Berú psie meno do úst

Ale, čo to? Humno berie meno tohto blogu do úst nadarmo? To nerobte!

Špinavé peniaze

Máme toho plné zuby, valí sa to na nás z každého média, špinavé peniaze, počúvame to skoro dva týždne, tá istá pesnička, myslel som, že k tomu nenapíšem ani bodku. Ale nedá mi, spomeniem päť odkazov:

JUDr. Fico sa bojí o svoj život (aj s videom, fakt si pozrite TOHO človeka)

Lukáš Fila nám to vysvetlí, ako je to s prepojeniami

Bloger Randjak pekne popísal slizkých hadov

Jozef Šátek (áno, ten Šátek) konečne vysvetlí, čo to to pranie je

A Kusý sa čuduje, čo sa to vlastne deje.

A azda stačí, nie?

Sokolov, čisté mesto

Veru, včera som čítal bulvár, ako som hovoril vo včerajšom poste.

Bola tam ešte jedna fasa vec, mesto Sokolov dalo urobiť videá, ktoré majú upozorniť na problém psacích hovien. No neviem, či to pomôže, keď mnoho majiteľov je jebnutejších, ako ich psi. Napríklad ja som do hovna od psa stúpil v posledom čase x-krát, keďže stále nejaký kokot kradne žiarovky v našej garáži, plus iní kokoti tam nechávajú srať psov, takže výsledok je zaručený. Nový Čas píše, že videá sú nechutné. Ale, no tak: rozhodne sú chutnejšie, ako nezbední psíčkari! Pravda je, že nechutné sú hlavne tie hovná, raz som sa pri čistení topánok regulérne pogrcal. To bola výborná kombinácia v tej "umyvárke". Vychutnajte si teda aspoň dve videá:

No pekne, chlapci

Bulvár je hodný opovrhnutia, ale niekedy sa fakt zadarí. Veď nie je táto fotka totálne cool? Nuž, žiadne stretnutie Cosa Nostry alebo niečo podobné, to iba Smer - SD mala oslavy svojej desaťročnice. Aspoň tak píše bulvár TU. Neverte mu (bulváru), novinári sú hajzli, hyeny, slizkí hadi, atď., veď sme to od neho počuli, nie?



(zdroj: www.cas.sk)

Veď som to hovoril

No nehovoril som to tu?
Toto?

Ekonomické cykly

Čítal som celkom zaujímavý názor na dnešný svet. Jeho originál je TU a nižšie vám prinášam jeho kópiu, keby zmizol zo stránok http://vasicek.blog.idnes.cz/.

Podstata ekonomického cyklu – vznik krizí

Často se hovoří o ekonomickém cyklu a zákonitosti ekonomických krizí. Většina interpretací však klouže po povrchu jevu. Je to pochopitelné, neboť jeho podstata je v rozporu s lidskými ideály.

Základní problém spočívá v nerespektování faktu, že existují různě výkoní jedinci. Různá výkonnost lidí je zcela přirozená a geneticky daná. Tato tvrzení jsou však v rozporu s mnohými lidskými ideály. Ideály nevycházejí z faktů, ale z přání. Ideologie fakta ignorují, případně je přímo zakazují. Realita je zcela nekompromisní a žádní ideologové a jejich konstrukty ji nemohou změnit.

Ekonomický cyklus není vlastností nějakého politického systému (např. kapitalismu), je to celospolečenský jev. Lidé se snaží vzepřít přírozeným zákonům, které vyplývají z podstaty naší existence. Pozemský člověk však není autorem zákonitostí Vesmíru a Života, je jejich produktem. Lidé se mohou zákonitostem vzepřít a oddálit jejich důsledky, ty se však stejně projeví. Projeví se s větší silou a mohou vést i k revoluční destrukci.

Někteří lidé jsou schopni vyprodukovat více zdrojů, než sami spotřebují. Takoví jsou schopni akumulovat majetek, a stávají se vlastníky. Vlastníky domů, pozemků, ti nejůspěšnější se stávají majiteli firem a pod. Někteří majetek akumulovali sami, někteří ho zdědili. Pokud jsou dědici neschopní, o majetek postupně přicházejí. Karel Marx nazval vlastníky výrobních prostředků kapitalisty.

Někteří jedinci jsou schopni pouze vlastní reprodukce. Vše co vyprodukují i spotřebují. Někteří z těchto jedinců sní o akumulaci majetku. Některým se to i podaří. Jiní na toto úsilí rezignují a programově majetkem pohradají. Nemajetní jsou zcela závislí na tom, aby byli užiteční pro vlastníky majetku. Tedy, kdysi to tak platilo, sociální systém to změnil, ale nevyřešil.

Výše uvedené skupiny bývají (zejména Marxisty) označovány jako třídy. Ať už tuto terminologii přijmeme či nikoliv, je nutné uvést, že rozdíl mezi těmito lidmi nemá ostrou hranici. Vlastnictví a nemajetnost jsou ve společnosti rozloženy v různé míře a mění se i v čase.

Komunisté a socialisté tvrdí, že vlastníci potřebují nemajetné. Komunisté zcela nepokrytě tvrdí, že majetek vlastníků pochází z práce nemajetných. Mnohdy tomu tak může i být. Nicméně vlastníci majetku, se bez nemajetných snadno obejdou. Pracovat dokáží také, to dokáže prakticky každý. Vlastníci však mají výhodu, že mohou zhodnocovat své zdroje. Nemajetné mohou využít k rychlejší akumulaci majetku, případně pro své pohodlí.

Nemajetní nemají žádné zdroje, a pro přežití je potřebují získat. Standartně nemajetní získávají zdroje tím, že pomáhají zhodnocovat zdroje vlastníků. Vlastníci však v zásadě žádné další zdroje nepotřebují, nepotřebují tedy ani zaměstnance, nepotřebují ani podnikat. Když je to však pro ně výhodné, zdroje zhodnocují. Proto podnikají a zaměstnávají lidi.

Krize, které přicházejí v ekonomickém cyklu, jsou způsobeny tím, že je přebytek nemajetných. Tedy nemajetných je více, než vlastníci potřebují. Lze to napsat i obráceně – vlastníci akumulují majetek stále efektivněji. Výkonnost nemajetných se však příliš nezvyšuje. Jejich podíl na zdrojích proto klesá.

Příklad: Vlastník si pořídí stroj. Výkon pracovníka se strojem je vyšší. Samotný výkon pracovníka se tím však příliš nezměnil. Hodnota jeho práce je bez stroje i se strojem téměř stejná. Jediným rozdílem je kvalifikace. Kvalifikace zvyšuje hodnotu pracovní síly. Vlastník je tedy schopen zvyšovat svoji výkonnost téměř neomezeně – můžeme si i představit, že si pořídí plně automatizovanou výrobní linku, kterou obsluhuje sám. Nemajetný může zvyšovat svoji výkonost pouze růstem kvalifikace, a ten je omezen jeho mentálními schopnostmi.

K přebytku nemajetných zcela zákonitě vždy dojde. Každý tvor produkuje více potomků, než jich může přežít. Všichni tvorové vzájemně soupeří. Přežívají pouze vítězové. Poražení se nemnoží a končí jako evoluční odpad. Člověk se však svoji zvířecí podstatu popírá, a snaží se tomuto evolučnímu pravidlu vzepřít. Některé civilizace vytvářejí systém, který umožňuje ničím nelimitované množení a přežití všech.

