30 apríla 2008
Zviera a človek
Rozdiel medzi zvieraťom a človekom je v tom, že človek nepoužíva jazyk k čisteniu genitálií. Arnold J. Rimmer
28 apríla 2008
STV ovládli ex-komunisti (aspoň jeden)
Kým nás JUDr. Fico vláči po tuneloch, STV dostala nového riaditeľa. Najprv som to chcel komentovať, ale čo na tomto je čo komentovať...
Nemusíte klikať na ten link , je to tu pre vás skopírované...
Nižňanský: Pomáhal som Tomanovej
Za komunistickú minulosť sa nehanbí, tvrdí, že vždy mal sociálno demokratické cítenie. Priznal, že robil mediálneho poradcu ministerke Tomanovej počas kauzy nezákonných dotácií. Riaditeľ Slovenskej televízie Štefan Nižňanský však odmieta, že by mal blízko k Ficovi a Smeru.
* Prečo ste vstúpili do komunistickej strany?
Oslovili ma už na vysokej škole. Bol som dobrý študent, zavolali nás na stranícky výbor a dostali sme prvú ponuku. Neskôr, keď som bol na vojenčine, mi politruk oznámil, že volali z televízie, že vo mne vidia perspektívneho redaktora. Nebral som to ideologicky, ale pracovne.
* Čiže v tom nebolo komunistické presvedčenie, ale ambície?
Ja som to vtedy takto nehodnotil. Bol som postavený pred hotovú vec. Bol som mladý človek, ktorý sa pripravoval na svoju profesiu. Nebola v tom politika.
* Dosť rýchlo ste sa stali šéfom vnútropolitickej redakcie. To sa nedalo oddeliť od politiky a cenzúry.
Toto sú predsudky, cenzúra neexistovala, fungovala len autocenzúra. Aj to skôr profesionálna ako ideologická.
* Boli ste priamo pri tom, keď sa lámali novembrové udalosti. Človek si vtedy musel vybrať, kde stojí. Prečo ste ostali na strane komunistov?
Som vďačný osudu, že som mohol byť pri tom. Zachoval som sa poctivo a profesionálne. Nepovedal by som, že som ostal na strane komunistov, rozhodol som sa, že sa musím postaviť na stranu kritikov režimu, čo som aj urobil. Trval som na zmenách.
* Váš obrat sa však odohral len vnútri komunistickej strany.
Ja som sa otvorene postavil proti manipuláciám a snahám potlačiť novembrové dianie. Snažil som sa revolučné udalosti dostať do vysielania, nerešpektoval som zákazy vedenia televízie. Vedel som, že sa režim musí zmeniť.
* Chceli ste komunizmus reformovať znútra?
Minimálne. Vtedy som ešte neuvažoval, že socializmus treba pochovať. A myslím, že ani väčšina ľudí na námestiach si neželala čisto západný model. Chceli sme reformu.
* Kedy ste zistili, že komunizmus je nereformovateľný?
Keď som videl, že komunistickí funkcionári sú neúprimní a bezradní. Nemali víziu, vôbec nevedeli, čo by mali robiť.
* Prečo ste sa potom stali poslancom KSS?
V televízii som po novembri dal výpoveďa hľadal som ďalšie uplatnenie. Neskôr som dostal ponuku kandidovať za KSS vo voľbách, čo som využil, ale s podmienkou, že nebudem členom strany.
* Zdá sa, že priťahujete komunistov a postkomunistov. Najskôr vás oslovila KSS, potom reformovaná KSS, nakoniec si vás osvojil Ficov Smer ako riaditeľa STV.
Takto by som to nevidel, ja by som otázku nového vedenia STV nepolitizoval. Uchádzal som sa o funkciu ako profesionál, nie ako politický nominant. Viem, že STV zápasí o udržanie nezávislosti, ale úlohou riaditeľa je udržiavať maximálnu mieru profesionality a nezávislosti.
* Poznáte sa s bývalým súdruhom Ficom?
Poznám ho ako novinár politika.
* Je pravda, že ste boli poradcom ministerky Tomanovej?
Áno.
* Odkedy?
Od októbra minulého roku, keď prepukli spory s médiami okolo dotácií. Pani ministerka ma požiadala o mediálne poradenstvo a pomohol som jej s novým tímom, aby tú situáciu zvládla.
* Médiá ju kritizovali oprávnene, ukázalo sa, že dotácie pre Privilégium boli nezákonné.
Toto by som nehodnotil, chcel som jej pomôcť čisto profesionálne, aby dokázala komunikovať s médiami a odrážať útoky na svoju osobu.
* Stretli ste sa s ministrom Maďaričom?
Raz v Národnej rade ako novinár, ktorý sa zaujímal o dianie...
* Kedy to bolo?
Niekedy v priebehu minulého roka.
* Minulý rok ste neboli novinár.
Bol. Ja som stále novinár. Stále sa považujem za žurnalistu.
* Za akú redakciu ste sa tam „zaujímali o dianie“?
Bol som tam za Stefany film. Som nezávislý žurnalista.
* Stefany film nie je vydavateľstvo, ale vaša reklamná agentúra.
Je to moja agentúra, ale mal som akreditáciu novinára. Ako voľný publicista.
* ...alebo lobista.
Nie ako lobista.
* Peter Šťastný vás obvinil, že na hokejovom zväze ste sa obohacovali zo sponzorských peňazí. Brali ste od sponzorov provízie?
Mne je ľúto, že taký človek, s takým veľkým hokejovým menom, sa stal akýmsi mediálnym fekálnym vozom - okydáva a osočuje kdekoho, ale bez argumentov.
* Brali ste od sponzorov provízie?
Ale áno, mal som to však v zmluve a náplni práce. Ak som zohnal peniaze od sponzora, účtoval som si províziu. Aj keď z tých provízií som nakoniec nedostal ani tretinu.
* Ste názorovo blízky Smeru?
Prečo to stále tlačíte do tejto roviny? Som hlavne profesionál, nie politik. Ak som spolupracoval s politikmi, tak len ako odborník. Oslovili ma, tak som pomohol.
* Tvrdíte, že ste novinár, a spolupracujete s ministerkou Tomanovou. Novinári nespolupracujú s každým, kto im niečo ponúkne...
Nie som novinár, ktorý by robil v nejakej redakcii. Ak by to tak bolo, bolo by to iné.
* Hovorí sa, že politické krytie máte hlavne zo Smeru a cez riaditeľa výroby Dobiša aj z SNS. Existuje politická dohoda o obsadení vedenia televízie?
Neviem o takej dohode, ani sa o ňu nezaujímam. Mám svojich ľudí. No nepoviem k tomu ani slovo, lebo všetko je len v štádiu príprav a rokovaní.
* Nevyhýbate sa odpovedi preto, že ešte neviete, koho každého vám strany nanútia?
Ja si myslím, že nebudú nanucované žiadne mená.
* Aké je vaše politické presvedčenie?
Ja mám sociálno-demokratické cítenie, prevažne liberálne, nie komunistické. Nikdy som nebol horlivý straník, skôr kritický.
* Prečo ste s týmto presvedčením vstupovali do KSS?
Vtedy to pre mňa nebola otázka politického presvedčenia. Nedomyslel som všetky dôsledky.
* Ľutujete to?
Nie, keď už človek niečo urobil a prežil, nemal by to zapierať. Mal by sa z toho poučiť. Ja som sa poučil a s politikou som skončil. Nehanbím sa za to, čo som urobil.
* Máte dosť ambiciózny projekt: chcete rozšíriť vysielanie STV o dva kanály. Kedy s tým môžeme rátať?
STV 3, športový kanál šírený digitálne a satelitom, chceme skúšobne spustiť v lete súbežne s olympiádou. Nie som si však istý, či budeme dokonale pripravení na riadne vysielanie, nemôžeme sľubovať niečo, čo nie je naplno pripravené. Neskôr chceme pristúpiť aj k vysielaniu digitálneho spravodajského kanálu STV 4.
* Kedy to bude aktuálne?
Predpokladám, že STV 4 bude vysielať niekedy v roku 2010.
* V projekte spomínate, že chcete ročne jeden vlastný seriál STV a osem filmov. Môžeme to brať ako verejný prísľub?
Je to zámer, ktorý by som veľmi rád naplnil.
* STV žalostne zaostáva v diskusných reláciách a kritickej žurnalistike. Čo s tým?
Toto chcem riešiť rýchlo. Posilníme vysielanie aktuálnych správ počas celého dňa. A posilníme aj diskusie a publicistiku. Napríklad si myslím, že by bolo dobré vrátiť na obrazovku taký formát relácie, ako bola Pod lampou...
* Kedy STV narastú zuby v kritickej a investigatívnej žurnalistike?
Myslím, že tu sa trochu umelo hodnotí kritickosť len vo vzťahu k vláde. Pritom kritiku si zaslúžia aj iné, skôr občianske problémy, hlavne v regiónoch. STV má aj kritické formáty.
* Kedy? Kde?
Myslím reláciu Reportéri, spĺňa kritériá kritickej žurnalistiky, je tak stavaná.
* Bola tak stavaná.
To je zas otázka kritérií. Kto to zmeria?
* Kto bude šéf spravodajstva?
Nechcem predbiehať a hovoriť o menách.
* V STV chcete menej komercie a povrchnej zábavy, viac serióznosti. Ako bude vyzerať programová schéma STV?
STV 1 by mala byť pre väčšinového diváka, s hodnotnou zábavou, filmami, seriálmi, spravodajstvom. STV 2 bude pre menšinového, náročného diváka. A neskôr tu bude športová STV 3 a čisto spravodajská STV 4, čím sa uvoľní priestor na STV 1 pre viac kultúry a filmov.
* Chcete mať vyšší rozpočet pri nižších príjmoch z reklamy. Od Maďariča budete musieť pýtať najmenej miliardu...
A prečo nie? To nebude od Maďariča, ale od štátu. Chceme mať so štátom zmluvu, štát si objedná a zaplatí isté verejnoprávne služby.
* V prezentácii ste zdôrazňovali slovo verejnoprávna etika. Považujete sa za morálnu autoritu, ktorá môže posilniť charakter STV?
Neprislúcha mi to hodnotiť. To musia posúdiť iní. Ja somžil čestne, nemám čo zakrývať, ani za čo sa hanbiť.
* Budete o rok oslavovať dvadsiate výročie Novembra?
Samozrejme, bola to prelomová historická udalosť. Aj keď rešpektujem, že ľudia majú na November rôzne názory. Ja si tiež myslím, že niektoré sľuby a vyhlásenia z námestí sa dnes neplnia. Tie ideály si veľmi dobre pamätám a tie pôvodné, o spravodlivej spoločnosti, sa celkom vytratili.
***
Pani ministerka ma požiadala o mediálne poradenstvo a pomohol som jej s novým týmom, aby tú situáciu zvládla
Štefan Nižňanský (53)
Študoval pedagogiku v Trnave. V rokoch 1978 - 1990 bol redaktorom Československej televízie. V novembri 1989, v prelomovom revolučnom týždni, moderoval hlavné správy. V rokoch 1990 - 1993 bol poslancom SNR, neskôr Federálneho zhromaždenia. Kandidoval za KSS ako nezávislý. V rokoch 1997 - 2003 bol hovorcom hokejového zvëzu, potom šéfredaktorom v rádiu OKEY.
Rozšírenú verziu rozhovoru čítajte na: www.pravda.sk/niznansky
Ja som sa otvorene postavil proti manipuláciám a snahám potlačiť novembrové dianie. Snažil som sa revolučné udalosti dostať do vysielania
© Perex, a.s.
Autor: Dag Daniš
Ak ste prišli až sem, tak tu je pre vás bonus: Ako sa vyrába víťazný projekt, ktorý predkladáte, keď chcete byť riaditeľom televízie: kliknite sem.
