Zmierenie

Dobre. Je máj, lásky čas. Láska, to znamená aj mier a porozumenie, pokoj. Píšem svoj 143-tí príspevok na tomto blogu, a mám za sebou dva a pol roka blogovania na jebalpsovi.

Hovorí sa, že bloger sa po čase vypíše, stratí tému, a vraj tá životnosť je pri väčšine bloggerov do roka, a zvyšok to vzdá niekde medzi dvoma a tromi rokmi. Mám teda štatistické právo opustiť túto skvelú doménu a popriať blogsfére veľa nových, nádejných a lepších bloggerov, ako som bol ja.

Štatistika síce niečo hovorí, ale aj realita ukazuje, ako to je, odchádzajú moji obľúbenci, Afričanka Katka, odviazaná Kaja, ktorá ale po ročnej pauze nedávno znova niečo vypľula, ticho je Šátek, Grga Pitic, aj jeho prechodca, i môj virtuány priateľ Lemuel, ktorého som nikdy nevidel, ale veľa čítal. Moja RSS čítačka odpočíva. Míňajú sa hlásky, aj my sa minieme.

Tak to má byť. Prídem, a keď je čas, odídem. Prišiel čas.

Prišiel môj čas zmierenia. Už to nie som ja, ktorý chŕlil lávu, zúril a potreboval svetu zvestovať, že on je übermench. Lebo iba preto tento blog vznikol. Všetko ma sralo, musel som moju zlosť niekde vypľuť. Chvíľu to pomáhalo, chvíľu som písal pre potešenie, ale písať pre potešenie na blogu s takým obskúrnym názvom, to nie je to pravé. Jebalpes.com bol adekvátny na jedovaté komentáre o tom, akí sú ľudia tupí, neschopní a zlí. Ale som za tým. Už nemám potrebu túto pravdu šíriť. Je mi to jedno, akí sú tí druhí, cesta ako z toho von začína vo mne. Začína v každom z nás.

Živiť nenávisť a neustále s niekým bojovať je veľmi vyčerpávajúce. Nielen pre osobnosť, ktorá bojuje, ale aj pre jej okolie. Ľudské seizmografy fungujú úžasne: odhalia ukrývanú zlosť úplne dokonale a ľudia sa podvedome bránia vzťahu s nevybuchnutou sopkou, plnou hnevu, nenávisti a ublíženosti. Svet začne unikať, a nie iba cudzí svet, ale začnú unikať i tí najbližší. Kto si toto uvedomí, začne premýšľať, ako z toho kola von. Je čas na zmierenie.

Vždy, keď sa lúčite so svojimi najbližšími, i keď iba idete do obchodu kúpiť rožky, vždy si dobre zapamätajte ten moment a vychutnajte si ho. Nikdy neviete, či to nie je posledný raz. Život je príliš plný náhod, aby ste mali istotu, že to nie je ten posledný okamih, ktorý prešvihnete. Vychutnávanie si okamihu, to je veľké umenie a trvalo mi veľmi dlho, kým som prišiel na to, čo mám: svojich blízkych, ktorým je smutno, keď nie sú so mnou, svoje zázemie, zdravie, prácu, bývanie, svoj rozum a nadanie, ale dlho som nevedel nájsť to, čo tieto bohatstvá posunú do vyššieho levelu: ich uvedomenie si a cenenie si ich. Nie sú to bežné veci. I keď, žiaľ, v tomto svete tak vyzerajú, či ich tak vnímame.

Keď bojujete so svetom, bojujete hlavne so sebou samým. So svojimi hodnotami, ktoré sú s okolím nekompatibilné. Nevidím jeden dôvod živiť tento boj. Pretože ste na oboch stranách, to nikdy nemôže dobre dopadnúť, to nikdy nebude situácia win - loose, tobôž nie win -win. Vždy, určite vždy, prehráte na oboch stranách.

Najväčšia frustrácia, to nie je dobre, lepšie je - jediná frustrácia človeka je frustrácia z nenaplnených očakávaní. Dávate si sľuby, ktoré neviete splniť. Máte očakávania, o ktorých dopredu viete, že sa nenaplnia. Dávate iným sľuby, o ktorých viete dopredu, že sú nesplniteľné. Chcete predĺžiť deň, nasýtiť svet, urobiť ľudí dobrými, očakávate, že ako sa správate vy, budú sa k vám správať ostatní, očakávate, že to, čo vidíte, cítite, viete,... vy, budú vidieť, cítiť, vedieť,... ostatní. To je cesta k sebazničniu. Nikdy sa také očakávania nemôžu naplniť, život funguje inak, úplne bez ohľadu na to, či si to predstavujete inak a či o tom existuje blog jebalpes.com.

Ľudia nie sú zlí. Väčšina z nich dokáže dodržiavať základné štandardy, medze, zvyky ako je morálka a aká - taká socializácia. Tí na okraji nie sú dôležití, alebo inak, nie je dôležité tomu venovať pozornosť, iba ak takú, že im treba pomôcť, ale určite nie preto, aby vám boli za to vďační. To je mimo ich výbavy, preto to od nich nečakajme a nenechajme sa frustrovať. Ale hlavne si tým neničme naše životy.

Pokora. Steve Jobs z Apple povedal:

"Nezabúdať na to, že onedlho zomriem, to je ten najdôležitejší nástroj, ktorý poznám a ktorý mi pomáha robiť veľké životné rozhodnutia. Pretože takmer všetko - všetky vonkajšie očakávania, všetka pýcha, všetok strach zo strápnenia sa alebo zo zlyhania - to všetko sa pred tvárou smrti jednoducho stráca a ostáva iba to, čo je skutočne dôležité.