Potřebné množství lidí je však určováno vlastníky zdrojů. Tedy jejich poptávkou po zhodnocování majetku. Čím efektivněji svůj majetek vlastníci zhodnocují, tím méně nemajetných zaměstnanců potřebují. Nemajetní však přibývají zcela nezávisle na tom, zda je někdo potřebuje. Chtějí přežít a domáhají se zdrojů, které nutně potřebují.

Komunisté (tím nemyslím ty čínské – ti mají s komunisty společnou jen metodu výkonu moci) se snaží nastolit řešení zrušením či omezením majekových práv. Výsledkem však je systém, který skvěle funguje v říši hmyzu. Občané se stávají součástkami stroje, který řídí komunistická elita. Takový systém je náchylný k poruchám. Chybná rozhodnutí mají fatální důsledky. Lidé nejsou mravenci. Efektivitu komunistického systému snižují neustálé poruchy (znovu připomínám - v Číně není komunistický systém). Systém je dlouhodobě funkční, ale má nízkou výkonnost. V mezinárodní konkurenci jiných systémů prohrává, ale dokáže přežít.

Socialisté vytvořili systém, který nutí vlastníky odevzdávat část svých zdrojů. Je to tedy částečné omezení vlastnických práv. Hlavní problém tohoto systému spočívá v tom, že množství přerozdělovaných zdrojů nikdy nedokáže uspokojit potřeby nemajetných. S rostoucí demokratizací (všeobecné volební právo, státní financování politických stran) narůstá míra přerozdělování. Přerozdělovány jsou i zdroje, které patří úspěšnějším nemajetným.

Všechny státy si navzájem konkurují. Obyvatelstvo na konkurenci států reaguje migrací – do států s vyšší mírou přerozdělování migrují nejméně užiteční nemajetní, do státu s menší mírou přerozdělování se stěhují vlastníci, tedy především tam stěhují svůj kapitál. Zatímco směřují zahraniční investice do Číny, svět zaplavují nemajetní Číňané.

Když se v socialistických státech (USA, EU apod. oficiální newspeak tyto státy nazývá demokratickými) zhorší podmínky pro zhodnocování kapitálu, má to za následek nižší poptávku po pracovní síle. Socialištičtí ekonomové (např. Keynes) vymysleli způsob umělé stimulace spotřeby. Stimulace spotřeby je však spojena se zadlužováním. Tím roste celková zátěž ekonomiky státu a klesá jeho konkurenceschopnost. Pokud je příslušná stimulace investicí, nemusí vytvářet problém. Naopak, investice s vysokou návratností může být výhodná. Ekonomická výhodnost investice však vyžaduje strategický koncept, jehož návratnost lze ověřit. V praxi však nejsou demokratické vlády takových investic schopny. Výsledkem je tedy pouze nekonečné zadlužování.

Dílčí dluhy tedy tlumí dopady přebytku nemajetných. Samotný problém však neřeší, pouze ho odsouvaly do budoucnosti.

Ve vývoji světa však občas dochází ke skokovému nárůstu přebytku nemajetných. Na začátku minulého století, tento šok způsobila průmyslová revoluce. Nové stroje dokázaly vlastníkům poskytnout stejný a větší užitek než zaměstnanci. Miliony zaměstnanců se staly scela zbytečnými.

Částečným řešením byla první světová válka, která vytvořila pracovní příležitosti při výrobě zbraní, současně také fyzicky snížila počet přebytečných lidí. Brzy se ukázalo, že to nestačí. Přebytek lidí, kteří chtějí žít, ale vlastníci majetku je nepotřebují, dále zredukovala druhá světová válka.

Ani to však nestačilo, situaci však zachránily závody ve zbrojení a prudký rozvoj konzumního způsobu života. Státy byly nuceny vyrábět stále dokonalejší zbraně a udržovat funkční armády. Hlavním tahounem ekonomiky se postupně stala konzumní spotřeba. Vznikly nové oblasti spotřeby – elektronika, média, sport, zábava atd.

Krátkodobé výkyvy v nárůstu spotřeby a na ní závislé poptávce po pracovní síle tlumil sociální systém. Sociální systém, se však postupně stává katalyzátorem vzniku mnohem větších problémů. Sociální systém způsobuje další nárůst počtu nemajetných. Přitom nejvíce posiluje množství lidí, kteří jsou v ekonomice nepoužitelní. Nejhorším důsledkem sociálního systému doplněného o solidární zdravotnictví je celková zátěž ekonomiky neproduktivními výdaji.

Globalizace trhu pracovní síly a rozvinuté sociální systémy společně vytvořily smrtící koktejl, který nyní trávíme. Globalizace vrhla na trh desítky milionů nových nemajetných, kteří se stali dravou konkurencí. Politický systém v EU a USA však vlastní obyvatelstvo zatěžuje náklady na sociální systém. V konkurenčním boji zcela logicky vítězí levnější pracovní síla.

Přebujelá demokratická pečovatelská administrativa a rozvinuté sociální a sociálně zdravotní systémy vytvořily z většiny států neefektivní dinosaury neschopné vlastní reprodukce. Tyto karikatury států přežívaly poslední desetiletí jen díky neustále vylepšovánému systému zadlužování. Paradoxem přitom je, že politici a oficiální ekonomové považují dluhovou virtuositu, za příčinu krize. Přitom jsou to ti samí lidé, kteří stimulovali různé formy zadlužování. Vůbec nechápu, proč jim to ještě někdo věří.

Tentokrát tedy lidem nevzaly práci stroje, ale jiní lidé. Současná krize není klasickým projevem hospodářského cyklu. Je to důslek obrovského přebytku nemajetných, které vlastníci k ničemu nepotřebují. Současný přebytek je mnohem větší, než byl před sto lety. Úvahy o konci krize vycházejí z teoretických předpokladů, které se vůbec neopírají o realitu. Konec krize jistě nastane, ale důsledkem bude totální kolaps většiny demokratických politických systémů. Sociální systém totiž vytvořil krutou past. Čím více bude nezaměstnaných, tím větší sociální výdaje budou spotřebovávat. Těmito výdaji bude zatížena celá ekonomika, což ještě více zhorší její konkurenceschopnost. Důsledkem bude další propouštění a další růst výdajů. Takhle to bude pokračovat až do téměř úplného zhroucení ekonomik.

Státy s rozvinutým sociálním a byrokratickým systémem mají v případě poklesu výkonu ekonomiky rostoucí výdaje. Sociální systém nemůže krizi přežít. Buď zkolabuje pro nedostatek financí, nebo bude uměle demotován. V obou případech to vyvolá sociální nepokoje. Situaci vyřeší teprve brutální násilí, přitom vůbec nezáleží na tom, jakou ideologií bude zdůvodněno.

V tomto ohledu má výhodu Čína, ve které žádný sociální systém neexistuje a v nákladech na pracovní sílu nemá příliš mnoho konkurentů. Ve výhodě je i Rusko, jehož autoritativní režim má šanci udržet v zemi pořádek i v případě výrazného propadu životní úrovně.