Nemusíte klikať na ten link , je to tu pre vás skopírované...
Nižňanský: Pomáhal som Tomanovej
Za komunistickú minulosť sa nehanbí, tvrdí, že vždy mal sociálno demokratické cítenie. Priznal, že robil mediálneho poradcu ministerke Tomanovej počas kauzy nezákonných dotácií. Riaditeľ Slovenskej televízie Štefan Nižňanský však odmieta, že by mal blízko k Ficovi a Smeru.
* Prečo ste vstúpili do komunistickej strany?
Oslovili ma už na vysokej škole. Bol som dobrý študent, zavolali nás na stranícky výbor a dostali sme prvú ponuku. Neskôr, keď som bol na vojenčine, mi politruk oznámil, že volali z televízie, že vo mne vidia perspektívneho redaktora. Nebral som to ideologicky, ale pracovne.
* Čiže v tom nebolo komunistické presvedčenie, ale ambície?
Ja som to vtedy takto nehodnotil. Bol som postavený pred hotovú vec. Bol som mladý človek, ktorý sa pripravoval na svoju profesiu. Nebola v tom politika.
* Dosť rýchlo ste sa stali šéfom vnútropolitickej redakcie. To sa nedalo oddeliť od politiky a cenzúry.
Toto sú predsudky, cenzúra neexistovala, fungovala len autocenzúra. Aj to skôr profesionálna ako ideologická.
* Boli ste priamo pri tom, keď sa lámali novembrové udalosti. Človek si vtedy musel vybrať, kde stojí. Prečo ste ostali na strane komunistov?
Som vďačný osudu, že som mohol byť pri tom. Zachoval som sa poctivo a profesionálne. Nepovedal by som, že som ostal na strane komunistov, rozhodol som sa, že sa musím postaviť na stranu kritikov režimu, čo som aj urobil. Trval som na zmenách.
* Váš obrat sa však odohral len vnútri komunistickej strany.
Ja som sa otvorene postavil proti manipuláciám a snahám potlačiť novembrové dianie. Snažil som sa revolučné udalosti dostať do vysielania, nerešpektoval som zákazy vedenia televízie. Vedel som, že sa režim musí zmeniť.
* Chceli ste komunizmus reformovať znútra?
Minimálne. Vtedy som ešte neuvažoval, že socializmus treba pochovať. A myslím, že ani väčšina ľudí na námestiach si neželala čisto západný model. Chceli sme reformu.
* Kedy ste zistili, že komunizmus je nereformovateľný?
Keď som videl, že komunistickí funkcionári sú neúprimní a bezradní. Nemali víziu, vôbec nevedeli, čo by mali robiť.
* Prečo ste sa potom stali poslancom KSS?
V televízii som po novembri dal výpoveďa hľadal som ďalšie uplatnenie. Neskôr som dostal ponuku kandidovať za KSS vo voľbách, čo som využil, ale s podmienkou, že nebudem členom strany.
* Zdá sa, že priťahujete komunistov a postkomunistov. Najskôr vás oslovila KSS, potom reformovaná KSS, nakoniec si vás osvojil Ficov Smer ako riaditeľa STV.
Takto by som to nevidel, ja by som otázku nového vedenia STV nepolitizoval. Uchádzal som sa o funkciu ako profesionál, nie ako politický nominant. Viem, že STV zápasí o udržanie nezávislosti, ale úlohou riaditeľa je udržiavať maximálnu mieru profesionality a nezávislosti.
* Poznáte sa s bývalým súdruhom Ficom?
Poznám ho ako novinár politika.
* Je pravda, že ste boli poradcom ministerky Tomanovej?
Áno.
* Odkedy?
Od októbra minulého roku, keď prepukli spory s médiami okolo dotácií. Pani ministerka ma požiadala o mediálne poradenstvo a pomohol som jej s novým tímom, aby tú situáciu zvládla.
* Médiá ju kritizovali oprávnene, ukázalo sa, že dotácie pre Privilégium boli nezákonné.
Toto by som nehodnotil, chcel som jej pomôcť čisto profesionálne, aby dokázala komunikovať s médiami a odrážať útoky na svoju osobu.
* Stretli ste sa s ministrom Maďaričom?
Raz v Národnej rade ako novinár, ktorý sa zaujímal o dianie...
* Kedy to bolo?
Niekedy v priebehu minulého roka.
* Minulý rok ste neboli novinár.
Bol. Ja som stále novinár. Stále sa považujem za žurnalistu.
* Za akú redakciu ste sa tam „zaujímali o dianie“?
Bol som tam za Stefany film. Som nezávislý žurnalista.
* Stefany film nie je vydavateľstvo, ale vaša reklamná agentúra.
Je to moja agentúra, ale mal som akreditáciu novinára. Ako voľný publicista.
* ...alebo lobista.
Nie ako lobista.
* Peter Šťastný vás obvinil, že na hokejovom zväze ste sa obohacovali zo sponzorských peňazí. Brali ste od sponzorov provízie?
Mne je ľúto, že taký človek, s takým veľkým hokejovým menom, sa stal akýmsi mediálnym fekálnym vozom - okydáva a osočuje kdekoho, ale bez argumentov.
* Brali ste od sponzorov provízie?
Ale áno, mal som to však v zmluve a náplni práce. Ak som zohnal peniaze od sponzora, účtoval som si províziu. Aj keď z tých provízií som nakoniec nedostal ani tretinu.
* Ste názorovo blízky Smeru?
Prečo to stále tlačíte do tejto roviny? Som hlavne profesionál, nie politik. Ak som spolupracoval s politikmi, tak len ako odborník. Oslovili ma, tak som pomohol.
* Tvrdíte, že ste novinár, a spolupracujete s ministerkou Tomanovou. Novinári nespolupracujú s každým, kto im niečo ponúkne...
Nie som novinár, ktorý by robil v nejakej redakcii. Ak by to tak bolo, bolo by to iné.
* Hovorí sa, že politické krytie máte hlavne zo Smeru a cez riaditeľa výroby Dobiša aj z SNS. Existuje politická dohoda o obsadení vedenia televízie?
Neviem o takej dohode, ani sa o ňu nezaujímam. Mám svojich ľudí. No nepoviem k tomu ani slovo, lebo všetko je len v štádiu príprav a rokovaní.
* Nevyhýbate sa odpovedi preto, že ešte neviete, koho každého vám strany nanútia?
Ja si myslím, že nebudú nanucované žiadne mená.
* Aké je vaše politické presvedčenie?
Ja mám sociálno-demokratické cítenie, prevažne liberálne, nie komunistické. Nikdy som nebol horlivý straník, skôr kritický.
* Prečo ste s týmto presvedčením vstupovali do KSS?
Vtedy to pre mňa nebola otázka politického presvedčenia. Nedomyslel som všetky dôsledky.
* Ľutujete to?
Nie, keď už človek niečo urobil a prežil, nemal by to zapierať. Mal by sa z toho poučiť. Ja som sa poučil a s politikou som skončil. Nehanbím sa za to, čo som urobil.
* Máte dosť ambiciózny projekt: chcete rozšíriť vysielanie STV o dva kanály. Kedy s tým môžeme rátať?
STV 3, športový kanál šírený digitálne a satelitom, chceme skúšobne spustiť v lete súbežne s olympiádou. Nie som si však istý, či budeme dokonale pripravení na riadne vysielanie, nemôžeme sľubovať niečo, čo nie je naplno pripravené. Neskôr chceme pristúpiť aj k vysielaniu digitálneho spravodajského kanálu STV 4.
* Kedy to bude aktuálne?
Predpokladám, že STV 4 bude vysielať niekedy v roku 2010.
* V projekte spomínate, že chcete ročne jeden vlastný seriál STV a osem filmov. Môžeme to brať ako verejný prísľub?
Je to zámer, ktorý by som veľmi rád naplnil.
* STV žalostne zaostáva v diskusných reláciách a kritickej žurnalistike. Čo s tým?
Toto chcem riešiť rýchlo. Posilníme vysielanie aktuálnych správ počas celého dňa. A posilníme aj diskusie a publicistiku. Napríklad si myslím, že by bolo dobré vrátiť na obrazovku taký formát relácie, ako bola Pod lampou...
* Kedy STV narastú zuby v kritickej a investigatívnej žurnalistike?
Myslím, že tu sa trochu umelo hodnotí kritickosť len vo vzťahu k vláde. Pritom kritiku si zaslúžia aj iné, skôr občianske problémy, hlavne v regiónoch. STV má aj kritické formáty.
* Kedy? Kde?
Myslím reláciu Reportéri, spĺňa kritériá kritickej žurnalistiky, je tak stavaná.
* Bola tak stavaná.
To je zas otázka kritérií. Kto to zmeria?
* Kto bude šéf spravodajstva?
Nechcem predbiehať a hovoriť o menách.
* V STV chcete menej komercie a povrchnej zábavy, viac serióznosti. Ako bude vyzerať programová schéma STV?
STV 1 by mala byť pre väčšinového diváka, s hodnotnou zábavou, filmami, seriálmi, spravodajstvom. STV 2 bude pre menšinového, náročného diváka. A neskôr tu bude športová STV 3 a čisto spravodajská STV 4, čím sa uvoľní priestor na STV 1 pre viac kultúry a filmov.
* Chcete mať vyšší rozpočet pri nižších príjmoch z reklamy. Od Maďariča budete musieť pýtať najmenej miliardu...
A prečo nie? To nebude od Maďariča, ale od štátu. Chceme mať so štátom zmluvu, štát si objedná a zaplatí isté verejnoprávne služby.
* V prezentácii ste zdôrazňovali slovo verejnoprávna etika. Považujete sa za morálnu autoritu, ktorá môže posilniť charakter STV?
Neprislúcha mi to hodnotiť. To musia posúdiť iní. Ja somžil čestne, nemám čo zakrývať, ani za čo sa hanbiť.
* Budete o rok oslavovať dvadsiate výročie Novembra?
Samozrejme, bola to prelomová historická udalosť. Aj keď rešpektujem, že ľudia majú na November rôzne názory. Ja si tiež myslím, že niektoré sľuby a vyhlásenia z námestí sa dnes neplnia. Tie ideály si veľmi dobre pamätám a tie pôvodné, o spravodlivej spoločnosti, sa celkom vytratili.
***
Pani ministerka ma požiadala o mediálne poradenstvo a pomohol som jej s novým týmom, aby tú situáciu zvládla
Štefan Nižňanský (53)
Študoval pedagogiku v Trnave. V rokoch 1978 - 1990 bol redaktorom Československej televízie. V novembri 1989, v prelomovom revolučnom týždni, moderoval hlavné správy. V rokoch 1990 - 1993 bol poslancom SNR, neskôr Federálneho zhromaždenia. Kandidoval za KSS ako nezávislý. V rokoch 1997 - 2003 bol hovorcom hokejového zvëzu, potom šéfredaktorom v rádiu OKEY.
Rozšírenú verziu rozhovoru čítajte na: www.pravda.sk/niznansky
Ja som sa otvorene postavil proti manipuláciám a snahám potlačiť novembrové dianie. Snažil som sa revolučné udalosti dostať do vysielania
© Perex, a.s.
Autor: Dag Daniš
Ak ste prišli až sem, tak tu je pre vás bonus: Ako sa vyrába víťazný projekt, ktorý predkladáte, keď chcete byť riaditeľom televízie: kliknite sem.
24 apríla 2008
Čiarka
Poznáte to? Obľúbený učiteľský fórik, ktorý hovorí o význame čiarky vo vete:
Hlási poľný maršál do poľného telefónu a rozhoduje o osude zajatca:
"Obesiť, nemožno nechať nažive!"
alebo
"Obesiť nemožno, nechať nažive!"