Nezabúdať na to, že zomriete, je najlepší spôsob, čo poznám, ako sa vyhnúť pasci predstáv, že máte čo stratiť. Už ste nahí. Nemáte dôvod nenechať sa viesť svojim srdcom.

Nikto nechce zomrieť. Dokonca ani tí, ktorí sa chcú dostať do neba, nechcú umierať, aby to dosiahli. A predsa je smrť miestom, kam smerujeme všetci. Nikto jej ešte neunikol. A tak je to správne, pretože smrť je s veľkou pravdepodobnosťou tým najlepším vynálezom života. Je to v živote hybná sila zmeny. Odpratáva staré a uvoľňuje cestu pre nové.

Máte obmedzený čas, tak ho nepremárnite tým, aby ste žili život niekoho iného. Nenechajte sa vohnať do pasce a nežite podľa výsledkov úvah iných ľudí. Nedovoľte, aby sa váš vnútorný hlas utopil v hluku názorov ostatných. A čo je najdôležitejšie, majte odvahu nasledovať svoje srdce a intuíciu. Oni už nejakým spôsobom vedia, čím naozaj chcete byť. Všetko ostatné je podružné."

Toľko Steve.

Stále to skúšame. Písal som o tom, tu je to:

Máme radi veci, ktoré sa podobajú na niečo iné, než čím v skutočnosti sú. Máme radi skôr hercov ako postavy drám, skôr autorov ako ich diela, poéziu, ktorá sa spieva, sfilmované romány aby sme nemuseli míňať čas čítaním, veselé pesničky než hudobné diela. Oslavu povyšujeme nad udalosť, sex nad lásku, darčeky nad Vianoce. Facebook nad stretnutia. Hlceme Ramu namiesto masla, pijeme Colu light namiesto vody a kávu bez kofeínu. Túžime po tom, čo nemáme, neužívame si čo nám bolo dopriate. Žijeme zajtra a potom.

Všetko zamieňame. Bordel v hlavách, v konaní, v skutkoch, v myslení, v životoch.

Nesmieme však nikdy zamieňať nevyhnutnosť smrti za zázrak narodenia. Musíme sa citovo zalarmovať v chode "tých dní", keď sa kde-tu tak bezstarostne žongluje pojmami a skutkami, až sa mier čoraz viac ponáša na vojnu.

Aj Woody v Zločinoch a pokleskoch hovoril, tiež to tu nájdete na mojom blogu:

Všetci v živote čelíme mučivým rozhodnutiam.
Morálnym voľbám.
Niektoré sú veľké, mnohé menšie.
Ale svojimi rozhodnutiami vytvárame svoju osobnosť -
v skutočnosti sme iba súčtom našich rozhodnutí.
Život je nepredvídateľný a nespravodlivý.
Zámer stvorenia nezahŕňa ľudské šťastie.
Iba my svojou láskou dávame ľahostajnému vesmíru zmysel.
A napriek tomu sa väčšina ľudí snaží, ale aj nachádza radosť v prostých veciach,
ako je rodina či práca - i v nádeji, že budúce generácie pochopia viac.

Vedia to veľkí, a ako dlho to trvá nám malým, kým si to uvedomíme?

Dnes píšem také malé pokračovanie mojej reinkarnácie. Skúšam sem vtesnať všetko, nad čím som teraz niekoľko týždňov rozmýšľal uprostred hôr na severnom Slovensku, na samom konci sveta. Čítal som si teraz po sebe, koľko nezmyslov tento blog priniesol. Je to oslobodzujúce, keď som pochopil, že to nebolo k ničomu, hodnoty sú celkom inde.

V mojom blogovaní som priniesol aj dve obrazové veci, ktoré súvisia s tým čo píšem.

Jedna bola táto, hľadali sme Boha, druhá bol filmík o zvláštnom šťastí a prežívaní.

Čím sme my iní? Máme iného Boha, inú smrť?

Keď som sa vyrovnal a zmieril so svetom, musím si povedať: mal som šťastie, že sa mi to podarilo. Bože, koľký krát som už mal to šťastie, ktoré iní nemali? A úplne som ním plytval.
Nie, svet sa nezmenil, ale to, že sa viem od neho oslobodiť, to je pocit, ktorý som od detstva nemal. Problémov nie je menej, možno je ich dokonca viac, bolo by lepšie, keby neboli, ale nič sa nedá robiť, keď sú, tak iba málo z nich je takých, ktoré sa nedajú vyriešiť. Ak boh dá, podarí sa vyriešiť veľa alebo sa zmieriť s neriešiteľným. Za slovo "boh" sa dá dosadiť čokoľvek: osud, šťastie, veľká sila, na tom nezáleží.

Tak fajn, už žiaden boj, iba trvanie na svojich pozíciách, ochrana rodiny, seba, vlastnej integrity.

Ďakujem všetkým čitateľom, ktorí to so mnou ťahali celú tú dobu, ďakujem komentátorom, zverejneným i nezverejneným, ale hlavne ďakujem ľuďom okolo mňa, ktorí mi pomohli pochopiť to, čo som popísal v tomto mojom poslednom príspevku na jebalpsovi.com.

Azda sa s vami, milí čitatelia, ešte niekedy stretnem na inom mieste a v iných súvislostiach. Teším sa na to.

Ach, ako ťažko sa mi píšu posledné písmenká. Malo by to byť nejaké mega-múdro. Ale nemusí.