Dobře si uvědomuji, že toto čtení není pro nikoho příjemné, věřte, že ani mně se to nepíše dobře. O řešeních přemýšlím. Nicměně zde to píši proto, aby nás přemýšlelo více. Na strkání hlav do písku a nasazování růžových brýlí už opravdu není čas.

Čo to hovorí? (2)

"Ja som skoro štyristo dní absolvoval po cestách po Slovensku, čo je skoro jeden rok komplexne." - Prezident Ivan Gašparovič a jeho nová teória relativity.

(Zdroj: týždenník Plus 7 dní, číslo 12, 20. marca 2009, strana 4)

Kocúr v čižmách

Načo niečo písať, keď oni to povedia za vás? Ale tie čižmičky mu seknú. Navždy by ich potreboval!

Ujo

Demokracia dorazila na Slovensko.
Jeden deň odvysielaš toto:


Ďalší deň ťa nevpustia do prezidentského paláca.

Už nenapíšem nič viac k tejto téme, aby mi zajtra neodpojili internet. Ľudia, bdite!

PS: Aby sme nezabudli v akom kontexte toto je, veď čas je milosrdný, tak podrobnosti tu alebo tu alebo tu.

PPS: A další, ktorý chce byť vypnutý od internetu je tento chlapík. Uznávam, veľmi podarený článok! Skláňam sa.

Stále tie dni

Máme radi veci, ktoré sa podobajú na niečo iné, než čím v skutočnosti sú. Máme radi skôr hercov ako postavy drám, skôr autorov ako ich diela, poéziu, ktorá sa spieva, sfilmované romány aby sme nemuseli míňať čas čítaním, veselé pesničky než hudobné diela. Oslavu povyšujeme nad udalosť, sex nad lásku, darčeky nad Vianoce. Facebook nad stretnutia. Hlceme Ramu namiesto masla, pijeme Colu light namiesto vody a kávu bez kofeínu. Túžime po tom, čo nemáme, neužívame si čo nám bolo dopriate. Žijeme zajra a potom.

Všetko zamieňame. Bordel v hlavách, v konaní, v skutkoch, v myslení, v životoch.

Nesmieme však nikdy zamieňať nevyhnutnosť smrti za zázrak narodenia. Musíme sa citovo zalarmovať v chode "tých dní", keď sa kde-tu tak bezstarostne žongluje pojmami a skutkami, až sa mier čoraz viac ponáša na vojnu.

(PS: Ďakujem pánovi Jozefovi Puškášovi za sleeve note.)

Mačiatko v Tescou

Toto som musel ukradnúť. Lebo to rozosmialo aj smutného jebalpsa. Tutok som to čítal.

A totok je tá fotka, aby ste nemuseli klikať:

Od Blog

Ach, nie je to krásne? Sloboda zvierat si musí oddýchnuť: Zvieratá sú zachránené! Alebo nie?

Všetci, čo nás serú (III.)

Dnes azda posledný diel nášho seriálu. O čom a prečo to je a prvý diel nájdete TU, druhý diel je TU. A tretí práve tu:

Rolling Stones

Nikto netvrdí, že je to nejaká bezvýznamná kapela. Sme ochotní i uznať, že na množstvo hudobníkov mala obrovský vplyv a že počet jej priaznivcov je určitým dôkazom jej obľúbenosti. Ale iba sa nedokážeme zbaviť pocitu, že keby sa niekedy pred 25 rokmi rozpadla, bolo by to pre jej povesť to najlepšie. Myslíme, že z existenčných dôvodov ju jej protagonisti nad vodou rozhodne nedržia. Ale prečo musia otravovať ovzdušie iba preto, že sa boja nudy? Nech si ostatní zoberú príklad z Richardsa – keby každý napríklad začal maľovať, mohli by sme na nich spomínať v dobrom.

„Radobycelebrity“

Táto háveď je horšia ako šváby. Zalezie všade a otravuje život a nedá sa jej zbaviť. Nikto nechápe, čím sa živia, isté je iba to, že patria medzi parazity. Útočia v kŕdľoch i samostatne a pijú vám krv. Väčšinou iba po kvapkách, zato vytrvalo. Neexistuje proti nim spoľahlivá ochrana. Sú to neužitoční samožrúti, slepá vetva evolučného vývoja homo sapiens. Bohužiaľ, zďaleka nevymierajú, ale naopak, vytrvalo sa množia. Samičky mávajú hrudník často vyplnený silikónom, samci zase dutú hlavu.

Komunisti

Raz sa budeme na nich chodiť pozerať do rezervácií a skanzenov ako na prírodnú kuriozitu. Byť komunistom v 21. storočí a naviac v krajine, ktorá trpela pod komunistickou diktatúrou pol storočia je perverzná úchylka. Obhajovať režim, ktorý má na svedomí viac ľudských životov ako nacizmus, to je zvrátenosť. A veriť blábolom komunistických súdruhov je známkou duševnej choroby. Čo chcete viac?

Meteorológovia

Čaká nás slnečný víkend? Tak si pripravte kožuchy. S rozvojom techniky a nových výskumných metód sa dostávajú na úroveň senzibilov, predpovedajúcich, kam sa stratil nejaký pohrešovaný. Nikto od nich nečaká, že nám povedia, čo nás čaká o týždeň. Ale ako bude zajtra, alebo aspoň dnes poobede, to by snáď mohli trafiť, nie? Tento rok bol pre odborníkov na počasie rokom fatálnych omylov. Jediné, čo dokázali povedať presne bolo večerné oznámenie, ako dnes bolo.

Tisíc krát nič umorilo somára

Každý deň nás čaká halda maličkostí, ktorých pôsobenie je ako tá povestná kvapka. Kvap, kvap, kvap a zrazu ten pohár pretečie. Príklady:

Sedíte sa volantom, všetko upchané, na zadnom nárazníku máte električku, a električkár (-ka) tam sedí za sklom a zvoní a zvoní. Keď sa ocitnete v úlohe chodca, ten istý električkár (-ka) vám zavrie pred nosom dvere a na plný plyn sa rúti k autu, ktoré ďaleko pred ním stojí na koľajách a začne brzdiť až poslednej chvíli, aby cestujúci popadali.

Keď sa niekde objaví Václav Klaus, máte veľkú nádej, že vás pobaví svojim výrokom, ktorý ide proti všetkým. Čo je na druhej strane vlastnosť, ktorá stojí za zaznamenanie. Politikov s podobnou odvahou mnoho nie je. Na druhej strane sú niektoré jeho výroky strašne iritujúce, spomínate? „Žiadne ničenie planéty nevidím, nikdy v živote som nevidel, a nemyslím si, že nejaký vážny a rozumný človek by to mohol povedať.“

Všetci nadávame na zdravotníctvo, ale nie je to jeho odborná úroveň, ktorá nás tak štve. Štve nás systém, ktorý dovolí, aby lekári srali na pacientov, keď robia za štátny plat a poriadne sa im venovali v čase, keď k ním pacienti chodia za svoje.

... v tom Esquire, pre muža, ktorý už vie, čo chce, je toho ešte ďalej dosť, niečo som povynechával, niečo nedokončil, ale práve teraz som sa rozhodol, že to vôbec nie je také vtipné, ako sa mi to zdalo, takže s týmto seriálom končím na tomto mieste. Veď mám rozpracovaný ešte môj vlastný seriál “Jazdíš ako blázon”, musím kuknúť do poznámok, že čo som to vlastne chcel.