O osude chyteného rozhodlo to, ako si vysvetlí prijímateľ správy umiestnenie čiarky vo vete. O našich osudoch rozhodujú tiež čiarky, alebo tiež miliardy podobných drobností - výsledky volieb, výsledky klamania, nesprávne zvolený čas na coitus interruptus, správne zvolený čas na coitus interruptus, zrážka s kokotom, kokot samotný, zmeškaná schôdzka, daňový úradník, rýchla jazda cez zákrutu, diera v hlave... A predsa to celé nejako dopadne.
Hlási poľný maršál do poľného telefónu a rozhoduje o osude zajatca:
"Obesiť, nemožno nechať nažive!"
alebo
"Obesiť nemožno, nechať nažive!"
O osude chyteného rozhodlo to, ako si vysvetlí prijímateľ správy umiestnenie čiarky vo vete. O našich osudoch rozhodujú tiež čiarky, alebo tiež miliardy podobných drobností - výsledky volieb, výsledky klamania, nesprávne zvolený čas na coitus interruptus, správne zvolený čas na coitus interruptus, zrážka s kokotom, kokot samotný, zmeškaná schôdzka, daňový úradník, rýchla jazda cez zákrutu, diera v hlave... A predsa to celé nejako dopadne.
21 apríla 2008
Pozor, Idiot!
Funguje taká súťaž, že Novinárska cena. Doteraz vyhodnocovali a zajtra budú slávnostne vyhlasovať. Prišla mi tlačová správa, že v kategórii najlepší krátky publicistický príspevok v printových médiách sa medzi nominovaných dostal aj úvodník Rada Ondřejíčka Pozor, IDIOT!
Veľmi presne sa na ten skvelý kúsok pamätám. Doporučujem - nájdete ho TU.
Alebo tu nižšie:
Pozor, IDIOT!
Rado Ondřejíček
Keď som prvýkrát spozoroval zvýšený výskyt áut polepených príšernou nálepkou vyzerajúcou ako kríženec loga Harley Davidson a fašistickej Luftwaffe, nenapadlo mi, že by si také niečo niekto lepil na auto dobrovoľne. Najskôr som si myslel, že to dáky veľkopodnikateľ vyznávajúci štýl zaparených gúľ v kožených nohaviciach založil firmu a obrandoval všetky firemná autá. Potom mi začalo byť divné, že nálepka sa objavovala aj na vyslovene nefiremných autách a nakoniec som natrafil na tento blog a tam mi to všetko vysvetlili. V skratke ide o to, že si niekto založil firmu a keď mu dáte na ruku vopred 25-tisíc korún, tak on vám na auto nalepí hentie bazmegy a sľúbi, že vám za to zaplatí každý mesiac 7-tisíc. Zároveň vás donúti prejsť určitý počet kilometrov, mať auto umyté a tiež poslušne prísť na kontrolu tachometra, ak o to zažiada. Mimochodom, v zmluve je klauzula, že firma môže prestať na tri mesiace platiť a vy si nepomôžete, ale keď je niekto natoľko mentálne poddimenzovaný, aby vôbec uveril takejto ponuke, je veľmi pravdepodobné, že nejaké detaily v zmluve ho od jeho konania určite neodradia. Našlo sa pár tisíc, možno dokonca desiatok tisíc exemplárov, čo teraz brázdia cesty, onálepkovaní ako zmluva káže a pravdepodobne by sa ich našlo oveľa viac, keby majiteľovi podniku pod tlakom médií nepraskli nervy a preventívne neuzavrel pobočky. Samozrejme, predtým sa odpratal zo Slovenska, nebude si predsa svoje peniaze užívať v krajine s takým hustým zastúpením chamtivých magorov.
Našťastie, odkedy vieme, že aj celá tá zdanlivo nepekná záležitosť s BMG Investom bola v skutočnosti veľkým filantropickým projektom zameraným na edukáciu národa v otázkach správy vlastných úspor, nemusíme vidieť svet okolo seba až tak čierno. Nemôže to byť inak, záležitosť s reklamou je očividne proste druhým kolom národnej výchovy. Tentoraz už nejde priamo o poučenie, predsa len, to predtým muselo poučiť každého, kto má v sebe aspoň troška potenciálu prijímať informácie a vyhodnocovať ich. Autoreklama je skôr prevenciou, ochranou ostatného národa pred tými nepoučiteľnými. Je jasné, že ak niekto po tom všetkom, čo sa tu stalo a popísalo, dokázal nabehnúť na túto úžasnú autopyramídu aj s jej zálohovými platbami – ide o jedinca nebezpečného nielen pre seba a svoju rodinu (ako práve dokázal), ale aj pre spoločnosť a v podstate každého v okolí. Normálny človek sa v záujme vlastného pokoja a zdravia snaží takýmto exemplárom vyhýbať, lenže až doteraz nebolo ľahké ich na prvý pohľad odlíšiť. Žiadny z nich nemal na sebe nálepku s nápisom „Pozor, idiot!“, ktorá by varovala okolie. Lenže našiel sa dobrodinec, prišiel s geniálnym plánom, a nielenže idiotom tie nálepky rozdal, on ich navyše nenásilnou formou prinútil si nimi oblepiť auto na obdobie minimálne troch mesiacov a čo je vrchol podnikateľsko-filantropického umenia – nechal si za to od nich ešte aj veľmi slušne zaplatiť.
My obyčajní ľudia sme zrazu získali úžasný prostriedok prvotnej ochrany voči budúcim nepríjemnostiam. Pri spoznávaní nových známych, zamestnávaní ľudí, poprípade pri výbere svojho životného partnera stačí pozrieť na auto a hneď môže byť všetko jasné, ešte aj prípadné lepkavé stopy typického tvaru a veľkosti mnohé prezradia. Ľudia nadávajú na podaktoré ženy, že skôr, ako vôbec vlezú k niekomu do postele, chcú vidieť, aké má auto. Vraj to robia z vypočítavosti. Kdeže! Chcú sa len presvedčiť, či sa náhodou nejdú zahadzovať s niekým, z koho sa po čase vykľuje nielen idiot, ale ku všetkému ešte aj hrabivý idiot.
A čo bude ďalej? Bude mať projekt zveľaďovania slovenského národa aj tretiu fázu? Podľa mňa určite, patrí sa veci dotiahnuť do konca. Po všeobecnom vzdelaní a značkovaní konkrétnych jedincov príde fáza trvalého odstránenia tých najhorších. Čoskoro sa objaví kampaň firmy Doživotná renta, s. r. o. Je to jednoduché, exemplár im dá počiatočnú zálohu 40-tisíc korún. Za to dostane kus lana a len pre neho vypestovaný strom v odľahlom lese ďaleko od civilizácie. Keď sa naň obesí, čo potvrdí jeho rodina originálom úmrtného listu a vyšetrovacej správy, bude mu firma Doživotná renta, s. r. o., vyplácať doživotnú rentu 20-tisíc korún mesačne, čiže už po dvoch mesiacoch od obesenia sa mu vráti vložená záloha a od tretieho mesiaca má postarané o pekný pravidelný príjem. A teraz pozor, mimoriadna ponuka: kto sa stihne obesiť do dvoch dní od podpisu zmluvy, bude zaradený do žrebovania o sto farebných televízorov, predplatné magazínu Plus 7 dní, cukrovinky Čierny princ a úžasne praktickú modrú kravinu z umelej hmoty!
P.S.: - doplnené 22/04/08:
"Vyhrali sme" :-)
Kategória najlepší krátky publicistický príspevok v printových médiách
Víťaz:
Rado Ondřejíček - Pozor, IDIOT! (T - Station)
Ďalší nominovaní:
Ingrid Hrubaničová - séria príspevkov z rubriky Slovenčina od slova do slova (SME)
Peter Schutz - séria stĺpčekov (SME)
Veľmi presne sa na ten skvelý kúsok pamätám. Doporučujem - nájdete ho TU.
Alebo tu nižšie:
Pozor, IDIOT!
Rado Ondřejíček
Keď som prvýkrát spozoroval zvýšený výskyt áut polepených príšernou nálepkou vyzerajúcou ako kríženec loga Harley Davidson a fašistickej Luftwaffe, nenapadlo mi, že by si také niečo niekto lepil na auto dobrovoľne. Najskôr som si myslel, že to dáky veľkopodnikateľ vyznávajúci štýl zaparených gúľ v kožených nohaviciach založil firmu a obrandoval všetky firemná autá. Potom mi začalo byť divné, že nálepka sa objavovala aj na vyslovene nefiremných autách a nakoniec som natrafil na tento blog a tam mi to všetko vysvetlili. V skratke ide o to, že si niekto založil firmu a keď mu dáte na ruku vopred 25-tisíc korún, tak on vám na auto nalepí hentie bazmegy a sľúbi, že vám za to zaplatí každý mesiac 7-tisíc. Zároveň vás donúti prejsť určitý počet kilometrov, mať auto umyté a tiež poslušne prísť na kontrolu tachometra, ak o to zažiada. Mimochodom, v zmluve je klauzula, že firma môže prestať na tri mesiace platiť a vy si nepomôžete, ale keď je niekto natoľko mentálne poddimenzovaný, aby vôbec uveril takejto ponuke, je veľmi pravdepodobné, že nejaké detaily v zmluve ho od jeho konania určite neodradia. Našlo sa pár tisíc, možno dokonca desiatok tisíc exemplárov, čo teraz brázdia cesty, onálepkovaní ako zmluva káže a pravdepodobne by sa ich našlo oveľa viac, keby majiteľovi podniku pod tlakom médií nepraskli nervy a preventívne neuzavrel pobočky. Samozrejme, predtým sa odpratal zo Slovenska, nebude si predsa svoje peniaze užívať v krajine s takým hustým zastúpením chamtivých magorov.
Našťastie, odkedy vieme, že aj celá tá zdanlivo nepekná záležitosť s BMG Investom bola v skutočnosti veľkým filantropickým projektom zameraným na edukáciu národa v otázkach správy vlastných úspor, nemusíme vidieť svet okolo seba až tak čierno. Nemôže to byť inak, záležitosť s reklamou je očividne proste druhým kolom národnej výchovy. Tentoraz už nejde priamo o poučenie, predsa len, to predtým muselo poučiť každého, kto má v sebe aspoň troška potenciálu prijímať informácie a vyhodnocovať ich. Autoreklama je skôr prevenciou, ochranou ostatného národa pred tými nepoučiteľnými. Je jasné, že ak niekto po tom všetkom, čo sa tu stalo a popísalo, dokázal nabehnúť na túto úžasnú autopyramídu aj s jej zálohovými platbami – ide o jedinca nebezpečného nielen pre seba a svoju rodinu (ako práve dokázal), ale aj pre spoločnosť a v podstate každého v okolí. Normálny človek sa v záujme vlastného pokoja a zdravia snaží takýmto exemplárom vyhýbať, lenže až doteraz nebolo ľahké ich na prvý pohľad odlíšiť. Žiadny z nich nemal na sebe nálepku s nápisom „Pozor, idiot!“, ktorá by varovala okolie. Lenže našiel sa dobrodinec, prišiel s geniálnym plánom, a nielenže idiotom tie nálepky rozdal, on ich navyše nenásilnou formou prinútil si nimi oblepiť auto na obdobie minimálne troch mesiacov a čo je vrchol podnikateľsko-filantropického umenia – nechal si za to od nich ešte aj veľmi slušne zaplatiť.
My obyčajní ľudia sme zrazu získali úžasný prostriedok prvotnej ochrany voči budúcim nepríjemnostiam. Pri spoznávaní nových známych, zamestnávaní ľudí, poprípade pri výbere svojho životného partnera stačí pozrieť na auto a hneď môže byť všetko jasné, ešte aj prípadné lepkavé stopy typického tvaru a veľkosti mnohé prezradia. Ľudia nadávajú na podaktoré ženy, že skôr, ako vôbec vlezú k niekomu do postele, chcú vidieť, aké má auto. Vraj to robia z vypočítavosti. Kdeže! Chcú sa len presvedčiť, či sa náhodou nejdú zahadzovať s niekým, z koho sa po čase vykľuje nielen idiot, ale ku všetkému ešte aj hrabivý idiot.