Zbohom.

1:3

Tak to tak dopadlo. Možno by to dopadlo 3:1, keby za nás hrali Rusi. Ako to máme vo zvyku na tohtoročnej olympiáde.

Ako v rozprávke

Keď užitočné médiá nedávno prinášali obrázky pošťatého pána M. a ešte predtým písali o údajných daňových podvodoch pani M., človek by si myslel, že sa obaja dostanú tam, kam patria - pán M. do blázninca a pani M. do basy a celý príbeh bude mať šťastný koniec ako v rozprávke.

Ale nie, život nie je rozprávka a užitočné médiá dávajú naďalej šancu týmto osobám traumatizovať Slovensko. Ach.

Slizkí hadi

Doc. JUDr. Robrt Fico, predseda vlády SR, by sa mal novinárom ospravedlniť za to, že ich svojho času takto otituloval. Pretože v uplynulých a týchto dňoch mu slizko pomáhajú hrať jeho slizkú hru. OK, azda sa novinári neurazia, keď ich takto otituluje Jebal pes na svojom skromnom blogu.

Reinkarnácia

Keď človek vo svojej štyridsiadke konečne dospeje, jedným zo znakov dospelosti je aj to, že začína chápať podstatu veci a vecí a je schopný prijať fakt, že čo sa nedá zmeniť, s tým sa je potrebné zmieriť.

Chvíľu mi pomáhal tento blog, kde som si mohol zakričať a uverejniť aj neuveriteľné veci, veď videá alebo výroky našich predsaviteľov strany, štátu a ľudu sú studnicou bez dna a hanby, ale život sa netočí iba okolo nich a iných primitívov, o výčinoch ktorých tiež občas píšem. Ale už som pochopil, že je to iba taký krik do vankúša. Nepomáha to, iba si zvyšujem svoj hnev. A umáram sa vecami, ktoré sú jednoducho nemenné.

A je to čas, kedy je potrebné investovať do seba, nájsť pokoj, lebo život je príliš krátky na to, aby ho rozumný jednotlivec strávil so sebe nerovnými, prípadne s ich trápeniami, ktoré sa snažia za každú cenu klásť na niekoho iného plecia.

Pre mňa takáto reinkarnácia napríklad znamená, že sa po stý krát začínam znova učiť jazyky, o ktorých som si myslel, že ich už ovládam, trávim tony času s mojimi úžasnými deťmi, i keď niekedy nám to neklape, ale o to viac sú úžasné. Dostávam sa konečne ku skvelým knihám, ktoré sa váľali dlho po policiach v celom dome, lebo vždy bolo nejake „potom“, nepočúvam rádio, nepozerám televízor, žiadne jojky a desmody. Bulvár nás zabíja, vie to aj Boris Filan, ktorý píše:

"Blíži sa koniec roka a s ním prichádzajú rôzne predpovede. Niektoré z nich sa týkajú budúcnosti Baraka Obamu, iné toho, že sme sa predsa len neučili v škole ruštinu zbytočne. Ja mám jednu predpoveď, ktorá je dlhodobá:

Pamätajte si!

Raz príde doba, keď sa vynoríme z tohoto šialenstva, ktoré nám teraz vzbĺklo v hlavách a budeme sa za seba strašne hanbiť. Budeme sa prepadať od hanby, keď si spomenieme, na čo sme sa pozerali, čo sme čítali a čo sme počúvali. Ako sme dovolili, aby nás pár šikovných zvrhlíkov dostalo k novinám, časopisom a televíziám, ktoré sú žumpa plná zvratkov a výkalov.

Nebudeme chápať, ako bolo možné profitovať na chorobách a nešťastí našich blížnych. Nebudeme schopní vysvetliť našim deťom a vnukom, ako sme to dopustili. Budeme sa snažiť nemyslieť na to, akých blbcov a hlupane sme to považovali za celebrity. Budeme sa hanbiť za dobu, keď boli denne na prvých stránkach nagelovaní pajáci a usmievavé opice, ktoré neznášali väčšie série orgazmov s tým istým partnerom. Budeme hovoriť, že na vine vtedy boli oni, akýsi neurčití oni, a tí budú medzi nami a budú ukazovať prstom na niekoho neexistujúceho.

Ale my sme spolupáchatelia tohoto hnusu, nie iba tí čo to píšu, vydávajú a vysielajú. My s nimi ochotne kolaborujeme tým, že to pozeráme, počúvame, čítame a kupujeme..."

Nie som dokonalý, ale zdokonaľujem sa, je to ale dlhá cesta a už dnes viem, že to do konca života nestihnem.

Nevadí: niektorí ani nikdy nezačali.

Občianski kandidáti

Chlapcy,
takže takto: najprf gramatyka, potom polytyka, dobre chlapcy?

Toto si o nás myslia

... alebo aspoň myslí jedna nepodarená blogerka:

"... Druhého som stretla minulú stredu v Au Café. Pri vychádzaní z toalety som ho skoro prizabila dverami. Skončila som pracovné stretnutie a on sa mi prihovoril. Bol to štandardný prototyp štyridsiatnika, samozrejme šťastne ženatého, zahojeného, vysmiateho, pokojného takého, čo miluje svoju ženu aj deti, ale potrebuje aj milenku. Jednoducho nič nové. Bombarduje ma telefonátmi a esemeskami a ja na oplátku mu dávam prednášky o morálke. Strašne ho to rajcuje, tá moja otvorenosť a horké kvapky. Tá moja inakosť. A mne je miestami zo seba zle, lebo je to len taká náplasť."

