nebaví ma stále sa obraňovať, hájiť si svoju pravdu a osobne sa angažovať vo veciach. Toho mám v nevirtuálnom živote až - až a ešte aj viac.

A teraz k skutočným dôvodom:

Píšem blog, lebo som bezmocný. Nechápem tento svet, nechápem, čo sa to tu okolo deje a hlavne som zúfalý z toho, že sa nemôžem brániť. Myslel som, že sa to vekom vylepší, ale ono sa to ešte vyhoršuje (dokonalé slovo).

Nemôžem sa zmieriť s tým, že stádo imbecilov demokraticky rozhoduje o tom, čo sa tu bude diať, v akej krajine budú žiť moje deti. Že žijeme v situácii, že voliť môže človek, ktorý ani netuší, ako funguje parlamentná demokracia a nevie sa postarať ani sám o seba.

Nedokážem prijať fakt, že zopár nezodpovedných zakomplexovaných jedincov, komunistických pohrobkov, berie do rúk tento štát, riadi ho, v pokoji znárodňuje podniky (zatiaľ iba jeden druh, ale prečo nie ďalšie?) a popri tom v iných díloch bohatne. Rozpráva o cenovej regulácii, ako keby bola vojna. Zdôrazňuje triedny boj. Má pomenovaných nepriateľov, ktorí sú ale súčasne jeho kamaráti a biznis partneri. Na druhej strane ale tí nepriatelia, sú aj bežní podnikatelia, ktorí vytvárajú hodnoty a živia ostatných (alebo im aspoň dávajú prácu) a živia štát.

Je mi na grcanie z toho, že po ulici chodia ľudia, ktorí idú kontrolovať 90 ročnej babičke, že či má správne slovenské koruny, aby sa dali zameniť za eurá.

Je mi na grcanie z toho, že debili môžu mať deti a aj ich majú a niektorí utrápení, poctivo pracujúci a slušne žijúci ich mať nemôžu.

Ako sa mám pozerať na to, že nejaký kokot nabúra do slušného človeka, lebo kokot ide na červenú a potom na neho vytiahne bejzbolku, lebo mu nedal prednosť? Je to dobré iba preto, aby to bolo večer na Jojke?

Ako je možné, že je tu toľko ľudskej špiny?

Nedá mi spávať to, že sme sa dostali do fázy, keď remeselníci a robotníci, ktorí zväčša nevedia urobiť svoju prácu riadne, riadia naše životy a určujú podmienky. Sú zväčša úplne hlúpi a vo svojej hlúposti si myslia, že my ostatní, čo vieme čítať a písať, sme ešte hlúpejší a oni nás ojebú. A vyhrávajú. Väčšinu väčšinou ojebú.

Súčasne používam písanie ako svoju terapiu. Chorí, utrápení, ľudia sa vraj majú zo svojho trápenia vypísať. Nepomáha to, ale je to príjemnejšie, ako chodiť každé ráno plávať na Pasienky. Neviem napísať Marínu, to napísal taký génius, že sa z neho musí maturovať (i keď maturuje sa snáď už aj z Pišťaneka), ale napísať svoje pocity, alebo sprostredkovať vám pocity iných, to trocha viem.

Možno raz prijmem fakt, že čo sa nedá zmeniť, na to si musíme zvyknúť. Toto funguje, ale naozaj neexistuje sila, ktorá urobí svet opäť (opäť???) normálnym? Čítam knihu, úplne debilnú, že silu elementov, ktorí ma tak extrémne serú mám použiť voči nim, vraj duševné aikido. Teda, že keď ma okradnú, tak je to pre mňa lekcia, za ktorú mám poďakovať, lebo keď ma to mrzí, tak mám zle nastavené hodnoty a zbytočne sa bojím o majetok. Môže toto niekto vymyslieť? Strata majetku ma posilňuje! Keď sa zamyslím nad svojimi "úspechmi" v posledných mesiacoch, som silný chlap.

Uf. K tomuto som sa chcel dopísať?