Inak, tie posraté poznámky: približne z januára tohto roka mám v poznámkach, že napíš blog o kríze v bankovom sektore. No musel som to dráždiť?

Všetci, čo nás serú (II.)

Dnes tu je druhý diel tohto seriálu. Prvý diel a súvislosti, že o čom toto je, nájdete TU.

Futbaloví fanúšikovia

Vypitá hlava a vykričané hlasivky. To býva spoločným znakom každého poriadneho hooligans. Samozrejme, popri značkovom oblečení s doplnkami vo farbách klubu. Pre tento živočíšny druh platia iné prírodné zákony ako pre zbytok ľudstva. Planéty sa netočia okolo Slnka, ale okolo štadiónu ich klubu. Futbal nie je športový zážitok, ale príležitosť vybiť si svoju frustráciu z nepochopiteľného sveta. Týmto ľudom robí dobre, keď im občas niekto rozbije papuľu. Ale keď ich to baví...

České filmy

Žiaden lev nemôže vyvrátiť skutočnosť, že väčšina českých filmov je bieda a utrpenie. Ich tvorcovia, v civilnom živote často zábavní spoločníci, zamorujú filmové plátno traumami a problémami, po ktorých vzhliadnutí by sa diváci najradšej zastrelili. Ufňukané snímky o outsideroch, ktorí sú predsa tak dobrí proti nám ostatným, omieľanie spoločenských tráum z minulosti, perzekúcia zásadných nešvárov (chalan si dá joint a už je tu neriešiteľný problém) alebo priblblé komédie, ktorým sa nesmeje ani ten chalan s jointom.

Mestská polícia

Títo novodobí kovboji ešte stále nepochopili, ako by mala vypadať náplň ich práce. Čo je horšie, ktosi dostal nápad vyzbrojiť ich reálnymi zbraňami. Od tej doby žijú v ilúzii, že patria medzi policajtov. A napriek tomu, väčšina súdnych ľudí v núdzi radšej vyhľadá pomoc skutočných policajtov, než by skúšali nájsť lacnú napodobneninu. Tento komplex menejcennosti, ktorý si mestskí strážnici obliekajú každodenne spolu s uniformou, si v službe obvykle kompenzujú na zločinoch proti pravidlám správneho parkovania. Platí pri tom jednoduché pravidlo: čím väčší komplex, tým vyššia pokuta. Všimli ste si typickú chôdzu obecného strážnika? Vyzerá ako z westernu. Bohužiaľ, nikto im nie je schopný vysvetliť, že by ich životným údelom mal byť dohľad nad nebezpečnými prechodmi pre chodcov, vreckármi a psími hovienkami.

Dôchodcovia

Špecialitou našich seniorov je nariekať neustále a nad všetkým. Zatiaľ čo v Alpách vidíte zdatných sedemdesiatnikov lyžovať sa, u nás rovnaká generácia tupo čumí na telenovely a umelo nastolené problémy implantuje do svojho života. Asi sa tiež vo svojom živote ocitneme vo fáze, že budeme hovoriť o starých dobrých časoch, ale dúfam, že to nebudeme hovoriť osem krát za hodinu. Naši dôchodcovia, bohužiaľ, vyrastali v dobe, keď bol na všetko nárok a teraz sa čudujú, že im na ich nároky každý kašle. Zostal im nárok nenávistne huhlať, ale rozhodne nemajú nárok otravovať tým okolie.

Čivavy a podobná háveď

Mávajú postavenie urodzeného šľachtica a ich pánkovia sú z nich celí poprdení. A oni sami zamorujú svojou existenciou svet. Prítomnosť toľkých priblblých plemien je v rozpore s evolúciou a raz sa nám to môže pekne vypomstiť. Zatiaľ nemáme informáciou, že by nejaký bastard zdedil zámok, ale keď si nejaká politická strana uvedomí silu voličskej základne z radov psíčkarov, iste sa dočkáme i väčších zverstiev ako je iba možnosť prepisovať majetok na zvieratá.

Bruselskí úradníci

Mohli by ste si myslieť, že najhoršia bola byrokracia za Rakúska – Uhorska. Nebola. V parlamente EÚ sedí nadbytok veľmi dobre platených ľudí, ktorí nemajú nič iného na práci, ako vymýšľať rôzne vyhlášky, ustanovovať komisie a vyhlasovať obmedzenia. Pokiaľ sme neprišli do kontaktu s EP, nikdy by nás nenapadlo stanovovať výmeru hrozna na jedného obyvateľa. Čím viac členských krajín, tým viac poslancov a tým viac...

Príliš dokonalí vodiči

Poznáte to. Prehľadná cesta, na nej kolóna, čo uháňa šesťdesiatkou. Keď sa pozriete na začiatok kolóny, vidíte naleštený favoriť za volantom spokojný dedko v klobúku. Ide tak, aby bezpečne došiel. A čo, kurva, my všetci ostatní, ktorí sme tým pádom odsúdení cestovať ako on? Jednému odrazu rupnú nervy a začína predbiehacie šialenstvo. Dopravní policajti potom v správach mudrujú o hazardnej jazde nezodpovedných vodičov, a nemyslia pri tom dedka v klobúku. Každý z nás občas musí ísť pomaly (raňajkujeme, telefonujeme, zaväzujeme si šnúrky, balíme babu vedľa), ale to sa snažíme ísť čo najviac popri kraji. Ale notorickí dbalci predpisov sú si takí istí sami sebou, že by sme ich najradšej nakopali do výfuku.

Ekológovia

Z ekologických protestov je dnes celkom slušný biznis. Títo ľudia sa nemusia starať o svoju pracovnú náplň, lebo protestovať sa dá vlastne proti všetkému. To, že iné kážu a iné naozaj robia, to je v ich prípade dostatočne známe, takže sem ich zaraďujeme vlastne iba proforma.


... na dnes tieto príbehy, ostáva toho tak ešte na dve - tri pokračovania. Ešte vás to baví? Jebalpsa už ani veľmi nie, ale keď som s tým už začal...

Všetci, čo nás serú (I.)

Minulý týždeň som bol v Prahe. Ako si tak cestujem autom, počujem v rádiu reklamu, aspoň tisíc krát, na časopis Esquire. Pre muža, ktorý už vie, čo chce. Ním síce nie som, ale neodolal som. Možno ním som a teraz to zistím. Nestalo sa. Noviny som si kúpil, pozrel, a zistil som, že môj život bez nich nebol nijako chudobnejší ako s nimi. Nevadí, aspoň do budúcnosti budem šetriť CZK 65 za nové čísla.

Ale, každopádne, jeden čitateľný článok tam bol. Mal názov "Všichni, kteří vás s....". My vieme svoje a môžeme to napísať. Serú. Myslím, že článok by sa čitateľom jebalpsa.com páčil, tak z neho vyberám (a skrátene a upravene prinášam) najzaujímavejšie časti. Kvôli korektnosti: čerpám z magazínu Esquire, české vydanie, číslo říjen 2008, teda sú to jeho autorské práva aj názory.