Drahá Vesperka: nie je to tak, toto nie je štandardný prototyp štyridsiatnika. Fakt, možno neveríš, ale sme, jestvujeme i takí, čo nepotrebujú milenku, stačia im priateľky či priatelia k tomu všetkému, čo si vymenovala.

Dlhšia, ale aspoň horšia cesta

Už dlho sa cítim, ako keby môj život bol ako povestná skratka: je síce dlhšia, ale aspoň horšia cesta. A teraz, keď som nedávno videl film, som zistil, že tento jazykový fórik je zo Snežienok a Machrov, a to dokonca už z ich „jednotky“.

Tak som ešte viac posmutnel, že ani takúto parádičku som nevymyslel ja. Ťažko už niečo vymyslím, zbitý, ospanlivý, unavený. Som rád, že občas aspoň sklepkám pár slov do tohto blogu. Minulý rok sa mi to podarilo presne 100 krát. Uf, kde som bral tú silu?

Mnohí špekulujú nad zmyslom života, nikto však na nič rozumné, čo by som chcel a bol ochotný prijať ako odpoveď, nevymyslel. Azda iba to, že tu nie sme na to, aby sme boli šťastní (myslím, že Woody Allen) a že podstatou života je utrpenie (katolícki kňazi). No pekne. Kto by toto, preboha, chcel? A tak sa musím znova a znova pýtať: nie je to porušenie základných ľudských práv, keď ja, ešte ako embryo, sa nemôžem rozhodnúť, že či sa idem vyvíjať na človeka – trpiaceho, hlúpeho, egoistického, nenadaného, lenivého, nešťastného, dobrého, zlého, veriaceho či nie, jednoducho nejakého? Ako k tomu prídem, že nemám v bode nula žiadnu možnosť rozhodnúť, že čo bude a čo nie? Pri tvorbe človečenstva spravil veľký tvorca túto zásadnú, esenciálnu, chybu. Alebo tušil, že keby sa sama hmota mohla rozhodnúť, či chce byť človekom, že by si túto možnosť nikdy nevybrala?

Vždy skôr. Alebo neskoro?

Tak ja neviem. Som stále popredu alebo iní pozadu?

Minule som v nejakej prijebanej dedine dostal pokutu. Bola tam 40-ka, išiel som 48 km/h, chumaji ma chytili a platil som tisku. No dobre. Som chuj. Išiel som tade včera, 40-ky nikde. Hurá, dnes by som pokutu neplatil. Predtým ma chytili, lebo som sa otáčal na semaforovej križovatke - taký ten U-turn. Ani som netušil, že sa to nedá, ale to je druhá vec. Každopádne, dnes je tam na ceste taká tá šípka naspäť, reku, že tu sa otoč. Ach. Vedel som, že otočit sa tam je správne už vtedy, len oni nie, žiaľ. Myslím, že vtedy to bolo 500 korún v prdeli. A potom som raz parkoval tak, že som skončil v Čiernom lese. Lebo vraj chodník a také tie chujové argumenty... Jasné, dnes tam vidím vyznačené parkovanie. Ťažko-pohodové parkovanie.

Prečo som taký rýchly a nepočkám si, kým sa veci nastavia tak, ako ja potrebujem?

O plyne

Aj by som napísal, ako sa mi to celé nepáči, že čo sa deje a prečo a ako sa k tomu stavia rozumný svet a ako nerozumný, ale vôbec v tom nevidím zmysel, lebo na to nepotrebujete jebalpsa, aby ste si urobili názor, čítali sme asi všetci milión (kakalión, ako sme hovorili v škôlke) dobrých, lepších aj horších článkov a keby som začal o tejto téme, tak by prípadne mohli auditori na humne.sk vyskakovať, že blogy sú teraz o plyne, lebo my, čo nemáme patent na písanie, sa ulakomíme na hocakú kokotskú bežnú tému, lebo sme tvory bez fantázie, schopnosti písať, ako aj tvory, ktoré zamoria web ďalšími nepotrebnými blogmi na tému, ktorú spracuje každý, a to ja veru nechcem, a preto tejto téme nevenujem viac než jednu vetu. Či štyri. To som naozaj musel, to je občianska povinnosť, inak by si svet myslel, že ma nenasral, takže iba štyri.

Keď ľudia okolo nadávajú na tých Rusov a Ukrajincov a aj ďalších, lebo ich serie, že nás majú tak dokonale na diaľkové ovládanie, tak to nie je zločin hanobenia národa, rasy a presvedčenia?, spýtala by sa Carrie Bradshaw (tak sa píše?) zo Sexu v meste a záber by šiel práve na koniec tejto vety.

Je po sviatkoch

Je po sviatkoch, vzdychnem si zajtra.

Vždy je to tak, najprv je po sviatkoch 27. decembra, potom ale skrsne nádej na Silvestra, potom je po sviatkoch 2. januára, ale potom skrsne nádej na Troch kráľov, a potom je definitívne po sviatkoch, ale ešte tento víkend je taký, že je to taký posledný záchvev. Na budúci týždeň sa už azda nikto neopýta: "Pracuješ alebo ešte sviatkuješ?"