Trochu problém

Nuž, smiešne mi napadlo, že zaindexujem tento blog do slovenských vyhľadávačov. Nemá to celkom zmysel, kto chce, tento blog pozná a kto nechce, raz sa o ňom dozvie. A výsledok? Hu, aj takýto mail:

Dobry den,
pri kontrole Vasho odkazu v katalogu Centrum.sk na adrese: http://www.jebalpes.com s nazvom: Blog frustrovného chlapa a popisom: Tento svet sa rúti do záhuby. Nemôžeme proti tomu nič robiť, iba sa z toho aspoň trocha vypísať. Blog s názvom Jé - balpe's (čítaj "že balpés"), sme zistili, ze obsah Vasich stranok nie je vhodny pre uverejnenie v katalogu. Nemame od Vas udaje o firme, preto sme nemohli zaradit Vase stranky do katalogu firiem. Vas odkaz z katalogu bol vymazany. Po doplneni tychto udajov mozete znovu poziadat o registraciu.
Prajeme krasny den a dakujeme za pochopenie
Administracny tim Centrum.sk

Tak. O toto sme prišli... :-)

Choďte do poľa!

Čerpačka niekde na Slovensku. Taká tá žltá, nie zelená, ani červená, ani nezávislá. Normálny veľký brand. Platím benzín. Ale nemôžem zaplatiť, lebo obsluha sa venuje dôležitejšiemu zákazníkovi, ktorý práve vošiel do žltej čerpačky.

Zákazník: "Dajte mi kľúče od hajzľa!"
Obsluha: "Nemôžem, záchod sa umýval a teraz sa suší."
Z: "Koľko sa bude sušiť?"
O: "Čo ja viem? Tak 2-3 týždne." Obsluha aj s kolegom sa ujebáva, ja stojím a čumím.
Z: "Až toľko?"
O: "Hej... A potrebujete ísť na malú či veľkú?"
Z: "Na malú, šťať potrebujem."
O: "Choďte hen za čerpačku do poľa, nie?"
Z: "Áno, jasné, idem." Odchádza. Obsluha sa ujebáva. "To bol ale kokot."

Ja rýchlo zaplatím, odchádzam a hovorím si, že musím dať školenie mojim kolegom v práci, ako má vyzerať kontakt dodávateľ - klient. Mám ale oveľa väčší problém, že by som rád ukázal aj národu, ako má vyzerať správny slovenský volič. A ešte mám otázku - kam sa chodí na tej pumpe srať?

Akože čo?

No akože nič, iba to, že toto je naozaj MINISTER vlády Slovenskej republiky.


No veď naozaj nič, aj horšie veci sa stávajú. Čo nám zvolili, to máme.

Objavil som dalšieho chuja!

Pochopiteľne, nebolo to až také ťažké, ale ten model, to je teda sila.

Som na pošte, vypisujem nejaké blbé papieriky, aby som vybavil čo mám. Pri takom tom stolíku - pultíku, normálna hlavná pošta v Bratislave. Vedľa seba mám položenú čiapku, noviny a môj handheld (či PDA-čko, či ako to voláte, proste ten taký elektornický adresár, zápisník a poznámkovník). Príde spomínaný chuj. Začne sa tváriť, že aj on si niečo ide písať. Mimochodom chytí môj handheld a správa sa k nemu ako ku svojmu. Nevedel som, či mu mám rovno jebnúť alebo sa ho opýtať, že čo robí. Asi jebnúť. Hovorím mu, že si to radšej zoberiem. Ale nestihol som to dopovedať, chuj začal vrieskať, že o čo mi ide, že čo od neho chcem a také tie podobné reči. Podarilo sa mi môj handheld zobrať z jeho špinavých paprčí. Na čo on povedal, že si na mňa počká vonku a odobral sa.

Zrejme išiel hľadať niečo iné, čo sa dá speňažiť za fet, lebo nepočkal.

Neverím sám sebe, že sa niečo takéto môže stať.

Posledná možnosť

Dnes ráno som urobil exkluzívnu fotku. Tu je:



Čo je na nej zvláštne? No to, že si môžete posledný krát vychutnať, ako vyzerá trojka na začiatku ceny benzínu. Očakávam, že dlho, veľmi dlho, nebudeme vidieť trojku na začiatku, a keď si zvykneme na štvorku, tak už tam bude päťka a tak ďalej, pokiaľ to arabov bude baviť.

Najbližšie trojku možno znova uvidíme po prechode na euro, o pár mesiacov, a bude to 3 celé čosi eura za liter. No, nechajme sa prekvapiť. Na prekvapenia sme zvyknutí, že pán premiér?

JUDr. Robert Fico, CSc., predseda vlády Slovenskej republiky, znížte, prosím, cenu benzínu. Veď ste im (nám) to sľúbili. Tí dobráci vás volili a vy, dobrý človek, dopustíte toto? A keď sme už pri tom, aj potraviny sú drahé. Prosím, zabezpečte aj ich zlacnenie. Zrušte Tesco a podobné hlúposti.

