Ujo

Demokracia dorazila na Slovensko.
Jeden deň odvysielaš toto:


Ďalší deň ťa nevpustia do prezidentského paláca.

Už nenapíšem nič viac k tejto téme, aby mi zajtra neodpojili internet. Ľudia, bdite!

PS: Aby sme nezabudli v akom kontexte toto je, veď čas je milosrdný, tak podrobnosti tu alebo tu alebo tu.

PPS: A další, ktorý chce byť vypnutý od internetu je tento chlapík. Uznávam, veľmi podarený článok! Skláňam sa.

O plyne

Aj by som napísal, ako sa mi to celé nepáči, že čo sa deje a prečo a ako sa k tomu stavia rozumný svet a ako nerozumný, ale vôbec v tom nevidím zmysel, lebo na to nepotrebujete jebalpsa, aby ste si urobili názor, čítali sme asi všetci milión (kakalión, ako sme hovorili v škôlke) dobrých, lepších aj horších článkov a keby som začal o tejto téme, tak by prípadne mohli auditori na humne.sk vyskakovať, že blogy sú teraz o plyne, lebo my, čo nemáme patent na písanie, sa ulakomíme na hocakú kokotskú bežnú tému, lebo sme tvory bez fantázie, schopnosti písať, ako aj tvory, ktoré zamoria web ďalšími nepotrebnými blogmi na tému, ktorú spracuje každý, a to ja veru nechcem, a preto tejto téme nevenujem viac než jednu vetu. Či štyri. To som naozaj musel, to je občianska povinnosť, inak by si svet myslel, že ma nenasral, takže iba štyri.

Keď ľudia okolo nadávajú na tých Rusov a Ukrajincov a aj ďalších, lebo ich serie, že nás majú tak dokonale na diaľkové ovládanie, tak to nie je zločin hanobenia národa, rasy a presvedčenia?, spýtala by sa Carrie Bradshaw (tak sa píše?) zo Sexu v meste a záber by šiel práve na koniec tejto vety.

Je po sviatkoch

Je po sviatkoch, vzdychnem si zajtra.

Vždy je to tak, najprv je po sviatkoch 27. decembra, potom ale skrsne nádej na Silvestra, potom je po sviatkoch 2. januára, ale potom skrsne nádej na Troch kráľov, a potom je definitívne po sviatkoch, ale ešte tento víkend je taký, že je to taký posledný záchvev. Na budúci týždeň sa už azda nikto neopýta: "Pracuješ alebo ešte sviatkuješ?"

Vyhadzujem pohľadnice a také tie obálkové karty do koša. Stále si lámem hlavu nad tým, kto to posiela. Dobrovoľný sponzoring monopolnej štátnej pošty. A výrobcov tých divných "umeleckých diel" - zátišie s orechmi, guľami, a žiariace svetielka, infantilné obrázky Josefa Lady, strašné umenie UNICEFu, ach, akí sme všetci charitatívni - firma zaplatí. Najviac ma tešia pozdravy od našich neplatičov, čo nám chodia do firmy. Viem, že tie kurvy majú ešte na poštovné, takže je šanca, že nasporia aj na to, aby uhradili po roku naše faktúry. Hádžem to do koša a hovorím si: "Márnosť nad márnosť". Raz to nejaký kňaz vymyslí a potom sa opičíme. Ale je to pozitívne: z roka na rok toho dostávam menej. Možno to bude aj tým, že už asi piaty rok som nikomu nič neposlal. A možno je za tým niečo viac.

Mažem esemesky. Hneď ako prídu. Tento rok som bol ušetrený od veselých básničiek "Na vlastnej chate, stiahol som gate, priletela včelička, uštipla mi vajíčka, priletel čmeliačik..." a "Keď rozžiaria sa detské očká..." Ach, prečo? Prečo dobrovoľne dávame zisk operátorom? Lebo to za vaše firmené mobily zaplatí firma? Nuž, aspoň pomôžete cez daň zo zisku našej prosperujúcej ekonomike. Kto posiela tieto esemesky, nemyslí nič z toho úprimne. Lebo inak by zavolal, chcel počuť toho druhého človeka. Alebo by sa s ním stretol. Ešte horší prípad sú e-maily, ale, uf, to už chvala bohu skoro vymizlo. Alebo som bol iba ja ten šťastný, čo dostal iba 10 wordových dokumentov so sobmi a potom nejaké úžasné fleše?

Každopádne aj po tých to sviatkoch mám dojem, že esemeskiek so želaniami posielame stále viac a stále menej sme ľuďmi.

Stále tie dni

Máme radi veci, ktoré sa podobajú na niečo iné, než čím v skutočnosti sú. Máme radi skôr hercov ako postavy drám, skôr autorov ako ich diela, poéziu, ktorá sa spieva, sfilmované romány aby sme nemuseli míňať čas čítaním, veselé pesničky než hudobné diela. Oslavu povyšujeme nad udalosť, sex nad lásku, darčeky nad Vianoce. Facebook nad stretnutia. Hlceme Ramu namiesto masla, pijeme Colu light namiesto vody a kávu bez kofeínu. Túžime po tom, čo nemáme, neužívame si čo nám bolo dopriate. Žijeme zajra a potom.

Všetko zamieňame. Bordel v hlavách, v konaní, v skutkoch, v myslení, v životoch.

Nesmieme však nikdy zamieňať nevyhnutnosť smrti za zázrak narodenia. Musíme sa citovo zalarmovať v chode "tých dní", keď sa kde-tu tak bezstarostne žongluje pojmami a skutkami, až sa mier čoraz viac ponáša na vojnu.

(PS: Ďakujem pánovi Jozefovi Puškášovi za sleeve note.)