A čo bude ďalej? Bude mať projekt zveľaďovania slovenského národa aj tretiu fázu? Podľa mňa určite, patrí sa veci dotiahnuť do konca. Po všeobecnom vzdelaní a značkovaní konkrétnych jedincov príde fáza trvalého odstránenia tých najhorších. Čoskoro sa objaví kampaň firmy Doživotná renta, s. r. o. Je to jednoduché, exemplár im dá počiatočnú zálohu 40-tisíc korún. Za to dostane kus lana a len pre neho vypestovaný strom v odľahlom lese ďaleko od civilizácie. Keď sa naň obesí, čo potvrdí jeho rodina originálom úmrtného listu a vyšetrovacej správy, bude mu firma Doživotná renta, s. r. o., vyplácať doživotnú rentu 20-tisíc korún mesačne, čiže už po dvoch mesiacoch od obesenia sa mu vráti vložená záloha a od tretieho mesiaca má postarané o pekný pravidelný príjem. A teraz pozor, mimoriadna ponuka: kto sa stihne obesiť do dvoch dní od podpisu zmluvy, bude zaradený do žrebovania o sto farebných televízorov, predplatné magazínu Plus 7 dní, cukrovinky Čierny princ a úžasne praktickú modrú kravinu z umelej hmoty!
P.S.: - doplnené 22/04/08:
"Vyhrali sme" :-)
Kategória najlepší krátky publicistický príspevok v printových médiách
Víťaz:
Rado Ondřejíček - Pozor, IDIOT! (T - Station)
Ďalší nominovaní:
Ingrid Hrubaničová - séria príspevkov z rubriky Slovenčina od slova do slova (SME)
Peter Schutz - séria stĺpčekov (SME)
18 apríla 2008
Premiér JUDr. Fico je správny chlap a ešte aj bystrý
Môjho kamoša dorazilo, keď mu jeho otec povedal, že "Fico je správny chlap".
A ja musim dodať, že ešte je aj bystrý. Uvidíte, ako s nami všetkými vyjebe, keď nakoniec povie, že keď na tlačovke povedal, že dispozičné práva k účtom mal Gabriel P., tak on nemyslel Gaba Palacku, ale napr. Gabriela Pekára (Pavlíka, Pochmúrneho, Prísavného.... etc., doplňte si čo chcete, nemenujem nikoho konkrétneho nedajbože), ale táto operatívna info sa nakoniec, žiaľ, nepotvrdila. A celý cirkus urobili tie skurvené médiá, lebo tie si preložili nesprávne meno, ktoré je dlhší čas v éteri...
A ja musim dodať, že ešte je aj bystrý. Uvidíte, ako s nami všetkými vyjebe, keď nakoniec povie, že keď na tlačovke povedal, že dispozičné práva k účtom mal Gabriel P., tak on nemyslel Gaba Palacku, ale napr. Gabriela Pekára (Pavlíka, Pochmúrneho, Prísavného.... etc., doplňte si čo chcete, nemenujem nikoho konkrétneho nedajbože), ale táto operatívna info sa nakoniec, žiaľ, nepotvrdila. A celý cirkus urobili tie skurvené médiá, lebo tie si preložili nesprávne meno, ktoré je dlhší čas v éteri...
Aby sa nezabudlo
Už je to tak okolo roka, čo Rado Baťo napísal vo svojom blogu o tom, ako Viera Tomanová nie je súdružka, ale mimozemšťan. Keď bude niekto tento blog čítať o niekoľko rokov, a po tej žene už nebude ani pamiatka a ani ten jej prijebaný pes po nej neštekne, tak tomu pripomínam, že táto teta bola, sic, ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny a kamarátka inej dobrej tety, ktorá sa starala o Privilégium (článok bude už asi spoplatnený, ilustrácia tam je, viac o kauze si doguuuuglujte, nie je to ťažké...). Ale to som odbočil. Rado Baťo písal svoje blogy TU a druhý TU.
Som si na to spomenul, keď som našiel v MOJEJ VLASTNEJ POŠTOVEJ SCHRÁNKE prijebaný leták, čo mi tam tí komunisti dali doručiť, natlačený za MNOU ODVEDENÉ SKURVENÉ DANE. To ma dosť nasralo. Leták z Teska je aspoň užitočný a platí si ho Tesko, ktoré nie je národný podnik. Ale poučovať ľudí za ich vlastné peniaze o tom, že majú vystúpiť z druhého piliera, to je dosť dobré chrapúnstvo. Ale čo sa dá od chrapúňov iné čakať ako chrapúnstvo.
Teta je tam vymladená, vyfešákovaná, dúfam, že u kaderníka a vizážistu nebola v pracovnej dobe, ale zbehla tam, keď sa práve nestarala o naše dobro. Šikovno to oskenujem a ilustráciu doplním...
Zatiaľ iba linkujem obrázky z inkriminovaného blogu, keď sa Rado Baťo snažil dokázať, že netrepe... a, i keď sa to zdá ako nemožné, práve tieto dva obrázky takto umiestnené na blogu môžu byť na tom našom malom Slovensku predmetom žaloby. Aby pani ministerka nežalovala aj Jebalpsa, teda autora tohto blogu, tak musím jasne napísať, že nedokazujem, že ministerka je mimozemšťan a ani nedokazujem, že ním nie je, iba linkujem dva obrázky, ktoré uverejnil niekto iný. Uverejnil ich pod sebou. Aj ja.
(zdroj: blogy.etrend.sk)
Iba dúfam, že nebudem účastníkom intergalaktického súdneho sporu...
Tak tu je spomínaný leták aj s vyfešákovanou tetou Tomanovou:
Som si na to spomenul, keď som našiel v MOJEJ VLASTNEJ POŠTOVEJ SCHRÁNKE prijebaný leták, čo mi tam tí komunisti dali doručiť, natlačený za MNOU ODVEDENÉ SKURVENÉ DANE. To ma dosť nasralo. Leták z Teska je aspoň užitočný a platí si ho Tesko, ktoré nie je národný podnik. Ale poučovať ľudí za ich vlastné peniaze o tom, že majú vystúpiť z druhého piliera, to je dosť dobré chrapúnstvo. Ale čo sa dá od chrapúňov iné čakať ako chrapúnstvo.
Teta je tam vymladená, vyfešákovaná, dúfam, že u kaderníka a vizážistu nebola v pracovnej dobe, ale zbehla tam, keď sa práve nestarala o naše dobro. Šikovno to oskenujem a ilustráciu doplním...
Zatiaľ iba linkujem obrázky z inkriminovaného blogu, keď sa Rado Baťo snažil dokázať, že netrepe... a, i keď sa to zdá ako nemožné, práve tieto dva obrázky takto umiestnené na blogu môžu byť na tom našom malom Slovensku predmetom žaloby. Aby pani ministerka nežalovala aj Jebalpsa, teda autora tohto blogu, tak musím jasne napísať, že nedokazujem, že ministerka je mimozemšťan a ani nedokazujem, že ním nie je, iba linkujem dva obrázky, ktoré uverejnil niekto iný. Uverejnil ich pod sebou. Aj ja.
(zdroj: blogy.etrend.sk)
Iba dúfam, že nebudem účastníkom intergalaktického súdneho sporu...
Tak tu je spomínaný leták aj s vyfešákovanou tetou Tomanovou:
16 apríla 2008
Prečo nie cnosti?
Veď vo všetkých knihách čítam, že pochvala je najväčšia odmena a trestom sa toho veľa zmôcť nedá. Nečítali cirkevní hodnostári také knihy? A ak čítali, prečo nedefinovali namiesto sedem smrteľných hriechov radšej sedem krásnych cností? Ľahšie by sa to dodržiavalo... Boli by, hádam, takéto:
- pokora,
- štedrosť,
- dobroprajnosť,
- mierumilovnosť,
- vernosť,
- striedmosť,
- pracovitosť.
To by bol svet!
- pokora,
- štedrosť,
- dobroprajnosť,
- mierumilovnosť,
- vernosť,
- striedmosť,
- pracovitosť.
To by bol svet!
Futbal
Musím sa pousmiať, ako niekto naplno povie, čo si myslí. Peter Pišťanek je pre mňa síce nepochopená postava a bez nej by môj život asi nebol oveľa chudobnejší, ale nedávno na station.sk zahviezdil celkom vtipnou vetou, že "Futbal k sebe priťahuje najväčších idiotov z populácie". No pekne. Bolo to antré k jeho komentovaným linkám, a hovoril o článku J. X. Doležala z Reflexu, ktorý je TU.
Aby ste nemusleli klikať, tak aj tu nižšie:
Fotbal je soukromná akce
Ministr Ivan Langer konečně uhodil hřebíček na hlavičku a sdělil národu, že fotbal je soukromá akce – a proto by na něm pořadatelsko-pořádkovou službu neměla zajišťovat policie. Je to dobré, ale je třeba jít dál!
Kromě toho, že fotbal by měli hlídat vlastní pořadatelé placení kluby, a ne policie, by se také měla pro fotbalová utkání zavést výjimka z působnosti tuzemských zákonů – to jest, mělo by se naplno říct, že fotbalové utkání je záminkou k násilnostem svolných rváčů, a proto by stát na fotbalových stadionech neměl vymáhat dodržování zákonů zakazujících násilí. Jinak řečeno – rvačky dobrovolně na fotbal přicházejících rváčů by měly být plně legální.
Kromě tohoto vyčlenění z působnosti zákonů by se na fotbalových stadionech měly odstranit bariéry a ploty, které oddělují prostory pro fanoušky znepřátelených klubů, a v úplnosti by měly být zrušeny osobní prohlídky při vstupu na stadion a zákaz vnášení zbraní. Kdo si chce na fanoušky konkurenčního klubu přinést bouchačku, měl by na to mít nárok – samozřejmě stejně jako jiný, podobně militantní fanoušek konkurenčního klubu.
A fotbalový stadion by měl samozřejmě být prohlášen územím, na kterém nejenže nezasahuje policie, ale ani záchranáři a hasiči. Kdo tam vstupuje, musí si být vědom toho, že se nemusí vrátit.
Pokud by se společnost postavila k fotbalovým zápasům tak, jak navrhuji, přineslo by to hned několik pozitiv. Především: výrazné úspory na nákladech na policejní opatření, která si v současnosti fanoušci vynucují. Za druhé: počet fotbalových fanoušků, především z takzvaného tvrdého jádra, by se velmi rychle přirozeným výběrem snížil o desítky procent. To by vyřešilo problém s hooligans, a vzhledem k tomu, že tvrdá jádra fanoušků bývají antisociální psychopati a deprivanti na sociálních dávkách, by se sekundárně ušetřilo i v sociálním sektoru a na výdajích ve vězeňství – řada dnešních fanoušků totiž skončí ve vězení, zatímco při přijetí navrhovaných opatření by mnohem levněji skončili na hřbitově.
Populismus a takzvaná politická korektnost bohužel neumožňují oficiálním politickým reprezentantům, aby podobná opatření jako já navrhli. Když však vyvineme dostatečný tlak zdola, je možné, že si vymůžeme, aby stát nechal fotbalové fanoušky vzájemně se vyvraždit.
Aby ste nemusleli klikať, tak aj tu nižšie:
Fotbal je soukromná akce
Ministr Ivan Langer konečně uhodil hřebíček na hlavičku a sdělil národu, že fotbal je soukromá akce – a proto by na něm pořadatelsko-pořádkovou službu neměla zajišťovat policie. Je to dobré, ale je třeba jít dál!