Českí a slovenskí rapperi

"Hele, kámo, já jsem sise bílej, ale duší, tou jsem černej, je ti to jasný?!" No jasné, každý chce byť ako Eminem. Nevadí, že jeho geto sa volá Dolné Úholičky, nevychovala ho ulica, ale chodil na krúžky, s kamošmi chodí do solária doháňať farbu, zaručene negerské šaty z Číny kupuje na trhovisku a zlato nahradzuje leštenou mosadzou. Vôbec nevadí, že namiesto koksu sa v partii šnupe perník a geto car je ojazdená stodvadsiadka. Hlavná je predsa magická 23-ka na hlave, rovný šilt a drsný výraz. Ale je to lepšie, ako napodobňovať Elvisa. Azda ich to časom prejde.

Nespoľahliví remeselníci

Tiež už dva roky čakáte na Ferka, kedy konečne opraví tú vodu? A keď príde, prvá otázka, ktorú dá bude: "Ktorý prasiak (povie "kokot", ale to sa do časopisu nehodí, poznámka JP.com) to tu predo mnou robil?" Potom sa chopí náradia a posere všetko, čo bolo doteraz funkčné. Keď mu zaplatíte (!) a to vrátane zálohy na ďalších sto rokov, zmizne a už ho nikdy neuvidíte. Povoláte teda Jožka, ktorý príde pol roka po sľúbenom termíne, a celá situácia sa zopakuje... (inak, pozri starší článok na jebalpsovi.com)

Poisťovne

To je taká srandovná inštitúcia. Keď podpisujete zmluvu, máte na duši dobrý pocit, že ste sa práve opevnili na celý zvyšok života pred všetkými nástrahami. Ale potom predsa len nejaký zádrhel prenikne až do vášho života a vy sa začnete zoznamovať s obrovským množstvom výnimiek, vnútorných predpisov a ustanovení, o ktorých ste do tej doby nemali ani tušenia a ktoré vám oznámia, že vám poisťovňa vyplatí veľké hovno. A zrušiť poistku? Iste, ale pod značnou sankciou. Ostáva vám niekomu rozbiť hubu alebo podplatiť likvidátora. To druhé je výhodnejšie.

Náckovia

Táto spoločenská lúza si o sebe paradoxne myslí, že je spoločnenskou elitou. Považuje sa za výkvet evolúcie a budúcnosť ľudskej rasy. Pretože priemerná holá lebka skrýva asi toľko inteligencie ako bicepsový sval, niet sa ani čomu diviť. Absurdita počinov neonacistov vyniká hlavne pri vedomí faktu, že v plánoch ich vyzývaného mŕtveho vodcu mala dnes ich generácia otročiť ako negramotná pracovná sila na Ďalekom východe. I keď práve v tomto prípade by to nebola žiadna škoda.

(Českí) poslanci

Ani po 20 rokoch sa nedá povedať, že by politici boli ľudia, ktorí si dokážu udržať nejakú úroveň. Pre mnohých zúfalcov je parlament poslednou možnosťou, ako zarobiť nejaké peniaze a udržať si vlastnú dôležitosť. Podľa toho vypadá politická scéna. Voči verejnosti prijímajú politici vďačne úlohu gašparkov, ktorí prostredníctvom médií bavia plebs a smerom dnu sa trhajú ako psi o lukratívne kšefty a zhromažďujú čo najviac bodov, aby boli zaujímaví i potom, čo sa vrátia do života.

Vodiči s prominentnými EČ

Nie je hanba mať poriadne auto. Je hanba prišróbovať si naň "prominentnú" značku. Napriek tomu, že si zrejme majitelia takých značiek myslia opak, niet väčšieho dôkazu, že majiteľ takého auta je samoľúby trtko. Zakladať si na registračnom čísle je zhovädilý spôsob ako dať svetu najavo, že za volantom sedí hlupák, ktorý nedostatočnú veľkosť penisu doháňa "zaujímavou" radou čísel.

Metrosexuáli

Isto, dodržiavať hygienu a dobre sa obliekať je správne. Ale všetko má svoje hranice. To, že šaty robia človeka platí v tomto prípade bezo zbytku. Čo sa dá očakávať od muža, ktorý si navlečie bokovky, košeľu si žartovne zastrčí iba tak halabala za opasok a celé to korunuje veselou kravatou? Iba to, že bude pri chôdzi krútiť zadkom ako nadržaná fena, smiať sa vlastným vtipom, plácať kolegov po ramene a oslovovať ich "zlatíčko".

Energetici

Sme na nich všetci závislí. Tú závislosť u nás vypestovala konzumná spoločnosť a firmy, ktoré sa vyhrievajú na vrchole tohto biznisu. Reč je o energetických firmách, ktoré z nás žmýkajú každoročne viac peňazí podľa úmery - čím výššie zisky, tým vyššie poplatky. Aj keby nastala situácia, že budete chcieť žiť v dome bez všetkých tých prípojok (akože sa to nikdy nestane, pretože ako by sme potom mohli bravzovať v noci po pornostránkach vo vykúrenej komnate s dostatkom pitia poruke), súčasná legislatíva vám to nedovolí. Pod rôznymi zámienkami vás núti napojiť sa na všetkých - elektrinu, vodu, plyn, kanalizáciu, internet, a keď to už máte, tak si nakúpiť čo najviac prístrojov, ktoré tu energiu žerú. Jasne, mohli by ste byť nastvaní na seba, ale takto je to jednoduchšie.

A Esquire pokračuje ďalšími - windows, futbaloví fanúšikovia, Richard Krejčo, české filmy, atď., ale o tom v ďalšom pokračovaní na jebalpsovi.com onedlho.

Szlovák über všetkých!

Pozeráme, počúvame, ideme sa biť s Maďarmi. Ach. Opäť tá istá pesnička. Tak fajn. Spomenul som si na jeden článok Lukáša K., ktorý napísal dávno pre station.sk. Tu to bolo.

A takto to bolo.

Asimilačné schopnosti Slovákov
Lukáš Krivošík

Jeden vtip hovorí, že keby sa na južné Slovensko presťahoval milión Číňanov, tak za pár rokov je tam o jeden milión Maďarov viac. Z inej notoricky známej anekdoty sa zase dozvedáme, že Slovák už po pár týždňoch v Prahe „mluví“.
Skrytá pointa oboch zažitých klišé spočíva v údajnej ľahkej prispôsobivosti Slovákov voči akémukoľvek cudziemu prostrediu, kým Maďarov, naopak, považujeme za rodených asimilátorov. Poniektorí Slováci majú dodnes fóbiu z toho, že nám južný sused ukradne Žitný ostrov. Historické a súčasné fakty však hovoria inou rečou.

Je pravda, že Maďari sa v priebehu uplynulých 150 rokov rozmnožovali skôr pohlcovaním iných národností ako prirodzenou cestou. No vždy išlo o asimiláciu riadenú zhora. Vláda v Budapešti proste vnútila všetkým maďarské školy, kým vzdelávacie inštitúcie iných etník sa úradne obmedzili. Nejde len o prípad Uhorska. Takúto politiku robilo Maďarsko na svojom území aj po roku 1920. Vlastne až po páde totality, keď už boli národnostné menšiny spoľahlivo zdecimované, sa im poskytli veľkorysé práva.
Napriek tomu všetkému sa na nás Maďari nechytajú. Najšikovnejšími asimilátormi sú totiž Slováci! Pre niekoho to môže znieť ako paradox, ale boli sme nimi už v starom Uhorsku, v desaťročiach, ktoré predchádzali maďarizačnému besneniu. Vo vzťahu k našim Maďarom sme nimi aj dnes. A ide o prirodzenú, nie centrálne riadenú asimiláciu.