Aspoň, že ste dodržali slovo, a znížili ste DPH na knihy! Akurát mám dojem, že to nebol veľmi premyslený ťah. Knihy sú teraz príšerne lacné a nie je ich dostať. Všetky vykúpila tá lúza, ktorá doteraz nečítala, ale teraz už, vďaka vám a zníženiu DPH, čítať môže. To je ale nebezpečné, lebo ako vieme, čítaním sa múdrie. A teraz, keď lúza číta aj iné veci ako Nový čas a Plus 1 deň (inak, je strašne sociálne nespravodlivé, že sú až dva bulvárne plátky, lebo lúza tak minie dvakrát toľko peňazí, aj s tým by sa malo niečo robiť), tak z lúzy sa stane inteligencia, a čo nasľubujete jej, aby vás volila? Skúsite predsa len znova ten benzín?

A aby som nezabudol: zvýšte DPH na noviny SME, ako aj na internet, aby obe tieto médiá nikto nemal možnosť čítať, či používať, lebo sa v nich vyskytujú takéto hovädiny, ako je tento článok. Optimálna sadzba je cca 1500%. Sociálne spravodlivo.

PS: A čo s Privilégiom? Skúsime nejako zvrátiť tú exekúciu? Pamätáte, to je ten trestný čin, čo ste hovorli, že sa k nemu aj rád prihlásite, ak na to príde (postele pre chudákov, či ako ste to hovorili)...

PPS: MIESTO NA PRÁVO NA ODPOVEĎ -----------------------

(ak bude treba niečo v článku opraviť, tak napísať treba na jebalpes zavináč gmail.com, uverejníme)

-------------------------------------------------------

Každý môže byť prezident

Nie iba náš národ sa musí hanbiť za to, čo (poťažme kto) ho reprezentuje. Stále môže byť čosi horšie ako "my s Emíííľiou", alebo ako kovanie rýľov, cestovanie po Brazílii, či sadenie stromčekov v prezidentskej záhrade, alebo hokejista, čo iným prezidentom nadáva do starých ujov, až kým sa stane sám prezidentom... Stále tu máme náš vzor - G. W. B.:

Lisabonská zmluva

Tak konečne sme sa dočkali. Nie iba SDKÚ-DS má svoje zásady pri schvaľovaní Lisabonskej zmluvy. Íri ju poslali do paže v referende. Ach, aká tragédia. U nás museli maďari (s malým "m", teda SMK) urobiť zo seba predajné kurvy a odpáliť a zhovädiť zvyšných opozičných partnerov, lebo "išlo o budúcnosť EÚ a Slovenska". V Írsku prišli borci k urnám, a povedali, že celé je to chujovina. No nehovorili sme to už dávno? Čo maďari, užívate si, ako ste zachránili svet a urobili zo seba šašov, keď bolo "nevyhnutné" podporiť prijatie LZ a preto ste našťali na pravicových kamarátov? To keby ste vedeli dopredu, že ako to celé nakoniec dopadne, čo? Ištenem.

Smrť v akcii

Konečne má zmysel zomrieť.
Pretože nevyužiť takúto neodolateľnú ponuku, to by som si musel celý môj ďalší úbohý život vyčítať. Ale hlavne to nesmiem zabudnúť oznámiť manželke, lebo inak by celé moje snaženie so smrťou nemalo žiaden význam...

Úplne im jebe 2

To akože je čo? Najprv EP a teraz NR SR? Pán poslanec za SNS Jozef Liška ešte s nejakým druhým Jožkom si zažiadali schváliť návrh, aby poslanci mali právo prednosti v jazde. Lebo minule Jožko stál v zápche hodinu štyridsať (!). Hold, čo ste nám zvolili, lúzri, to máme. Demokracia je najhorší možný režim fungovania štátu. Pologramotným dementom dáva možnosť zúčastňovať sa na riadení štátu skrze volebného práva. Keď chceš riadiť auto, musíš mať skúšky. Keď chceš rozhodovať, kto bude vládnuť, musíš mať občiansky, inak môžeš byť úplný, ale úplný kokot. Volíš. Napríklad toho, kto zlacnie benzín a zníži DPH na knihy, aby si ty, kokot, konečne mal možnosť začať študovať. Lúza, ktorá je v každej societe v prevahe, dokáže svojimi rozhodnutiami a činmi ničiť život nás, obyčajných ľudí. A ani prednosť v jazde ctihodným pánom poslancom nebude musieť dávať, lebo lúza, pokiaľ si ho neukradne, auto nemá, takže sa jej tento problém netýka...