Vyhadzujem pohľadnice a také tie obálkové karty do koša. Stále si lámem hlavu nad tým, kto to posiela. Dobrovoľný sponzoring monopolnej štátnej pošty. A výrobcov tých divných "umeleckých diel" - zátišie s orechmi, guľami, a žiariace svetielka, infantilné obrázky Josefa Lady, strašné umenie UNICEFu, ach, akí sme všetci charitatívni - firma zaplatí. Najviac ma tešia pozdravy od našich neplatičov, čo nám chodia do firmy. Viem, že tie kurvy majú ešte na poštovné, takže je šanca, že nasporia aj na to, aby uhradili po roku naše faktúry. Hádžem to do koša a hovorím si: "Márnosť nad márnosť". Raz to nejaký kňaz vymyslí a potom sa opičíme. Ale je to pozitívne: z roka na rok toho dostávam menej. Možno to bude aj tým, že už asi piaty rok som nikomu nič neposlal. A možno je za tým niečo viac.

Mažem esemesky. Hneď ako prídu. Tento rok som bol ušetrený od veselých básničiek "Na vlastnej chate, stiahol som gate, priletela včelička, uštipla mi vajíčka, priletel čmeliačik..." a "Keď rozžiaria sa detské očká..." Ach, prečo? Prečo dobrovoľne dávame zisk operátorom? Lebo to za vaše firmené mobily zaplatí firma? Nuž, aspoň pomôžete cez daň zo zisku našej prosperujúcej ekonomike. Kto posiela tieto esemesky, nemyslí nič z toho úprimne. Lebo inak by zavolal, chcel počuť toho druhého človeka. Alebo by sa s ním stretol. Ešte horší prípad sú e-maily, ale, uf, to už chvala bohu skoro vymizlo. Alebo som bol iba ja ten šťastný, čo dostal iba 10 wordových dokumentov so sobmi a potom nejaké úžasné fleše?

Každopádne aj po tých to sviatkoch mám dojem, že esemeskiek so želaniami posielame stále viac a stále menej sme ľuďmi.

Stále tie dni

Máme radi veci, ktoré sa podobajú na niečo iné, než čím v skutočnosti sú. Máme radi skôr hercov ako postavy drám, skôr autorov ako ich diela, poéziu, ktorá sa spieva, sfilmované romány aby sme nemuseli míňať čas čítaním, veselé pesničky než hudobné diela. Oslavu povyšujeme nad udalosť, sex nad lásku, darčeky nad Vianoce. Facebook nad stretnutia. Hlceme Ramu namiesto masla, pijeme Colu light namiesto vody a kávu bez kofeínu. Túžime po tom, čo nemáme, neužívame si čo nám bolo dopriate. Žijeme zajra a potom.

Všetko zamieňame. Bordel v hlavách, v konaní, v skutkoch, v myslení, v životoch.

Nesmieme však nikdy zamieňať nevyhnutnosť smrti za zázrak narodenia. Musíme sa citovo zalarmovať v chode "tých dní", keď sa kde-tu tak bezstarostne žongluje pojmami a skutkami, až sa mier čoraz viac ponáša na vojnu.

(PS: Ďakujem pánovi Jozefovi Puškášovi za sleeve note.)

Hlásky sa míňajú

Hlásky sa míňajú, aj my sa minieme. Koniec roka. Aká legendárna, mystifikovaná záležitosť. Predsavzatia a také tie nepodstatné blbosti. Akoby sme my sami určovali, čo bude. Sekundy, tie kurvy, ukrajujú z našich životov, s predsavzatiami či bez nich. A my, čo sme nič nepochopili, nadávame na čas, ktorý letí ako čas sám vo svojej najväčšej rozkoši z relativity, a to všetko namiesto toho, aby sme ten milosrdný čas velebili, lebo každým okamihom nám robí dobre a posúva nás z časnosti do večnosti. Toto miesto nie je určené pre náš život, ale o iných priestoroch nevieme nič. Preto žijeme v paradoxe a vymýšľame si rôzne rozprávky, ako sa s tým dá vysporiadať. Nedá. Nevieme, nechceme, nemôžeme.

Na Vianoce odlievame olovo. Odlial som si smrtku. Nádej. Míňajú sa hlásky, nie je čo povedať. Beznádej, nevedomosť, podlomená viera, slabá sila, smrteľné choroby. Ale to je dobre. Ideme z bodu nula do sladkého T plus niekoľko dní alebo rokov, podľa toho, kto ako poslúchal. Príhody sa striedajú, dobrí sa míňajú, ale rovnako aj zlí. Smejeme sa, lebo sa nám zdá, že zakryjeme svoj strach. Smiešne, nedokážeme to.

PF 2009.

Idioti, etc.

Bože, veď ja viem, že toto ste už určite videli, ale fakt si myslíte, že by to malo chýbať na jebalpsovi.com?! Je jednoducho excelentný náš vedúci predstaviteľ strany a štátu. I keď zverejňovať takéto príspevky je lacné, stále musím opakovať Fučíkovo: "Lidé, bděte!" Kurva, ale vážne to myslím!



Pán premiér: keď sme boli deti, ale fakt deti, hlúpučké malé deti, a málo sme vedeli, strašne sme boli očarení značkou elektroniky JVC. My, kokotkovia malí, sme to čítali "džííí vííí síí". Až keď sme dorástli a začali sme študovať angličtinu, všimli sme si, že obdivujeme nesprávnu značku. Správna značka je predsa "džej vííí síí", nie GVC. Rovnako, ako správny názov tej firmy, ktorú spomínate nie je G&T. To vám nepovedali? Fakt, je to pravda. Ale veď keď sa rúbe les, lietajú triesky a volič nejaký rozdiel medzi G a J nepociťuje.