Najlepší liek na iredentu? Buďme bohatší ako Maďarsko!
Pred pár rokmi vyšla u nás kniha dvoch historikov, Jána Tibenského a Viery Urbancovej, Slovensko očami Európy: 900 – 1850. Ide o zaujímavé čítanie o tom, ako nás a našu krajinu videli cudzí návštevníci v rozmedzí takmer tisíc rokov. Aj napriek nie práve privilegovanému postaveniu Slovákov v súdobom Uhorsku vyzdvihujú cudzí pozorovatelia neuveriteľnú pôrodnosť našich ľudí a ich schopnosť prirodzenou cestou asimilovať dokonca Maďarov a Nemcov.
Napríklad profesor evanjelického lýcea v Kežmarku, Martin Schwartner, opisuje vo svojej Štatistike uhorského kráľovstva z roku 1798 Slovákov ako expanzívnu národnosť, ktorá napriek istému útlaku pohlcuje aj ďalšie etniká. Územiu severného Uhorska, obývanému Slovákmi (on mu hovorí „Slowakenland“), predpovedá sľubnú budúcnosť. Pre nízke výnosy pôdy a silné remeslá je práve táto oblasť predurčená na vznik manufaktúr a priemyslu.

Slovensko sa ešte do zániku spoločnej monarchie skutočne stalo popri Budapešti najpriemyselnejšou časťou Uhorska, aj keď jeho industrializácia ani zďaleka nebola ukončená. Neskôr, v 90. rokoch 20. storočia, získalo Maďarsko oproti Slovensku hospodársky náskok. To preto, že kým južný sused mal reformátora Bokrosa, my sme mali vo vláde Mečiara, Ľuptáka a Slotu.
Tento rok sme však Maďarov v HDP na hlavu predbehli a ak to Fico nepokazí, necháme ich v rámci V4 za nami natrvalo. Slovenskí nacionalisti, ktorí sa v noci prebúdzajú v strachu z odtrhnutia južného územia, si neuvedomujú, že rastúce bohatstvo Slovenska môže z dlhodobého hľadiska kompenzovať fakt, že Maďarsko je dvakrát väčšie.

Kým v uplynulých rokoch sa Maďari v Maďarsku pozerali na svojich súkmeňovcov z južného Slovenska tak trochu s dešpektom, dnes je to naopak. Zvrat vývoja na Slovensku počas ôsmich rokov Dzurindových vlád a najmä závideniahodné reformy naplnili pocitom hrdosti aj našich maďarských spoluobčanov. Koniec koncov, bez podpory ich politickej strany by ich uskutočnenie nebolo možné.
Jeden maďarský známy ma v tomto zmysle upozornil na príklad v Budapešti narodenej Maďarky, ktorá v jednej maďarskej reality show vyhlásila, že už tri roky žije v Bratislave a nemieni sa zo Slovenska vrátiť. Najlepším liekom na iredentu je teda vysoká životná úroveň. Kto by sa chcel odtrhnúť od lepšieho a pripojiť sa k horšiemu?

Prirodzené pohlcovanie Nemcov a Maďarov Slovákmi
V roku 1809 potvrdzuje životaschopnosť Slovákov aj bratislavský rodák Ján Demian, ktorému v Paríži vychádza štatistické dielo Tableau géographique et politique de Hongerie. Píše v ňom, že ak sa Slováci usadia medzi Maďarmi alebo Nemcami, v tretej-štvrtej generácii ich asimilujú:
„O skutočných účinkoch tohto sa možno presvedčiť v stoliciach Gemerskej, Spišskej, Šarišskej, Boršodskej a Abovskej, kde sa počet Slovákov podivuhodne zväčšil. Vo všetkých hornatých oblastiach Gemera, kde v 14. storočí boli iba Nemci, sú dnes s výnimkou mesta Dobšinej iba Slováci. Možno sa stretnúť s celými oblasťami, mestečkami a mestami, ktoré pred dvomi storočiami obývali iba Nemci a Maďari, a dnes sú tam iba Slováci.“

Francúz Francois Sulpise Beudant (1787 – 1850) vo svojom cestopise Mineralogická a geologická cesta do Uhorska v roku 1818 píše: „Všade, kde sa Slováci medzi Maďarmi alebo Nemcami usadia, tí čoskoro prestanú prosperovať, strácajú svoj jazyk, poslovenčia sa, úplne zhasnú.“ Beudant si potom osobitne všíma pohlcovanie potomkov saských kolonistov – baníkov v oblasti stredného Slovenska.

Albrecht Wilhelm von Sydow (1799 – 1867) bol dôstojníkom pruskej armády a v roku 1830 vydal v Berlíne zápisky zo svojich ciest po Karpatoch a južnom Poľsku. Analyzuje všetky uhorské národnosti a o našich predkoch píše: „Slováci sú silní, pekní a veselí ľudia. (...) Beda maďarským alebo nemeckým dedinám, ak sa tam zahniezdia Slováci. Alebo si vás získajú (priženia sa), alebo vás vytlačia.“

Slovenská demografická expanzia – príčina maďarizácie?
Všetky tieto svedectvá z konca 18. a začiatku 19. storočia stavajú naše zažité predstavy o nás samotných do nového svetla. Je možné, že centrálne riadená maďarizácia, typická najmä pre druhú polovicu 19. storočia, bola inšpirovaná práve takýmito správami.
Bola to éra romantizmu a národného obrodenia. Maďarské elity si počas rozpadu stáročných stavovských štruktúr najskôr uvedomili sami seba ako národ v etnickom zmysle a potom s hrôzou rozpoznali perspektívu budúcnosti, v ktorej by boli len menšinou vo vlastnom štáte. Nebolo to len o vyššej pôrodnosti Slovákov, ale aj o ďalších slovanských národoch Uhorska. Tým nechcem ospravedlňovať maďarizáciu. Len vysvetliť jej príčinu.

Aj keď slovenskí nacionalisti trpia rôznymi komplexmi národnej menejcennosti, existujú znaky, že etnická priebojnosť Slovákov stále žije. Stačí si spomenúť na správy o tom, ako Slováci vykupujú nehnuteľnosti v obciach na maďarskej a rakúskej strane hraníc. Alebo prípady z Českej republiky, kde ktorýsi jazykovedec vyslovil obavu z prenikania slovakizmov do češtiny. Čo je dosť zvláštny fenomén, keďže doteraz sme boli navyknutí na informácie o klesajúcej znalosti slovenčiny u našich západných susedov.

Maďarov ubúda
Asi najvýraznejší dôkaz životaschopnosti slovenského „plemena“ je slovakizácia južného Slovenska. Keď bolo po prvej svetovej vojne toto územie pričlenené k ČSR, tak išlo skoro o súvislý pás obývaný Maďarmi. V Bratislave nežilo vtedy ani desať percent Slovákov. Ľudia na východnom Slovensku tiež poriadne nevedeli, čí vlastne sú. Za tých osemdesiat rokov sa v tomto smere veľa zmenilo. Na juh sa sťahovali nielen vojaci a úradníci, ale aj roľníci z málo úrodných severských oblastí.