Im úplne jebe

Už viem, kde sa chodí naša vláda učiť, ako má vyzerať právo na odpoveď! Aha ich:

Poslanci EP žiadajú ustanovenie práva na odpoveď na informácie publikované na blogoch. Na jednej strane pripúšťajú, že fenomén weblogu výrazne prispel k väčšej pluralite názorov, chcú však preň jasné ukotvenie v zákone. Správa konštatuje, že je potrebné definovať predovšetkým právnu zodpovednosť voči dotknutým osobám. Zodpovedný by mal byť predovšetkým autor obsahu, ale istým spôsobom aj médium, ktoré prevádzkuje blogový priestor.

Blogy podľa poslancov vyvolávajú rad etických otázok a môžu tiež zasahovať do súkromia. Preto sa nimi treba vážne zaoberať, tvrdia. Hlavným faktorom je možnosť kohokoľvek jednoducho, rýchlo a bezplatne si založiť blogový účet. Užívateľom bezplatne a bezodplatne generovaný obsah v podobe fotografií, textu a videí vyvíja podľa členov výboru okrem iného aj tlak na profesionálnych žurnalistov.

Zdroj: http://www.euractiv.sk/kultura-a-media/clanok/pravo-na-odpoved-na-blogu

ME 2008

Ako sa správne uvádza na jednej stránke, jednou z definície kokota je to, že radšej sleduje futbal namiesto toho, aby si ho zahral. A popri tom pozeraní sa ešte pobije, prípadne si pokričí nejaké rasistické heslá. Akáže to zábava! Aby boli ostatní v bezpečí, kvôli vypatlancom sa obnovili hraničné kontroly. Super. Nabudúce, keď budú mať zraz čipkárky z Oravy, budú hraničné kontroly v Jablonke? Alebo sú fanúšikovia čipkárok niečim iní, ako fanúšikovia futbalu?

U mňa na blogu opätovne upozorňujem na tento názor...

Dva skvelé články

Niekedy sa zadarí. V dnešnom vydaní station.sk sa ocitli dva skvelé články, ktoré by si osvietený čitateľ Jebalpsa nemal nechať ujsť:

Padla facka, no a čo?

a

Pokrok sa odkladá .

Nepridávam žiaden komentár, netreba.
(Och, ľahko sa bloguje, keď dobre píše niekto iný za vás :-)! )

Nevera

Teplo. Krásky chodia po ulici v roztopašných odevoch, uvedomujúc si, čo tým dosiahnu. Minimálne záujem, keď nič iné. Permanentne sa zaľubujem do voňavých žien, žienok, dievčat. Akoby som mal tisíc očí, musím každú zhodnotiť pohľadom a pomyslieť si, aký by bol život s ňu. Pochabé pätnástky. Sebavedomé maturantky. Unavené dvadsať päťky. Svojimi manželmi týrané susedy. Skúsené matky. Skúsené matky dvojičiek. Ich neskúsené dcéry. Vynervované prvorodičky mesiac po pôrode. Práve rozídené študentky. Podvedené manželky, závislé na svojom chrapúňovi. Kolegyne v práci. Tridsiatničky chytajúce druhý dych. Štryridsiatničky, chytajúce druhú šancu. Unudené manželky, hľadajúce nové začiatky. Rozmaznané fľandry. Zadumané nezávislé mysliteľky. Občas nezaujímavá čistá hrôza. Ale možno práve tým zaujímavejšia, ako všetky dokopy.

Je to boj. Tupý mozog, v túžbe rozosievať genialitu, prikazuje spermiám byť vždy v strehu. Ešte že oni nemajú oči a sú závislé na posúdení mozgom, že čo majú robiť a kam majú utekať.

Mozog sa trápi, ale ešte vždy je tu sila, ktorá všetko vráti tam, kam to vrátiť má. Morálka. Manželka je iba jedna: možno nie je taká voňavá, pochabá, sebavedomá, neunavená, skúsená, neskúsená, unudená. Ale určite je skvelá. Ako všetky tie krásky aj nekrásky dokopy a možno aj trocha viac.