Kromě toho, že fotbal by měli hlídat vlastní pořadatelé placení kluby, a ne policie, by se také měla pro fotbalová utkání zavést výjimka z působnosti tuzemských zákonů – to jest, mělo by se naplno říct, že fotbalové utkání je záminkou k násilnostem svolných rváčů, a proto by stát na fotbalových stadionech neměl vymáhat dodržování zákonů zakazujících násilí. Jinak řečeno – rvačky dobrovolně na fotbal přicházejících rváčů by měly být plně legální.
Kromě tohoto vyčlenění z působnosti zákonů by se na fotbalových stadionech měly odstranit bariéry a ploty, které oddělují prostory pro fanoušky znepřátelených klubů, a v úplnosti by měly být zrušeny osobní prohlídky při vstupu na stadion a zákaz vnášení zbraní. Kdo si chce na fanoušky konkurenčního klubu přinést bouchačku, měl by na to mít nárok – samozřejmě stejně jako jiný, podobně militantní fanoušek konkurenčního klubu.
A fotbalový stadion by měl samozřejmě být prohlášen územím, na kterém nejenže nezasahuje policie, ale ani záchranáři a hasiči. Kdo tam vstupuje, musí si být vědom toho, že se nemusí vrátit.
Pokud by se společnost postavila k fotbalovým zápasům tak, jak navrhuji, přineslo by to hned několik pozitiv. Především: výrazné úspory na nákladech na policejní opatření, která si v současnosti fanoušci vynucují. Za druhé: počet fotbalových fanoušků, především z takzvaného tvrdého jádra, by se velmi rychle přirozeným výběrem snížil o desítky procent. To by vyřešilo problém s hooligans, a vzhledem k tomu, že tvrdá jádra fanoušků bývají antisociální psychopati a deprivanti na sociálních dávkách, by se sekundárně ušetřilo i v sociálním sektoru a na výdajích ve vězeňství – řada dnešních fanoušků totiž skončí ve vězení, zatímco při přijetí navrhovaných opatření by mnohem levněji skončili na hřbitově.
Populismus a takzvaná politická korektnost bohužel neumožňují oficiálním politickým reprezentantům, aby podobná opatření jako já navrhli. Když však vyvineme dostatečný tlak zdola, je možné, že si vymůžeme, aby stát nechal fotbalové fanoušky vzájemně se vyvraždit.
14 apríla 2008
Kľúče
Mi volal môj jeden kamoš, že akú on má príhodu. V jednom dosť lukratívnom dome, v priestoroch podzemnej garáže našiel vo dverách, ktoré vedú k bytom, zapichnuté kľúče, komplet zväzok aj so všetkými bezpečnostnými... Stačilo ich vytiahnuť z dverí a prejsť sa po dome, za 3 sekundy nájsť správne dvere a obslúžiť sa. Chvíľu riešil dilemu, že čo s tým má urobiť, ale hneď vraj pochopil, že bude najrozumnejšie kľúče zobrať a na dvere napísať veľký nápis, že našli sa kľúče, zavolajte mi, pripísal svoj mobil. Tak aj urobil. Asi o 8 hodín naozaj volal chlapík, Španiel, že či má jeho kľúče. Po pár otázkach a odpovediach sa dohodli, že sú to jeho kľúče a že si pre ne príde manželka. A naozaj, prišla manželka k nemu do firmy, telefonujúc a bez toho aby telefonát prerušila, zaštrkotala podobným zväzkom kľúčov, niečo v zmysle "Davaj sem tie druhé, ty kokot!", neprerušiac telefonát zašveholila niečo v zmysle "Thank you" so španielskym dialektom, a odišla do prdele. Chalan sa pýtal ľudí okolo, že ako to bude pokračovať, a že kedy Španiel dorazí s fľašou whisky alebo aspoň whiskey. Polovica ľudí povedala, že daj mu čas, druhá polovica povedala, že nikdy. B je správne. Vyjebali sa na neho.
Ešteže majú Slovania správne príslovie, ktoré to vystihuje: "Urob psovi dobre, oserie ti ploť!" (prípadne v ľahšej forme "Za dobrotu na žobrotu..."). Ktovie, že či aj Hispánci.
Ešteže majú Slovania správne príslovie, ktoré to vystihuje: "Urob psovi dobre, oserie ti ploť!" (prípadne v ľahšej forme "Za dobrotu na žobrotu..."). Ktovie, že či aj Hispánci.
10 apríla 2008
Ťažká voľba
Veci, ktoré nevieme zmeniť, musíme akceptovať. Veľká pravda, ale je ešte jedna možnosť: môžeme exitnúť z tohto časopriestoru, z tejto časnosti do večnosti, kde sú možno aj iné možnosti voľby. V nasledujúcich dňoch ma čaká ťažká voľba.
09 apríla 2008
Zúfalstvo
Kradnem túto fotku z bleskoviek.sk z čistého zúfalstva. Bože môôôôôj! Ako to s nami myslíš? Veď je rok 2008, nie 1953!
Dobré je to pro Čáre...:
(upozornenie: toto nie je kabaret STV, toto je vystúpenie predsedu vlády Slovenskej republiky, JUDr. Roberta Fica)
Dobré je to pro Čáre...:
(upozornenie: toto nie je kabaret STV, toto je vystúpenie predsedu vlády Slovenskej republiky, JUDr. Roberta Fica)
08 apríla 2008
Čo horšie sa ti môže stať?
Sťažoval sa mi priateľ, ktorý mal na návšteve u neho doma svojho otca. Hovorí: "Čo horšie sa ti môže v živote stať, ako keď ti tvoj vlastný otec povie, že Fico je správny chlap?"
Nuž, neviem na to odpovedať. Na tému spasiteľa, JUDr. Roberta Fica, CSc., sa popísalo už toľko, že je škoda míňať priestor na harddiskoch bloggera.com. Azda môžme ale spraviť ešte jeden favour, pánovi premiérovi z lásky: nižšie vyznačený priestor je určený na vyjadrenie JUDr. Roberta Fica, CSc., predsedu vlády Slovenskej republiky a predsedu strany Smer - sociálna demokracia (pôvodne Smer, prípadne Smer - tretia cesta), pretože ja, kokot občan, mu nechávam právo na odpoveď. Teda keby náhodou nesúhlasil s vyjadrením, že je správny chlap. Alebo, že sa ti nemôže stať nič horšie.
Priestor na uverejnenie odpovede:
**********************************************************
**********************************************************
(pokiaľ je priestor prázdny, JUDr. Fico nevyužil právo na odpoveď v zmysle tlačového zákona, za čo sa čitateľom autor tohto blogu ospravedlňje)
Nuž, neviem na to odpovedať. Na tému spasiteľa, JUDr. Roberta Fica, CSc., sa popísalo už toľko, že je škoda míňať priestor na harddiskoch bloggera.com. Azda môžme ale spraviť ešte jeden favour, pánovi premiérovi z lásky: nižšie vyznačený priestor je určený na vyjadrenie JUDr. Roberta Fica, CSc., predsedu vlády Slovenskej republiky a predsedu strany Smer - sociálna demokracia (pôvodne Smer, prípadne Smer - tretia cesta), pretože ja, kokot občan, mu nechávam právo na odpoveď. Teda keby náhodou nesúhlasil s vyjadrením, že je správny chlap. Alebo, že sa ti nemôže stať nič horšie.
Priestor na uverejnenie odpovede:
**********************************************************
**********************************************************
(pokiaľ je priestor prázdny, JUDr. Fico nevyužil právo na odpoveď v zmysle tlačového zákona, za čo sa čitateľom autor tohto blogu ospravedlňje)
Okolo Vysokých Tatier za 24 hodín a menej
Niekedy ľudia robia veci, ktoré im môžem iba ticho závidieť. Trocha ma znepokojuje, že nie VŠETCI ľudia sú kokoti, a sú aj rozumné výnimky, a tak trocha sa mi búra moja teória nenávisti k ľudstvu, ale na druhej strane, aspoň sa potvrdzuje múdro našich starých materí, že výnimka potvrdzuje pravidlo. Aspoň niečo na svete funguje.
Ale, o čom som chcel... Milujem Tatry. Sú tu, sú naše, a ja sa do nich, aj napriek Tatrancom, stále znova a znova vraciam, i keď viem, že na svete sú aj iné, možno krajšie, ale určite väčšie hory. Mám zlezené všetky vrcholy nad 2000 metrov, ale na to, čo popisuje borec vo svojom článku na internete, na to som ešte nedorástol. Vyjadrujem svoj obdiv a vy čítajte:
Okolo Vysokých Tatier 2006 – Déjà Vu
Úvod
Vysoké Tatry sa pýšia prívlastkom „najmenšie veľhory sveta“. Tažko povedať, či tento rozporuplný termín nám chce naznačiť, ze sa jedná o veľhory, alebo poukazuje skôr na to, že Tatry sú malé horstvo.
V roku 2005 sme sa pokúsili o obeh Vysokých Tatier dookola so Slavom Gleskom zo Zamky na Zamku v smere hodinových ručičiek. Naše pravidlá boli jednoduché, prebehnúť non-stop celé horstvo dookola tak, aby všetky dvojtisícove vrcholy ostali ležať vo vnútri kruhu. Dôsledky tatranskej kalamity v novembri 2004, ako aj neznalosť terénu cez poľskú časť Tatier spôsobili, že sme boli nútení niektoré úseky kvôli kalamite obchádzať a že sme dvakrát výdatne zablúdili uprostred hustého lesa. Napriek týmto prekážkam sa obehnutie podarilo uskutočniť a hoci len sám, predsa len som sa dostal po 23 hodinách a 40 minútach po uzavretí kruhu opäť na Zamkovského chatu.
S odstupom času sme po našej skúsenosti z roku 2005 so Slavom zvážili niektoré aspekty tejto výnimočnej výzvy a rozhodli sme sa o druhý pokus obehnutia pohoria, tentoraz v opačnom smere, proti hodinovým ručičkám.
V piatok 7. júla 2006 prichádzame na Hrebienok, kde sme mali rezervovanú dvojku izbu. Vzhľadom na plne obsadenú Zamkovského chatu sme zvolili drahší, ale o to komfortnejší spôsob ubytovania, s kľudom a sterilnou anonymitou hotela Sorea.
Je nám ľúto, že sa k nám nepridali nádejní spolubežci Vlado Dolinajec a Vlado Bilík, aby sme vytvorili údernú V3S-ku. Ale osobne som tu postrádal aj Braňa Nováka a Jana Košču.
Štartujeme
Budík mám nastavený na 3:03. Keď mi zapípal, Slavo už bol hore a chystal si veci. Po rannej príprave budíme recepčného, aby nám otvoril dvere a o 3:52 štartujeme. Obaja máme malé ruksaky. V mojom mám liter a štvrť tekutín, Slavo má camelback s vyše dvomi litrami vody. Je pomerne vidno a tak nepotrebujeme ani čelovky. Ako to už býva pri takýchto skorých ranných štartoch, myslíme na medveďa, ktorý nám môže skrížiť cestu. Našťastie sa nám to ešte nikdy nestalo.