Slovakizácia juhu je najzreteľnejšia v mestách. Kde pred pár desaťročiami bola ešte maďarská väčšina, tam dnes dominujú Slováci. Počet Maďarov u nás klesá aj v absolútnych číslach. Medzi rokmi 1991 až 2001 ich ubudlo až 40-tisíc. V troch desiatkach obcí dokonca klesol počet obyvateľov maďarskej národnosti pod hranicu 20 %, ktorá umožňuje využívanie menšinového jazyka. Na vine sú odchody za štúdiom, prácou a kariérou do Maďarska, ale aj prirodzená asimilácia.
Tá sa deje najmä cez zmiešané manželstvá. Deti slovensko-maďarských párov väčšinou identitu nemajú úplne vyjasnenú, ale skutočnosť, že žijú na Slovensku, má svoju váhu. Ich vlastné deti sa už väčšinou hlásia k slovenskej národnosti a po maďarsky možno už ani nerozumejú. Takáto prirodzená asimilácia by nemala byť štátnou mocou ani urýchľovaná, ani by sa jej nemalo brániť. Ide o prirodzené procesy, ktoré sa dejú vždy a všade.

Útoky z prostredia SNS proti vydržaným menšinovým právam môžu tento vývoj jedine pokaziť. V jednej Ezopovej bájke kráča po lese pútnik a Slnko s Vetrom chcú vedieť, kto skôr donúti pocestného, aby si vyzliekol kabát. Najskôr príde na rad Vietor, ktorý fúka, fúka, ale jediné, čo dosiahne, je, že si pútnik kabát ešte viac pritláča k telu. Naproti tomu, keď naplno zasvieti Slnko, pocestný sa po chvíli vyzlečie aj z vlastnej vôle.

Pokiaľ ide o riešenie otázky maďarskej menšiny, naši primitívni nacionalisti sa snažia o prístup Vetra. My ostatní by sme sa mali snažiť o prístup Slnka.

Trápime sa

Ach. Už sa neoplatí žiť. Všetci umrieme utrápením, pretože "Manželstvo lídra Desmodu Mária Kulyho Kollára (37) sa prevdepodobne rúti neúprosne do záhuby!" (www.cas.sk, 23/09/2008). Česť našej pamiatke.

Lepšia správa by bola, keby sa do záhuby neúprosne rútil samotný Desmod. Neveríte? Doporučujem čítať TU.

Chcete fajku?

Ak chcete fajku, potom skúste TU. Alebo TU. Pokiaľ sa nepodarí, je tisíc iných možností. Napríklad v Bratislave môžete vyskúšať asi na 10 miestach. Neskúšal som, takže na nič sa ma nepýtajte.

Česi a Slováci (Slováci a Česi)

Postrehli sme, že magazín station.sk končí, áno? Škoda. Mám zalinkovaných zopár pekných článkov, o ktoré som sa chcel podeliť aj s čitateľmi jebalpsa.com. Dnes som sa dočítal, že nebude naďalej ani v archívnej verzii. Takže čo nás zaujalo, máme si stiahnuť do konca týždňa. Napríklad toto, čo bolo uverejnené TU:

Národné bôle a radosti
Juraj Malíček

A jsi ty vůbec Slovák, spýtal sa ma kamarát, keď sme v zúrivej, síce nič neriešiacej, ale o to srdečnejšej polemike znova skĺzli k obviňovaniu sa z vlastnej nekompetentnosti. Takto väčšinou završujeme naše rozhovory, začneme o čomsi celkom nevinnom, napríklad o prekladoch knižiek, a končíme pri vzájomných invektívach. Nie v zlom, len sa doťahujeme, lebo sme kamoši a toto je náš spôsob.

Prečo sa pýtaš?

Protože nemluvíš jako Slovák, zakontroval on a tak sme sa dostali k novej téme, k definovaniu slovenskosti.

Niet pochýb o tom, že formálne som Slovák, aspoň zopár generácií dozadu. Naši predkovia sem možno dakedy odkiaľsi prišli, ale takých dvesto rokov už sme tu našinci. Formálne o mojej slovenskosti teda niet pochýb, inam smerovalo to jeho konštatovanie, že nehovorím ako Slovák. K obsahu. Jemu sa totiž obsahovo Slovákom nezdám byť a ja som o slovenskosti vo mne až dosiaľ výraznejšie nepremýšľal.

Nie preto, že mi zjavne z hrude nevyrastá dvojkríž, ani preto nie, že nevypijem jedenásť borovičiek len tak nalačno, ale preto, že o ľuďochs a teda ani o sebe nezvyknem premýšľať v kategóriách národa.

Ak by som si mohol vybrať, asi by som rád bol Britom, ale v zásade je mi to jedno, Slovák, alebo Brit, všetko jedno, kým zostávam sám sebou.

Preto ani neviem, či ma naozaj zamrzelo, že dotyčný vo mne Slováka nevidí, alebo som sa s ním len chcel prieť, každopádne, nedalo mi a ozval som sa.

A ako my Slováci podľa teba hovoríme? Akí teda sme?

Nevyrukoval s ničím prekvapivým. V prvom rade, slovenskosť nám nie je národnosťou, ale údelom. Cítime na sebe tisícročné krivdy, preto sa radi utiekame k symbolom, nech je to Jánošík, nech Kriváň a Tatry, nech Štúr a tí dvaja zo Solúna. Radi si vypijeme, radi reptáme a sami nevieme, čo chceme. V druhom sme pohostinní a srdeční a trocha neotesaní, vďačne sa predávame aj pod cenu. Sme maloverní, hoci aspoň navonok veriaci, sme dôverčiví, ale aj prefíkaní, takým tým zbabelým spôsobom, akoby nám chýbala česť. Chýbajú nám hlbšie morálne zásady, žijeme spôsobom kam vietor, tam plášť. Veď ako inak vysvetliť, že v oboch svetových vojnách sme začínali na strane porazených, a končili na strane víťazov?

No, nahovoril toho veľa, nič nové, originálne, ani nič, čo by nezaváňalo banalitou. Drísty, kecy, reči, táraniny, blufy niekoho, kto sa na nás a priori díva zvrchu, zhora, nie s nadhľadom, ale s povýšením kohosi, kto si môže dovoliť byť voči nám zhovievavý.

Neurazil som sa, ani neprotestoval, len som sa potmehúdsky usmieval v očakávaní čohosi, čo muselo prísť. A keď sa vo finálne spýtal, ako vidím ja ich, povedal som mu, že sú vlastne fajn, skvelí, úžasní, kultúrni a tak ďalej, len ma nekonečne rozčuľuje ich lakomstvo, nedôstojná lakota, nie sporovlivosť, ani šetrnosť, ani skromnosť, ale to, ako veľmi dajú na cenu, ako si nedoprajú, ani keď môžu a ako veľmi, veľmi sú malicherní, keď za veci treba platiť a ešte majú pocit, že preštiavajú systém. A nejde len o to, čo koľko stojí a prečo to nie je ešte lacnejšie, a najlepšie celkom zadarmo. Nie, to je len povrch, mne šlo o to, z čoho vyrastá, z nedostatku pokory.