PS: Fakt vám Dzurinda osral hajzle? Potom chápem tú zlosť. U nás vo firme minule nejaký zmrd zle spláchol, skoro som sa dogrcal. Toto fakt chápem!

PPS: Jeden z "idiotov" sa ozval :-)

Ako hlboko??

Ako hlboko môže umelec - nestor klesnúť?



Veľmi hlboko!

Tragédia

Stala sa tragédia. Azda nie je na Slovensku človek, ktorý by o tom nepočul. Dnes máme štátny smútok a musím uznať, že Slovenská republika sa zachovala naozaj vzorne, keď pre nešťastníkov poslala lietadlo a problému sa venovala vláda. Všetci veríme, že to nebol iba nástroj na zvyšovanie si preferencií, ale normálny krok normálnej vyspelej krajiny.

Nebudeme posudzovať, že kto je vinný a kto nie. Môžeme síce uvažovať v kategóriách, že čo je väčšia tragédia, či keď denne zomierajú ľudia v nešťastí, v chorobe, v bolestiach, bez publicity, alebo keď sa stane takéto hromadné nešťastie. Ale žiadna tragédia nie je menšia či väčšia. Tragédia nemá takúto kvantifikáciu. Tragédia je vždy tragédia. Človeku neostáva nič iné, ako vyjadriť pozostalým úprimnú sústrasť a pokračovať v živote ako predtým. Alebo nie? Vieme toto celé pokorne prijať a uznať, akí sme malí?

To, že sa viac pozornosti venuje havárii v Chorvátsku ako iným, nerobí z tejto tragédie väčšiu. Iba zaujímavejšiu. Nehovorím to preto, že sa snažím túto hrôzu zľahčovať. To čo sa stalo je naozaj hrozné. Ale možno by sme to celé mohli chápať aj ako výzvu, aby sa ľudia stali lepšími - keď im médiá 24 hodín teraz ponúkajú tie hrozné obrazy, možno sa ľudia zamyslia, ako to vlastne žijeme.

Keď sa pred rokom stala tiež veľká tragédia autobusu na Slovensku, Daniel Pastirčák k tomu vtedy povedal to, čo si navždy vryjem do mozgu:



Už vtedy som sa snažil pochopiť svet a napísal som toto.

Čo bude na svete ďalej?

Keď nie je o čom písať...

...tak blogeri píšu o iných, ako nevedia písať. Celkom sa do toho zamiloval chlapík na humne, a začal tvoriť sériu článkov (TU alebo TU) o znečisťovateľoch dátového prostredia. Chlapík argumentuje tým, že blogeri, ktorých on menuje, zabili písanie a sú to zločnici, ktorí zbytočne zaťažujú svet. Mňa, čo som pri vynášaní súdov celkom čierno - biely - takmer nadchol pre ten názor, ale iba na 5 sekúnd. Ako mnohí v diskusii, aj ja si kladiem otázku, že prečo ho tí ľudia tak vyrušujú a umelo im zvyšuje návštevnosť ich propagáciou na relatívne slušne navštevovanom portáli, ktorý, mimochodom, aj ja linkujem na tomto blogu.

Minule to vyhral SMEbloger Kicera, teraz blogujúca učiteľka. Kiceru to tak rozpálilo, až do toho vtiahol aj nevinného jebalpsa.com :-). Tak som nemohol ďalej trpieť, a autorovi kritiky som do diskusie musel prispieť:

ale bartflajko - takto nezne ta nazyva pan kicera, co si podla neho nula, ked on je jednotka... - ty musis byt bud dobry marketer alebo uplny masochista. ved si to musel vediet, ze spominani blogeri za a) budu mat rekordnu navstevnost svojich diel a za b) budu utocni ako osy. preco im pomahas? ved ich nechaj, nech si bloguju. proti vsetkemu co nenavidime alebo co nam robi zle sa neda bojovat. radio expres jednoducho vypnes, noviny na jojke jednoducho nepozeras, novy cas si nekupis. a je to. nech plnia cyberspace, kym je to zadarmo. ked budu musiet platit, hned ich bude o 80% menej. tak co? a mimochodom: vzdy je lepsie, ze bloguju ako to, ze maju volebne pravo, nie? to skus poriesit: 3 miliony najhorsich volicov, nie 10 ubohych blogerov.
a spominany pan kicera - tak si ho rozpiekol, ze na svoju obranu pouzil aj blog jebalpes.com, aby ta zhovadil. a to je aj dovod, ze preco som si vlastne precital, co sa to deje, ked JP ma taku obrovsku navstevnost z blogu pana kiceru. vsetkemu rozumiem, ale nic nechapem.

(koniec diskusného príspevku)

Avšak, keď som si pozrel blog jedného z nominantov v auguste, až som sa nastrašil, keď som sa v komentároch od nejakého dobráka dočítal toto: ...cirkev, Fico, homosexuáli, potraty, vojna v Gruzínsku, super, ideme na to! - teda takto radí blogerovi, ktorý sa síce na SME blogu zaregistroval, ale nevie, o čom má písať. Nastrašil som sa preto, lebo o cirkvi, Ficovi, etc. píše aj jebalpes. A to si jebalpes o sebe myslel, že aké má témy. Na homosexuálov a vojnu v Gruzínsku kašlem, ale o potratoch mám jednu poznámočku pripravenú na zverejnenie. Tak teraz neviem: byť, či nebyť?

PS: Kicera naďalej neúnavne bloguje, blogujúca učiteľka si zatiaľ dala veľkú prestávku a pripravuje pomôcky.