Cez Skalnaté pleso a Veľkú Svišťovku na Brnčalku
Poľahky vybehneme-vykráčame hore červenou značkou až po Obrovský vodopád. Za ním odbočíme na nosičskú skratku a zakrátko sme pri Zamke, odkiaľ opäť pokračujeme červenou značkou na Skalnaté pleso. Viditeľnosť je výborná a ako sa blížime k plesu, vidíme pred nami na východe vynárať sa červený kotúč ranného slnka. Presne za hodinu od Hrebienka prechádzame okolo Skalnatej chaty a hore na Skalnatom si doprajeme prvú krátku prestávku. Cestu okolo rozsiahlej budovy lanovky si skrátime prechodom cez ňu. Vo vestibule vidíme v spacákoch spať niekoľkých turistov, ešte boli „tvrdí“. Rýchlo prebehneme okolo plesa a stúpame po úzkom koľajisku smerom ku hvezdárni. Tesne pred hvezdárňou vedie značka smerom doľava popod Huncovský štít. Cesta, ktorá vedie v skalách a v suti, je miestami veľmi nejasná. Spomínam si, ako som sa na tomto úseku presne pred rokom v opačnom smere trápil o druhej hodine rannej a s čelovkou som dlho hľadal cestu dole. Nám však na cestu svieti biely deň a hoci ideme do kopca, síl máme ešte dosť. Jediné, čo ma trochu znepokojovalo takto zrána, bola veľká oblačnosť medzi vrcholmi Tatier.
Výstup na Veľkú Svišťovku (2038 m) zdolávame svištne bez veľkých komplikácií. Aby sme dodržali naše pravidlá, musíme ísť tak, aby sme obišli vrchol dookola. Na vrchole symbolicky spravíme koliesko tesne okolo neho. Pod nami je nádherná Dolina Zeleného plesa s Brnčalkou, kde máme práve namierené. Zostup zo Svišťového sedla je najprudším zostupom na našej trase. V teniskách preskakujeme skaly a snažíme sa čo najskôr a bez ujmy klesnúť ku chate temer 500 výškových metrov.
Ako znalec terénu, ktorý dokázal túto cestu prejsť smerom hore po polnoci s čelovkou, navrhujem Slavovi malú, ale výraznú skratku, aby sme nemuseli ísť hore-dole nekonečnými serpentínami. Skratka bola vychodená, ale o chvíľu sa jej charakter zmenil na menej výrazný až nevýrazný a my sme namiesto značkovaného chodníka narazili na stenu s vodopádom. Došľaka, tak len toto nám chýbalo. Opatrne zliezame malé stienky a snažíme sa nezasekať viac, ako sme. Slavovi sa pri zliezaní darí oveľa lepšie ako mne. Ja okrem strachu z pošmyknutia cítim aj ťarchu zlého rozhodnutia. Nakoniec sme ale po dvadsiatich minútach so šťastím zostúpili na riadny chodník, pričom sme úplne obišli turistické úseky v stene podporené reťazami. Človek sa učí celý život...
Konečne sme dorazili na Brnčalku, kde už fungoval servis a kde sme si dali štrťhodinovú piciu prestávku. Prví horolezci a turisti už boli prebudení a chystali sa na túru. V okienku nás obslúžila krásna mladá brigádnička, a tak zastavenie na Brnčalke malo svoje osobité čaro.
Cez Kopské sedlo popod Belánky na poľskú hranicu
Z Brnčalky odchádzame pred siedmou ráno po červenej okolo Bieleho plesa smerom na Kopské sedlo. Výstup na sedlo, ktoré robí hranicu medzi Vysokými a Belianskymi Tatrami, nám trvá z Brnčalky v kľudnom tempe 41 minút. V sedle si preväzujem tenisky a upínam tuhšie ruksak k telu. Tento rok Slavo neštrajkoval s behom, a tak sa obaja tešíme na nádherný a plynulý zbeh popod Belianske Tatry až do Javoriny. Trasu, ktorá klesá na vyše 8-kilometrovom úseku 750 výškových metrov, „píše“ turistická značka za 2 hod. 30 min. Minulý rok som tento úsek smerom hore zdolal za 1 hod. 50 min. Odhadujem, že dole budeme za 65 minút. Slavo oponuje, že dole budeme za 50 minút.
Tento úsek – Zadné Meďodoly – je pre beh dole ako stvorený. Snažíme sa držať tempo, a pritom ešte pozorujeme po pravej strane hrebeň Belániek. Belianske Tatry sú známe veľkým výskytom zveri, kde okrem vysokej, kamzíkov a medveďov žijú aj vlci. Ako sme bežali dole svojim tempom, tak medzi nami prebehol nasledovný rozhovor:
„Slavo, už viem, ako zabehneme osobák smerom dole.“
„Ako?“
„Stačilo, keby sa za náš minipelotón zaradil macko, a hneď by sme dali rekord.“
„Ha-ha-ha, to určite, ale ja by som ho nakopal do zadku, keby sa v peletóne s nami nestriedal na čele.“
„Slavo, a ako by ho chcel nakopať do zadku, keď by bol náš macko stále vzadu?“
V spodnej časti doliny prechádzame cez kaňonovitý úsek a ako sa blížime k Javorine, cítim, že Slavov časový odhad bude správny. Na hlavnú cestu v Javorine vybiehame v čase 49 min. a 36 sec. z Kopského sedla. Užasný pocit a bežecký zážitok. Slavo si dáva krátku prestávku v potravinách v Javorine, ja pokračujem behom hneď ďalej po hlavnej ceste do Lysej Poľany. Po pätnástich minútach pribehnem do bufetu v Lysej Poľane, ktorý bol pre mňa veľmi príjemným zastavením aj minulý rok. Slavo príde dve minúty za mnou. Opäť tam obsluhuje chlapec s dievčaťom. Aj keď je to iný personál ako pred rokom, sú rovnako milí a pohostinní. Pamätám si z minulého roka, že sympatická dievčina za pultom mala výrazný monokel. Ako popíjam pivko s kofolou, nedá sa mi neopýtať sa novej dievčiny, či nepozná tú spred roka s monoklom. Áno, pozná, veď sa tu pravidelne striedajú. „A prečo malo to dievča vtedy monokel?“ – pokračujem vo svojej zvedavosti. „Ona máva také monokle občas z tréningu, ona je totiž majsterka v kick-boxe“ – podáva mi dievčina po roku konečne vysvetlenie. „Aha, no tak dobre sa tu majte a snáď o rok tadiaľto pobežíme znova“ – lúčime sa so Slavom s posledným bufetom na našej strane pred prechodom cez hranicu.
Schengen a poľské Tatry
Na hranici je pomerne veľký ruch a kopec áut. My si vyberieme kratšiu cestu a ukazujeme pasy v okienku, kde sa vchádza na slovenskú stranu. Colníci krútia hlavami a posielajú nás na druhú stranu hranice. Obchádzame plot a predbiehame rad asi pätnástich automobilov, vytiahneme občaňáky a podáme ich do okienka nášmu colníkovi. Colník zoberie môj preukaz, dá ho do snímača a niečo sa mu nepozdáva. Trikrát ho preženie snímačom bez výsledku, ale na štvrtý pokus predsa len prešiel a podáva mi ho späť, že je všetko v poriadku. Slavo je úspešný už na prvý pokus. Balím preukaz a chcem ísť ďalej, keď ma o dva metre zastavuje poľský colník a niečo odo mňa pýta.
Ja: „Čo chceš?“
Colník: „Doklady!“
Ja: „Veď som ich už ukazoval.“
Colník: „Ale nie mne.“
Ja: „Také kontroly na hranici, ktorá bude o chvíľu otvorenou schengenskou hranicou?“
Colník: „Ale ešte tu nie je schengen!“
Ja: „Ale ja na tom projekte intenzívne pracujem.“
Colník: „To je dobre.“
Po kontrole dokladov zo strany poľského colníka sme mohli konečne prejsť na poľskú stranu a pokračovať v našej misii. Spomenul som si, ako pred rokom v opačnom smere Slavo zistil, že nemá žiadne doklady a musel ukecať colníka, aby ho pustil domov aj bez nich.
V Poľsku nás čakal asi dvojkilometrový úsek po asfaltke až po veľké parkovisko, kde bolo veľa koní s povozmi, ktoré čakali na turistov, aby ich komerčne a neturisticky odviezli k Morskému Oku, ktoré bolo vzdialené hore dolinou 7 kilometrov.
My sme z parkoviska plného ľudí a áut odbočili na modrú značku cez Palenicu Bialczansku, kde nebolo skoro nikoho. Je to pekná pútnická cestička, ktorá vedie prudšie do kopca smerom k salašu, kde chovajú kozy. Na salaši sme stretli detský tábor, ako tam oddychoval na lúke. My sme po krátkej prestávke odbočili na zelenú značku smerom cez tiahly kopec Gesia Szyja (1489 m). Na vrchole kopca boli vyhliadkové skaly. Slavo počas výstupu chvíľu zaostal. Keď som ho počkal na križovatke zelenej s červenou značkou, zápalisto mi vysvetľoval svoje meškanie: „Predstav si, že ma naraz postihla tuková aj sacharidová kríza, tak som musel rýchlo vytiahnuť klobásu a zajedať ju tatrankou.“
Celý tento úsek bol navigačne veľmi pohodový, nakoľko tu bol pred nedávnom Slavo so Silviou a turisticky preskúmali optimálnu trasu. Už nám nehrozilo, že zablúdime v hlbokom lese ako pred rokom. Svižne sme stúpali a občas aj klesali nekonečnou zelenou značkou na poľskú chatu Murowaniec. Slnko postupne zachádzalo za mraky a tesne pod chatou nám začalo pršať. Nebol to silný dážď, ale ešte nebolo ani poludnie. Na chatu Murowaniec (1500 m) prichádzame presne o 11:37 v netto čase z Hrebienka za necelých 7 hodín, čo je veľmi slušný medzičas.
Z chaty Murowaniec na slovenskú stranu
Chata je kvôli dažďu doslova preplnená ľuďmi. Veľký interiér pôsobí v tlačenici turistov klaustrofobicky. Objednávam za 30 zlotých tri veľké pivá, nealko a hamburger. Sadneme si pri výdajnom okienku a pozorujeme skrumáž ľudí okolo. Pivo chutí znamenite, vonku ticho padá dážď.
Po pol hodine končíme našu veľkú prestávku a kliesnime sa pomedzi ľudí, ktorí sedia na zemi, na schodoch, a vychádzame von do nehostinného dažďa v ústrety horskému hrebeňu.
V šuštiačkach šliapeme do strmého kopca s cieľom dostať sa do Ľaliového sedla (1951 m), ktoré oddeľuje Vysoké a Západné Tatry. Všetci Poliaci utekajú v pršiplášťoch dole oproti nám. Češť, češť, zdravíme sa s okoloidúcimi, ktorí zväčša nechápu, kam hore v tomto ďaždi šliapeme. Na hraničný hrebeň je treba zdolať z chaty 450 výškových metrov. Počasie sa po chvíli umúdruje, dážď postupne ustáva, až prestane úplne. Objaví sa slniečko, dávame dole šuštiačky a za pochodu začíname schnúť. Pozorujeme nad sebou Kasprowy Wierch (1987 m) s lanovkovou stanicou, ktorá bola tak ako pred rokom mimo prevádzky, a Beskyd (2014 m), prvý dvojtisícový vrchol od Ľaliového sedla na hrebeni Západných Tatier.
Pýtam sa Slava, či by predsa len nepristal na to, aby sme spolu vybehli zo sedla na Beskyd, keď sa už vyčasilo. Z môjho pohľadu by to bol taký krásny bonus pri obehu okolo Vysokých Tatier získať skalp dvojtisícovky aj v Západných Tatrách. Nechce o tom ani počuť, ale navrhuje mi, že ak chcem ísť za každú cenu na Beskyd, počká ma v sedle. Vravím mu, že by som sa o to rád pokúsil, určite mi nebude cesta hore trvať viac ako 15 minút a že najneskôr za 25 minút budem naspäť.
Do Ľaliového sedla sme vystúpili z chaty Murowaniec za trištvrtehodinu a napodiv hore svietilo slniečko. Neodolám pokušeniu Beskyda, dávam dole malý ruksak a klušem smerom k „západnej“ dvojtisícovke. Bola neuveriteľne blízko a skalnatá homola vrcholu bola neuveriteľne dostupná. Vrchol Beskyda dosahujem za 6 minút, chvíľu sa pokochám výhľadom a za ďalšie 4 minúty som naspäť pri Slavovi v sedle. Aj on sa čuduje, ako rýchlo som to otočil.