Pritom si, samozrejme, uvedomujem, že to nie je žiadne češstvo, teda nič, čo by sme mohli považovať za určujúcu obsahovú kvalitu národa, len som ho chcel podpichnúť. Podarilo sa, vytočil sa a nazval ma hlupákom, čo si nevidí ďalej od nosa. V poriadku, ukončil som náš spor, ale vieš, keď si Slovákom, máločo ťa naozaj nahnevá či rozčúli, áno, nasrdíme sa, ale kdesi vo vnútri stále zostávame nad vecou. Vám stačí vmiesť do očí, čo je celkom na povrchu, a hneď je oheň na streche.

Pre toto som rád Slovákom: robíme rozhodnutia bez ohľadu na cenu, a to ma nadchýna. Aj sa toho bojím, ale nadšenie je väčšie.

Rasťo Žitný

Podľa mňa Rasťa Žitného poslal bulváru sám pán Boh. Veď čo lepšie sa môže bulváru uprostred uhorkovej sezóny stať, ako niečo takéto. Síce to stálo život malého chlapčeka a nešťastie celej rodiny, ale pre bulvár nie je žiadna cena vysoká. Dva týždne na obálkach drísty o nešťastnej celebrite - chlapíkovi, ktorý jazdí ako imbecil a jeho práca je čítanie správ z čítačky (evidentne aj vy viete čítať a nie ste celebrity). Bolo toho už napísané viac než dosť, ale názor, ktorý bude nasledovať a bol publikovaný TU, ma predbehol o pár dní, ako som ho chcel niečo podobné vyjadriť na stránkach Jebalpsa. Aby sme neplnili zbytočne cybersvet ďalšími bitmi, iba reporodukujem, čo napísal iný bloger:

Veci, ktoré sa nemôžu stať každému

Napísal Adam Batrflaj
Thursday, 10 July 2008

Čo má spoločné prominentná priateľka Rasťa „cannonball“ Žitného s mnohými bezdomovcami alebo umierajúcimi na AIDS? Nuž, určite mnohé, veď všetko sú to ľudia, ušľachtilé božie bytosti ale je tu ešte aj niečo zaujímavejšie - bezbrehý alibizmus toho najzákernejšieho druhu. Jeho zhmotnením a zároveň esenciou je veta: „Môže sa to stať každému.“

Sú isté veci, ktoré sa naozaj môžu stať každému. Dostať rakovinu, potknúť sa na schodoch, priotráviť sa pokazeným jedlom alebo nájsť pred domom auto obtiahnuté kľúčom. Takéto veci si vedia človeka vyčíhať, stojí proti nim v roli pasívneho trpiteľa zmietaného vrtkavým osudom. Fatalistické pokrčenie ramenami sprevádzajúce vetu „Môže sa to stať každému“ je celkom namieste.

Lenže, aby svet nebol až taký jednotvárny, sú aj veci charakteru presne opačného – také čo sa každému stať nemôžu. Sú ľudia ktorým nehrozí úraz pri preliezaní skalného previsu, pretože je vylúčené, že by sa niekedy do preliezania skalného previsu vôbec pustili. Možno ich na smrteľnej posteli bude mrzieť, že nikdy nespoznali ten nával adrenalínu ktorý sa dostavuje, len ak sa dobrodruhovi visiacemu nad priepasťou strašne zažiada sa nutne poškriabať na ohanbí, ale pocit strachu a zodpovednosti za svoje zdravie im skrátka nikdy nedovolil viac ako sa na ten previs len pozerať na Discovery Channel.

Hovorí sa tomu tiež prezieravosť, poprípade rozvážnosť a v praxi to vyzerá tak, že človek sa napríklad dobrovoľne vzdá pózy mladého frikulína, ktorý do médií trepe hovadiny o tom, ako mu je rýchla jazda katalyzátorom očisťujúcim hlavu od každodenných stresov. Je síce možné, že proporčne doladené modelky až tak veľmi neletia na chlapov jazdiacich podľa predpisov, ale život je očividne otázkou priorít. Slečna Hablovičová tomu možno nebude veriť, ale na svete je strašne veľa držiteľov vodičského oprávnenia disponujúcich kvalitným automobilom, ktorým sa nikdy nemôže stať to, čo Žitnému. Môže sa im stať, že zrazia cyklistu, ale určite sa im nestane, že ho zrazia v stopäťdesiatke na kľukatej okresnej ceste hovoriac pritom do telefónu niečo v štýle „Počkaj chvíľku, práve prechádzam do protismeru, ozvem sa ti, keď sa preberiem z kómy.“ Nestane sa im to, lebo v živote takým spôsobom jazdiť nebudú, ich pudy, výchova a zmysel pre zodpovednosť im to proste nedovolia.

Povedať v tejto súvislosti, bárs aj len do Nového času, že sa to môže stať každému, znamená vyhlásiť, že všetci vodiči sú nezodpovední idioti riskujúci životy ostatných, len aby oni sami mali svoju už aj tak dosť prevetranú hlavu ešte o kus prevetranejšiu. Je to snaha rozriediť vinu konkrétneho človeka, akoby za to mohlo celé ľudstvo. Bez zbytočného moralizovania, je to skrátka kus svinského alibizmu a v tomto prípade aj výsmech do tváre každému koho sa celá nešťastná udalosť bytostne dotkla. Nehnevajte sa naňho, dnes sa to stalo jemu, zajtra sa to môže stať vám, ha-ha hi-hi.

Rovnako je to s bezdomovcami alebo tými nešťastníkmi, čo sa nakazili HIV. „Môže sa to stať každému“ sa pri týchto témach používa ako argument hneď tesne predtým, ako zaznie výzva na dotovanie ďalšej čiernej diery z vlastných peňazí. „AIDS sa týka každého“ tvrdia kampane a ignorujú zrejmý fakt, že nakaziť sa, predpokladá rizikové správanie, ktoré ani zďaleka nie je vlastné všetkým. Môžu sa záchrancovia sociálnej vízie sveta bez osobnej zodpovednosti rozdrapovať aj celkom do purpurova, ich agenda sa ani zďaleka netýka všetkých. Chvalabohu.

Sú veci, ktoré sa nemôžu stať každému. Možno to teraz na základe Žitného prípadu a hlúpej obhajoby z úst jeho priateľky bude aspoň o kúsok zrejmejšie.

Trochu problém

Nuž, smiešne mi napadlo, že zaindexujem tento blog do slovenských vyhľadávačov. Nemá to celkom zmysel, kto chce, tento blog pozná a kto nechce, raz sa o ňom dozvie. A výsledok? Hu, aj takýto mail:

Dobry den,
pri kontrole Vasho odkazu v katalogu Centrum.sk na adrese: http://www.jebalpes.com s nazvom: Blog frustrovného chlapa a popisom: Tento svet sa rúti do záhuby. Nemôžeme proti tomu nič robiť, iba sa z toho aspoň trocha vypísať. Blog s názvom Jé - balpe's (čítaj "že balpés"), sme zistili, ze obsah Vasich stranok nie je vhodny pre uverejnenie v katalogu. Nemame od Vas udaje o firme, preto sme nemohli zaradit Vase stranky do katalogu firiem. Vas odkaz z katalogu bol vymazany. Po doplneni tychto udajov mozete znovu poziadat o registraciu.
Prajeme krasny den a dakujeme za pochopenie
Administracny tim Centrum.sk

Tak. O toto sme prišli... :-)