Výťahy

Ide ma drbnúť, keď prídem k výťahu a nejaký intelektuál začal obsluhovať gombíky na privolávači. Naozaj, ako ďalší predmet na školách by pri súčasnej reforme školstva mali zaradiť predmet "Obsluha výťahov s dvoma gombíkmi".

Príde auparková piča k výťahu v auparku, lebo inam nechodí, lebo by sa stratila, svetrík s koníkom, topánočky s modro - bielo - červeným obdĺžničkom a okuliarikmi s pokokot veľkým nápisom DG alebo niečo v tom duchu, a chce ísť do garáže - teda dole (má tam svoje kabrio, čo si poctivo vyjebala). Výťah je o poschodie nižšie ako sme my. Čo urobí piča? Stlačí gombík so šípkou hore, lebo si privoláva výťah. Jebne ma. OK, stlačím šípku dole, lebo chcem ísť DOLE a pozriem sa významne na ňu. Povie mi tým svojim kokotským kurevským hláskom: "Nemusíš to stláčať, už som ho zavolala!" Jebne ma druhý krát. Myslel som, že jej to idem vysvetliť, ale vzdal som to. Jebem na ňu. Ale nervy som nezvládol, keď som inokedy nastupoval v garáži, a výťah plný kokotov, ktorí NEVYSTÚPIA, lebo oni chceli ísť hore, a ja, kokot, som ich PRIVOLAL.

Nie, takto sa nedá žiť v takom obkolesení týchto ľudí, čo majú volebné právo napriek tomu, že nevedia obsluhovať výťah. Ako chodia srať? Dokážu to? Ruky si po tom určite neumývajú, na to som už rezignoval, takže moje si umývam každú štvrť hodinu. Umývanie rúk po použití hajzľa, to by mal byť ďalší predmet na základnej škole.

Ale čo od nich chcem, od tej úbohej lúzy okolo. Veď čo to už musia byť za krásavci, čo sa na tento blog dostanú cez vyhľadávaciu frázu zadanú do googla, že "Ako prvý krát jebať". Zadali by ste niečo takéto ako predmet vášho záujmu o informácie z internetu? Toho internetu, ktorý chceme z našich daní dotovať v rámci zvyšovania vzdelania národa? A ktorému treba znížiť DPH, lebo je strašne drahý a dôležitý? Mal by byť ešte drahší, mal by byť iba pre vyvolených. Lebo keď už má prístup k nemu aj chuj, čo hľadá frázu "Ako sa kradne v Hornbachu?", tak to je koniec, priatelia. Jebal pes.

PS: vyhľadávacie frázy vám priniesla služba Google Analytics, ďakujeme za úprimnosť!

Prečo píšem tento blog?

Keď som sa zamyslel nad predchádzajúcim príspevkom, dal som si otázku, že prečo vlastne píšem tento blog, a prečo by mal / nemal byť vo vyhľadávačoch či katalógoch. Pochopiteľne, že tam byť nemusí, veď nikto predsa nejde hľadať blog podľa toho, že hľadá blog Jebalpsa, keď o ňom vie, a keď no ňom nevie, tak ho aj tak nehľadá a nenájde.

Prečo taká vec teda existuje?

V prvom rade preto, lebo má strašne veľa čitateľov. To by bola ale trochu rekurzívna odpoveď, lebo keby neexistoval, tak nemá, ale aj tak je fajn, že píšem pre pár stoviek čitateľov denne.

Je fajn mať blog aj preto, lebo je to vyjadrenie nezávislosti. Na blogu nemusím nič. Keď chcem, píšem, keď nechcem, nepíšem. Sloboda. Môžem používať slovník, aký sa mi páči, a aký aj tak používajú všetci ostatní, ak práve nie sú v televízii, a niektorí aj vtedy. To, že kvôli názvu domény ho nezaradia do katalógu, to som tak trocha tušil, ale že by som s tým mal vážny problém, to asi ani nie.

Nemusím sa nikomu spovedať. Úžasné. Proste som nejaký chlapík na webe a iba zopár ľudí vie, kto som a zopár ich to tuší. Hráme takú peknú hru. Rovnako ako pri sexe, to, čo je zahalené tajomstvom a to, čo je nedostupné, je to, čo nás najviac láka. Osobné útoky si potom nemôžem brať ako osobné, lebo útočník predsa neútočí na mňa, ale na nejakého noname blogera. Nebaví ma stále sa obraňovať, hájiť si svoju pravdu a osobne sa angažovať vo veciach. Toho mám v nevirtuálnom živote až - až a ešte aj viac.

A teraz k skutočným dôvodom:

Píšem blog, lebo som bezmocný. Nechápem tento svet, nechápem, čo sa to tu okolo deje a hlavne som zúfalý z toho, že sa nemôžem brániť. Myslel som, že sa to vekom vylepší, ale ono sa to ešte vyhoršuje (dokonalé slovo).

Nemôžem sa zmieriť s tým, že stádo imbecilov demokraticky rozhoduje o tom, čo sa tu bude diať, v akej krajine budú žiť moje deti. Že žijeme v situácii, že voliť môže človek, ktorý ani netuší, ako funguje parlamentná demokracia a nevie sa postarať ani sám o seba.