Obaja vieme, že čas je dôležitý a nebezpečný parameter, rýchlo nasadzujeme ruksaky a vydávame sa po neoficiálnom chodníku na slovenskú stranu do sedla Závory. Táto cesta bola voľakedy vyznačená zelenou značkou. Dnes je pomerne nevýrazná, miestami označená skalnými mužíkami, ale v každom prípade je nevhodná na nočný priestup. Po pár minútach na chodníku sa nad nami opäť zaťahuje a začína pršať. Snažíme sa ísť rýchlo a dúfame, že dážď nebude silnieť. Opak je ale pravdou, a keď Slavo zastane a povie, že je čas si obliecť šuštiačky, začne nám na hlavu padať ľadovec. Je to nepríjemná situácia, veľká nadmorská výška, neznačený, nevýrazný chodník v skalnatom a suťovom teréne, sme premočení, je nám zima a nad hlavami počujeme hrmenie. Sústredím sa len na to, aby som nestratil cestu, aj keď týmto úsekom prechádzam už štvrtýkrát. Stúpame výškové metre, prekonávame skalné rebrá a ľadovec s hrmobitím našťastie ustupuje. Po vyše hodine prichádzame konečne do sedla Závory (1876 m) a sme opäť na legálnej ceste, tentokrát na Slovensku.
Dole Kôprovskou dolinou cez Tri studničky na Štrbské pleso
Keď sme plánovali cestu okolo Tatier, tešili sme sa na etapu zo sedla Závory dole Kôprovskou dolinou ako na bežeckú lahôdku, podobne ako na zbeh z Kopského sedla. Opak bol ale pravdou. Okrem toho, že sme mali za sebou dva dažde, pôda a chodník, po ktorom sme prechádzali, boli plné vody. Bolo sa treba stále pozerať pod nohy a voliť optimálnu trasu medzi mlákami a potokmi vody, ktoré sa valili dole chodníkom. Nech sme robili čokoľvek, nohy sme mali po členky premočené.
Dúfali sme, že zostúpime rýchlo na asfaltku v Kôprovskej doline, ale cesta mokrým chodníkom dole bola nekonečná. Navyše začalo opäť pršať, a to s intenzitou, akú sme ešte v ten deň neokúsili. Nohy sme mali v potoku, zhora na nás tiekla sprcha. Akýkoľvek pozitívny zážitok vystriedal boj o prežitie a únik z tohoto prostredia.
Cítil som sa v nepohode, z premočenia mi pomaly odchádzal cit v rukách. Aj keď bol chodník už širší ako v horných partiách, stále to bola riava vody a vlhkosť som cítil na celom tele. Občas sme prechádzali okolo striešok, pod ktorými sa krčili zaskočení turisti a čakali na koniec lejaku. My sme nemali dôvod zastavovať, my sme mali potrebu dostať sa z tejto situácie čo najskôr preč. Nad nami bola len sivá obloha bez náznaku perspektívy nejakých slnečných lúčov. Zhodli sme sa so Slavom, že za takýchto okolností nemá zmysel ísť ďalej na Hrebienok a že to na Štrbskom plese ukončíme.
Ani asfaltka v doline v nás nespôsobila bežeckú eufóriu. Vyklusávame po nej, ale je to vydreté a pomalé. Nohy presiaknuté vodou už nedovolia ísť príliš rýchlo. Po čase prichádzame na odbočku z asfaltky so smerovníkom „Tri Studničky 45 minút“. Trochu ma to povzbudilo, že už to nemáme ďaleko do civilizácie. Prestalo pršať, a tak bežíme lesným chodníčkom pomedzi odpílené stromy, ktoré len pred nedávnom robili túto trasu nepriechodnou.
Prekvapilo ma, že cesta stále stúpala dohora, v duchu som si ju predstavoval ďaleko pohodovejšiu, ale dôležité bolo najmä to, že už nepršalo. Tesne pred Tromi Studničkami predbiehame dve dievčatá v žltých pršiplášťoch. Tam si dávame piciu prestávku, lebo aj keď sme premočení, máme veľký smäd.
Z Troch Studničiek na Štrbské pleso máme deväťkilometrový úsek s prevýšením vyše 200 metrov zväčša po asfaltke a v závere popri zubačkovej trati. Už nám to tak rýchlo nešliape, a preto potrebujeme na túto časť 80 minút. Snažím sa zistiť na asfaltke popri kilometrovníkoch, za koľko robím kilometer, a vychádza mi to okolo 7 minút.
Priebežne po ceste schneme a mne opäť začína vŕtať v hlave, či by sme predsa len nešli aj ďalej. Výstup na Ostrvu nad Popradským plesom a prechod po vysokohorskej magistrále na Sliezsky dom pri predstave ďalšej možnej búrky ma vôbec neláka, ale obehnúť Vysoké Tatry sa dá predsa aj iným spôsobom.
„Slavo, čo by si povedal na to, keby sme obehli Tatry tak, že zo Štrbského plesa by sme nešli po červenej na Popradské, ale bežali popri ceste Slobody až do Starého Smokovca, a potom hore na Hrebienok po sánkarskej dráhe?“
„Nuž, to by sa aj dalo, a koľko je to kilometrov?“
„Zo Štrbského na Hrebienok to nebude viac ako 21-22 kilometrov, navyše je to až po Starý Smokovec mierne dolu kopcom.“
„Tak teda poďme!“
Viem, že horali mi budú vyčítať, že sme sa vzdali poctivého obehnutia Tatier po horskej magistrále s poctivým tatranským prevýšením. Na druhej strane bežci, ktorí majú radi rovnejšie profily a preferujú beh pred horskými výšľapmi, povedia, že toto je to pravé obehnutie, v teréne, kde sa dá naozaj bežať. Medzi mnou a Slavom bolo rozhodnuté.
Štrbské pleso až do cieľa na Hrebienku
Štrbské pleso dosahujeme o 17.30 v netto čase presne 12 hodín. Vzhľadom na náš pôvodný odhad dosiahnuť Štrbské pleso o 17.00 sme boli po troch dažďoch a búrkovej kríze stále ešte v norme.
V bufetoch pri parkovisku sme to odstavili a urobili si riadnu veľkú prestávku. Prezliekli a vysušili sme, čo sa dalo, doplnili zásoby tekutín a poriadne sa najedli. Táto prestávka nás dala dokopy fyzicky aj psychicky.
Po hodine aktívneho oddychu vyrážame ďalej po novej dohodnutej trase. Najprv schádzame po asfaltke na zastávku električky Popradské pleso, odkiaľ vychádzame na hlavnú cestu do Smokovca. Popri nej občas ideme turistickým chodníkom, občas priamo po ceste. Cestou stretávame na bicykli mladého Maťa Ďuranu s priateľkou, ktorí sa pri nás na chvíľu pristavujú. Vyšné Hágy, Nová Polianka, Danielov dom, Tatranská Polianka. Tam odstavujeme pri neodolateľnom výčape a hasíme so Slavom náš nekonečný smäd. Mňa sa zmocňujú pochyby, či naše tempo nie je príliš pomalé:
„Slavo, my to nestihneme na Hrebienok do pol desiatej.“
„Ale stíhame, neboj, určite tam budeme skôr.“
Slavov odhad bol opäť bezchybný. Aj po prestávke v Polianke a po tom, čo som už nevládal bežať a obaja sme len šliapali rýchlou chôdzou, sme prišli debatujúc cez Sibír a Nový Smokovec do Starého Smokovca pomerne rýchlo a odtiaľ sme v pohode vystúpili na Hrebienok. Bolo práve 21:17 hod. Ešte nebola tma, a tak sme mohli konštatovať, že sme tento rok spoločne obehli Vysoké Tatry dookola bez potreby použiť čelovku.
Tak, ako sme si podali ruky na tomto mieste so Slavom ráno, tak sme si ich podali opäť večer. Za nami bola 83-kilometrová trasa, 3300 metrov prevýšenia a asi 29 turistických hodín, ktoré sme zvládli v netto čase za polovicu. Drink na Hrebienku bol zaslúžený.
Absolvovaná trasa (medzičasy netto): Hrebienok (0:00) – Zamkovského chata (0:26) – Skalnaté pleso (1:03) – Veľká Svišťovka vrchol 2038 m. (1:46) – Brnčalova chata (2:30) – Kopské sedlo (3:11) – Javorina (4:01) – Lysá Poľana (4:16) – poľské Tatry, značky modrá a zelená – chata Murowaniec (6:56) – Ľaliové sedlo (7:41) (plus vybehnutie na Beskyd 2014 m.) – sedlo Závory (8:42) – Kôprová dolina – Tri Studničky (10:40) – Štrbské pleso (12:00) – Starý Smokovec (14:03) – Hrebienok (14:35).
Dátum absolvovania: sobota 8. júl 2006
Dĺžka trasy (vrátane Beskydu): 83 km
Prevýšenie (len dohora): 3300 m
Celkový čas (brutto): 17 hodín a 25 minút
Štart na Hrebienku: 03:52
Cieľ na Hrebienku: 21:17
Čistý čas pohybu (netto): 14 hodín a 35 minút
Prestávky (spolu): 2 hodiny a 50 minút
Dovetok:
(Déjà Vu 2005 : „Minulý rok, keď sme mali so Slavom po obehnutí VT na chvíľu plné zuby dlhých prechodov, sme si povedali, že sa o tie Tatry pokúsime ešte raz, keď budú spriechodnené všetky turistické chodníky a obehneme Vysoké Tatry pre zmenu v opačnom smere…)
Slavo, ktorý tento rok so mnou dokonca aj bežal a navyše mal počas celej cesty geniálne časové odhady, mi položil večer na Hrebienku jednu záludnú otázku:
„A vieš Ty, čo je najlepšie na tejto Tvoje akcii okolo Tatier?“
„No, to neviem, čo?“
„Že je iba raz do roka…“
A aby toho nebolo málo, stále nás ešte láka prebehnúť kompletným hrebeňom Slovenského Rudohoria z Košíc až na Poľanu v dĺžke 220 kilometrov. Túto trasu by sme chceli absolvovať za tri dni, ale o tom snáď až nabudúce…
Vlado Dudlák
júl 2006
Ale, o čom som chcel... Milujem Tatry. Sú tu, sú naše, a ja sa do nich, aj napriek Tatrancom, stále znova a znova vraciam, i keď viem, že na svete sú aj iné, možno krajšie, ale určite väčšie hory. Mám zlezené všetky vrcholy nad 2000 metrov, ale na to, čo popisuje borec vo svojom článku na internete, na to som ešte nedorástol. Vyjadrujem svoj obdiv a vy čítajte:
Okolo Vysokých Tatier 2006 – Déjà Vu
Úvod
Vysoké Tatry sa pýšia prívlastkom „najmenšie veľhory sveta“. Tažko povedať, či tento rozporuplný termín nám chce naznačiť, ze sa jedná o veľhory, alebo poukazuje skôr na to, že Tatry sú malé horstvo.
V roku 2005 sme sa pokúsili o obeh Vysokých Tatier dookola so Slavom Gleskom zo Zamky na Zamku v smere hodinových ručičiek. Naše pravidlá boli jednoduché, prebehnúť non-stop celé horstvo dookola tak, aby všetky dvojtisícove vrcholy ostali ležať vo vnútri kruhu. Dôsledky tatranskej kalamity v novembri 2004, ako aj neznalosť terénu cez poľskú časť Tatier spôsobili, že sme boli nútení niektoré úseky kvôli kalamite obchádzať a že sme dvakrát výdatne zablúdili uprostred hustého lesa. Napriek týmto prekážkam sa obehnutie podarilo uskutočniť a hoci len sám, predsa len som sa dostal po 23 hodinách a 40 minútach po uzavretí kruhu opäť na Zamkovského chatu.