A takto to napísali na station.sk:

Originál nájdete TU, a tradične pre istotu prepis je tu:

Juraj Malíček
Priama linka medzi vtákom, srdcom a mozgom

Takto pred rokom, na Troch kráľov, kým manželky riešili šťastne ubehnuvšie sviatky, zdôveril sa mi kamarát a generačný druh, že pocítil čosi, čo už dlho nie. Lýtka sa mu zapálili celkom spontánne, i lokality vyššie, hoci si myslel, že vzhľadom na ostatné ženy už zhasol. Vraj sa páči niekomu, komu by sa mu páčiť nemal, ba čo viac, niekomu, kto by pred rokmi oňho ani len pohľadom nezavadil. Dostal jasnú sexuálnu výzvu od vraj veľmi atraktívnej slečny, navyše výzvu, ktorá nežiadala citové zainteresovanie, len sexuálne.

Vtedy som ho zastavil, nech nevraví ďalej nič, čo by ma akýmkoľvek spôsobom viazalo k mlčanlivosti. Lebo jednak nevyklebetím len to, čo neviem, a jednak baviť sa o vzťahoch, v ktorých poznám obe strany, zo zásady odmietam. A začal som svoju zvyčajnú prednášku na tému mužsko-ženské vzťahy, opierajúcu sa o neotrasiteľnú axiómu pevnej linky medzi vtákom, srdcom a hlavou, či ak chcete, medzi libidom, citom a rozumom. Tí traja spolu nevyhnutne musia komunikovať, ak sa človek nechce dostať do problémov a optimálne je, ak rozum má status rozhodcu.

Sexuálne volanie môže byť veľmi silné; ak sa mu niečo vyrovná, tak len volanie srdca. Rozum v týchto prípadoch zvykne ťahať za kratší koniec, a preto ho treba počúvať o to intenzívnejšie. Nevera je neprípustná, nie pre vždy možné odhalenie, ale preto, aká je veľmi nepraktická, neelegantná a ako nás usvedčuje z osobnostnej nezrelosti.

Keď som prednášku skončil, mal som pocit, že som urobil všetko, čo sa odo mňa ako od priateľa žiada a keďže som nebol viazaný mlčanlivosťou, okamžite po odchode návštevy som to prebral s manželkou.

No dobre, povedala mi, ale zdôraznil si, že nemá na to volanie reagovať, áno? A ja že mám pocit, že hej, veď predsa viem, ako to chodí a čo treba mužovi zvažujúcemu neveru povedať.

Dnes, po roku, keď sú tí dvaja stále spolu a jeho koketovanie s neverou je ich spoločnou témou a zdrojom vtipných historiek, nedávam si za udržanie toho vzťahu žiadne zásluhy. Lebo neporadil som mu vtedy dobre, nepovedal som mu, že ak čo i len trocha zvažuje neveru, nie ako teoretický problém, ale ako niečo, čoho by sa možno aj eventuálne bol schopný dopustiť, čosi v jeho vzťahu k jeho partnerke je v neporiadku. Na to, našťastie, prišiel sám, keď ho cesta rozumu viedla najkratšou cestou do postele cudzej ženy a on si ešte raz zrekapituloval, čo vlastne ide urobiť.

Ide vymeniť krátkodobý prísľub rozkoše za dlhotrvajúci fungujúci vzťah, ide vyskúšať čosi, čo neskúsil a riskuje, že zradí dôveru človeka, ktorý nielenže ho miluje, ale miluje ho tak, že mu tú neveru nakoniec pravdepodobne odpustí, a čo je rozhodujúce, ide to urobiť len preto, že sa mu v jeho vlastnej márnomyseľnosti zdá taká šanca natoľko lákavá, že by bolo hlúpe nevyužiť ju. Veď o čo ide? Len o sex, o nič viac. A keď toto domyslel do dôsledkov, nevera ho prestala lákať.

Stále platí, že muž podvádzajúci ženu sa nemusí v novom fyzickom vzťahu emocionálne angažovať. Ak je neverný, neznamená to, že svoju partnerku už nemiluje, znamená to skôr, že si ju dostatočne ľudsky neváži, že ju jednoducho nerešpektuje a to je vždy predzvesť konca. Také niečo sa síce dá odpustiť, ale nemožno na to zabudnúť – a to je asi horšie.

Priama linka medzi libidom, citmi a rozumom nefunguje, nikdy nefungovala, dôležité však je, že kým človek naslúcha tomu, o čom sa tí traja bavia, získa čas na to, aby začul iný hlas: hlas obyčajnej ľudskej slušnosti, ktorý mu nakoniec napovie správne.