Nedokážem prijať fakt, že zopár nezodpovedných zakomplexovaných jedincov, komunistických pohrobkov, berie do rúk tento štát, riadi ho, v pokoji znárodňuje podniky (zatiaľ iba jeden druh, ale prečo nie ďalšie?) a popri tom v iných díloch bohatne. Rozpráva o cenovej regulácii, ako keby bola vojna. Zdôrazňuje triedny boj. Má pomenovaných nepriateľov, ktorí sú ale súčasne jeho kamaráti a biznis partneri. Na druhej strane ale tí nepriatelia, sú aj bežní podnikatelia, ktorí vytvárajú hodnoty a živia ostatných (alebo im aspoň dávajú prácu) a živia štát.

Je mi na grcanie z toho, že po ulici chodia ľudia, ktorí idú kontrolovať 90 ročnej babičke, že či má správne slovenské koruny, aby sa dali zameniť za eurá.

Je mi na grcanie z toho, že debili môžu mať deti a aj ich majú a niektorí utrápení, poctivo pracujúci a slušne žijúci ich mať nemôžu.

Ako sa mám pozerať na to, že nejaký kokot nabúra do slušného človeka, lebo kokot ide na červenú a potom na neho vytiahne bejzbolku, lebo mu nedal prednosť? Je to dobré iba preto, aby to bolo večer na Jojke?

Ako je možné, že je tu toľko ľudskej špiny?

Nedá mi spávať to, že sme sa dostali do fázy, keď remeselníci a robotníci, ktorí zväčša nevedia urobiť svoju prácu riadne, riadia naše životy a určujú podmienky. Sú zväčša úplne hlúpi a vo svojej hlúposti si myslia, že my ostatní, čo vieme čítať a písať, sme ešte hlúpejší a oni nás ojebú. A vyhrávajú. Väčšinu väčšinou ojebú.

Súčasne používam písanie ako svoju terapiu. Chorí, utrápení, ľudia sa vraj majú zo svojho trápenia vypísať. Nepomáha to, ale je to príjemnejšie, ako chodiť každé ráno plávať na Pasienky. Neviem napísať Marínu, to napísal taký génius, že sa z neho musí maturovať (i keď maturuje sa snáď už aj z Pišťaneka), ale napísať svoje pocity, alebo sprostredkovať vám pocity iných, to trocha viem.

Možno raz prijmem fakt, že čo sa nedá zmeniť, na to si musíme zvyknúť. Toto funguje, ale naozaj neexistuje sila, ktorá urobí svet opäť (opäť???) normálnym? Čítam knihu, úplne debilnú, že silu elementov, ktorí ma tak extrémne serú mám použiť voči nim, vraj duševné aikido. Teda, že keď ma okradnú, tak je to pre mňa lekcia, za ktorú mám poďakovať, lebo keď ma to mrzí, tak mám zle nastavené hodnoty a zbytočne sa bojím o majetok. Môže toto niekto vymyslieť? Strata majetku ma posilňuje! Keď sa zamyslím nad svojimi "úspechmi" v posledných mesiacoch, som silný chlap.

Uf. K tomuto som sa chcel dopísať?

Posledná možnosť

Dnes ráno som urobil exkluzívnu fotku. Tu je:



Čo je na nej zvláštne? No to, že si môžete posledný krát vychutnať, ako vyzerá trojka na začiatku ceny benzínu. Očakávam, že dlho, veľmi dlho, nebudeme vidieť trojku na začiatku, a keď si zvykneme na štvorku, tak už tam bude päťka a tak ďalej, pokiaľ to arabov bude baviť.

Najbližšie trojku možno znova uvidíme po prechode na euro, o pár mesiacov, a bude to 3 celé čosi eura za liter. No, nechajme sa prekvapiť. Na prekvapenia sme zvyknutí, že pán premiér?

JUDr. Robert Fico, CSc., predseda vlády Slovenskej republiky, znížte, prosím, cenu benzínu. Veď ste im (nám) to sľúbili. Tí dobráci vás volili a vy, dobrý človek, dopustíte toto? A keď sme už pri tom, aj potraviny sú drahé. Prosím, zabezpečte aj ich zlacnenie. Zrušte Tesco a podobné hlúposti.

Aspoň, že ste dodržali slovo, a znížili ste DPH na knihy! Akurát mám dojem, že to nebol veľmi premyslený ťah. Knihy sú teraz príšerne lacné a nie je ich dostať. Všetky vykúpila tá lúza, ktorá doteraz nečítala, ale teraz už, vďaka vám a zníženiu DPH, čítať môže. To je ale nebezpečné, lebo ako vieme, čítaním sa múdrie. A teraz, keď lúza číta aj iné veci ako Nový čas a Plus 1 deň (inak, je strašne sociálne nespravodlivé, že sú až dva bulvárne plátky, lebo lúza tak minie dvakrát toľko peňazí, aj s tým by sa malo niečo robiť), tak z lúzy sa stane inteligencia, a čo nasľubujete jej, aby vás volila? Skúsite predsa len znova ten benzín?

A aby som nezabudol: zvýšte DPH na noviny SME, ako aj na internet, aby obe tieto médiá nikto nemal možnosť čítať, či používať, lebo sa v nich vyskytujú takéto hovädiny, ako je tento článok. Optimálna sadzba je cca 1500%. Sociálne spravodlivo.

PS: A čo s Privilégiom? Skúsime nejako zvrátiť tú exekúciu? Pamätáte, to je ten trestný čin, čo ste hovorli, že sa k nemu aj rád prihlásite, ak na to príde (postele pre chudákov, či ako ste to hovorili)...

PPS: MIESTO NA PRÁVO NA ODPOVEĎ -----------------------

(ak bude treba niečo v článku opraviť, tak napísať treba na jebalpes zavináč gmail.com, uverejníme)

-------------------------------------------------------