S odstupom času sme po našej skúsenosti z roku 2005 so Slavom zvážili niektoré aspekty tejto výnimočnej výzvy a rozhodli sme sa o druhý pokus obehnutia pohoria, tentoraz v opačnom smere, proti hodinovým ručičkám.
V piatok 7. júla 2006 prichádzame na Hrebienok, kde sme mali rezervovanú dvojku izbu. Vzhľadom na plne obsadenú Zamkovského chatu sme zvolili drahší, ale o to komfortnejší spôsob ubytovania, s kľudom a sterilnou anonymitou hotela Sorea.
Je nám ľúto, že sa k nám nepridali nádejní spolubežci Vlado Dolinajec a Vlado Bilík, aby sme vytvorili údernú V3S-ku. Ale osobne som tu postrádal aj Braňa Nováka a Jana Košču.
Štartujeme
Budík mám nastavený na 3:03. Keď mi zapípal, Slavo už bol hore a chystal si veci. Po rannej príprave budíme recepčného, aby nám otvoril dvere a o 3:52 štartujeme. Obaja máme malé ruksaky. V mojom mám liter a štvrť tekutín, Slavo má camelback s vyše dvomi litrami vody. Je pomerne vidno a tak nepotrebujeme ani čelovky. Ako to už býva pri takýchto skorých ranných štartoch, myslíme na medveďa, ktorý nám môže skrížiť cestu. Našťastie sa nám to ešte nikdy nestalo.
Cez Skalnaté pleso a Veľkú Svišťovku na Brnčalku
Poľahky vybehneme-vykráčame hore červenou značkou až po Obrovský vodopád. Za ním odbočíme na nosičskú skratku a zakrátko sme pri Zamke, odkiaľ opäť pokračujeme červenou značkou na Skalnaté pleso. Viditeľnosť je výborná a ako sa blížime k plesu, vidíme pred nami na východe vynárať sa červený kotúč ranného slnka. Presne za hodinu od Hrebienka prechádzame okolo Skalnatej chaty a hore na Skalnatom si doprajeme prvú krátku prestávku. Cestu okolo rozsiahlej budovy lanovky si skrátime prechodom cez ňu. Vo vestibule vidíme v spacákoch spať niekoľkých turistov, ešte boli „tvrdí“. Rýchlo prebehneme okolo plesa a stúpame po úzkom koľajisku smerom ku hvezdárni. Tesne pred hvezdárňou vedie značka smerom doľava popod Huncovský štít. Cesta, ktorá vedie v skalách a v suti, je miestami veľmi nejasná. Spomínam si, ako som sa na tomto úseku presne pred rokom v opačnom smere trápil o druhej hodine rannej a s čelovkou som dlho hľadal cestu dole. Nám však na cestu svieti biely deň a hoci ideme do kopca, síl máme ešte dosť. Jediné, čo ma trochu znepokojovalo takto zrána, bola veľká oblačnosť medzi vrcholmi Tatier.
Výstup na Veľkú Svišťovku (2038 m) zdolávame svištne bez veľkých komplikácií. Aby sme dodržali naše pravidlá, musíme ísť tak, aby sme obišli vrchol dookola. Na vrchole symbolicky spravíme koliesko tesne okolo neho. Pod nami je nádherná Dolina Zeleného plesa s Brnčalkou, kde máme práve namierené. Zostup zo Svišťového sedla je najprudším zostupom na našej trase. V teniskách preskakujeme skaly a snažíme sa čo najskôr a bez ujmy klesnúť ku chate temer 500 výškových metrov.
Ako znalec terénu, ktorý dokázal túto cestu prejsť smerom hore po polnoci s čelovkou, navrhujem Slavovi malú, ale výraznú skratku, aby sme nemuseli ísť hore-dole nekonečnými serpentínami. Skratka bola vychodená, ale o chvíľu sa jej charakter zmenil na menej výrazný až nevýrazný a my sme namiesto značkovaného chodníka narazili na stenu s vodopádom. Došľaka, tak len toto nám chýbalo. Opatrne zliezame malé stienky a snažíme sa nezasekať viac, ako sme. Slavovi sa pri zliezaní darí oveľa lepšie ako mne. Ja okrem strachu z pošmyknutia cítim aj ťarchu zlého rozhodnutia. Nakoniec sme ale po dvadsiatich minútach so šťastím zostúpili na riadny chodník, pričom sme úplne obišli turistické úseky v stene podporené reťazami. Človek sa učí celý život...
Konečne sme dorazili na Brnčalku, kde už fungoval servis a kde sme si dali štrťhodinovú piciu prestávku. Prví horolezci a turisti už boli prebudení a chystali sa na túru. V okienku nás obslúžila krásna mladá brigádnička, a tak zastavenie na Brnčalke malo svoje osobité čaro.
Cez Kopské sedlo popod Belánky na poľskú hranicu
Z Brnčalky odchádzame pred siedmou ráno po červenej okolo Bieleho plesa smerom na Kopské sedlo. Výstup na sedlo, ktoré robí hranicu medzi Vysokými a Belianskymi Tatrami, nám trvá z Brnčalky v kľudnom tempe 41 minút. V sedle si preväzujem tenisky a upínam tuhšie ruksak k telu. Tento rok Slavo neštrajkoval s behom, a tak sa obaja tešíme na nádherný a plynulý zbeh popod Belianske Tatry až do Javoriny. Trasu, ktorá klesá na vyše 8-kilometrovom úseku 750 výškových metrov, „píše“ turistická značka za 2 hod. 30 min. Minulý rok som tento úsek smerom hore zdolal za 1 hod. 50 min. Odhadujem, že dole budeme za 65 minút. Slavo oponuje, že dole budeme za 50 minút.
Tento úsek – Zadné Meďodoly – je pre beh dole ako stvorený. Snažíme sa držať tempo, a pritom ešte pozorujeme po pravej strane hrebeň Belániek. Belianske Tatry sú známe veľkým výskytom zveri, kde okrem vysokej, kamzíkov a medveďov žijú aj vlci. Ako sme bežali dole svojim tempom, tak medzi nami prebehol nasledovný rozhovor:
„Slavo, už viem, ako zabehneme osobák smerom dole.“
„Ako?“
„Stačilo, keby sa za náš minipelotón zaradil macko, a hneď by sme dali rekord.“
„Ha-ha-ha, to určite, ale ja by som ho nakopal do zadku, keby sa v peletóne s nami nestriedal na čele.“
„Slavo, a ako by ho chcel nakopať do zadku, keď by bol náš macko stále vzadu?“
V spodnej časti doliny prechádzame cez kaňonovitý úsek a ako sa blížime k Javorine, cítim, že Slavov časový odhad bude správny. Na hlavnú cestu v Javorine vybiehame v čase 49 min. a 36 sec. z Kopského sedla. Užasný pocit a bežecký zážitok. Slavo si dáva krátku prestávku v potravinách v Javorine, ja pokračujem behom hneď ďalej po hlavnej ceste do Lysej Poľany. Po pätnástich minútach pribehnem do bufetu v Lysej Poľane, ktorý bol pre mňa veľmi príjemným zastavením aj minulý rok. Slavo príde dve minúty za mnou. Opäť tam obsluhuje chlapec s dievčaťom. Aj keď je to iný personál ako pred rokom, sú rovnako milí a pohostinní. Pamätám si z minulého roka, že sympatická dievčina za pultom mala výrazný monokel. Ako popíjam pivko s kofolou, nedá sa mi neopýtať sa novej dievčiny, či nepozná tú spred roka s monoklom. Áno, pozná, veď sa tu pravidelne striedajú. „A prečo malo to dievča vtedy monokel?“ – pokračujem vo svojej zvedavosti. „Ona máva také monokle občas z tréningu, ona je totiž majsterka v kick-boxe“ – podáva mi dievčina po roku konečne vysvetlenie. „Aha, no tak dobre sa tu majte a snáď o rok tadiaľto pobežíme znova“ – lúčime sa so Slavom s posledným bufetom na našej strane pred prechodom cez hranicu.
Schengen a poľské Tatry
Na hranici je pomerne veľký ruch a kopec áut. My si vyberieme kratšiu cestu a ukazujeme pasy v okienku, kde sa vchádza na slovenskú stranu. Colníci krútia hlavami a posielajú nás na druhú stranu hranice. Obchádzame plot a predbiehame rad asi pätnástich automobilov, vytiahneme občaňáky a podáme ich do okienka nášmu colníkovi. Colník zoberie môj preukaz, dá ho do snímača a niečo sa mu nepozdáva. Trikrát ho preženie snímačom bez výsledku, ale na štvrtý pokus predsa len prešiel a podáva mi ho späť, že je všetko v poriadku. Slavo je úspešný už na prvý pokus. Balím preukaz a chcem ísť ďalej, keď ma o dva metre zastavuje poľský colník a niečo odo mňa pýta.
Ja: „Čo chceš?“
Colník: „Doklady!“
Ja: „Veď som ich už ukazoval.“
Colník: „Ale nie mne.“
Ja: „Také kontroly na hranici, ktorá bude o chvíľu otvorenou schengenskou hranicou?“
Colník: „Ale ešte tu nie je schengen!“
Ja: „Ale ja na tom projekte intenzívne pracujem.“
Colník: „To je dobre.“
Po kontrole dokladov zo strany poľského colníka sme mohli konečne prejsť na poľskú stranu a pokračovať v našej misii. Spomenul som si, ako pred rokom v opačnom smere Slavo zistil, že nemá žiadne doklady a musel ukecať colníka, aby ho pustil domov aj bez nich.
V Poľsku nás čakal asi dvojkilometrový úsek po asfaltke až po veľké parkovisko, kde bolo veľa koní s povozmi, ktoré čakali na turistov, aby ich komerčne a neturisticky odviezli k Morskému Oku, ktoré bolo vzdialené hore dolinou 7 kilometrov.
My sme z parkoviska plného ľudí a áut odbočili na modrú značku cez Palenicu Bialczansku, kde nebolo skoro nikoho. Je to pekná pútnická cestička, ktorá vedie prudšie do kopca smerom k salašu, kde chovajú kozy. Na salaši sme stretli detský tábor, ako tam oddychoval na lúke. My sme po krátkej prestávke odbočili na zelenú značku smerom cez tiahly kopec Gesia Szyja (1489 m). Na vrchole kopca boli vyhliadkové skaly. Slavo počas výstupu chvíľu zaostal. Keď som ho počkal na križovatke zelenej s červenou značkou, zápalisto mi vysvetľoval svoje meškanie: „Predstav si, že ma naraz postihla tuková aj sacharidová kríza, tak som musel rýchlo vytiahnuť klobásu a zajedať ju tatrankou.“
Celý tento úsek bol navigačne veľmi pohodový, nakoľko tu bol pred nedávnom Slavo so Silviou a turisticky preskúmali optimálnu trasu. Už nám nehrozilo, že zablúdime v hlbokom lese ako pred rokom. Svižne sme stúpali a občas aj klesali nekonečnou zelenou značkou na poľskú chatu Murowaniec. Slnko postupne zachádzalo za mraky a tesne pod chatou nám začalo pršať. Nebol to silný dážď, ale ešte nebolo ani poludnie. Na chatu Murowaniec (1500 m) prichádzame presne o 11:37 v netto čase z Hrebienka za necelých 7 hodín, čo je veľmi slušný medzičas.
Z chaty Murowaniec na slovenskú stranu
Chata je kvôli dažďu doslova preplnená ľuďmi. Veľký interiér pôsobí v tlačenici turistov klaustrofobicky. Objednávam za 30 zlotých tri veľké pivá, nealko a hamburger. Sadneme si pri výdajnom okienku a pozorujeme skrumáž ľudí okolo. Pivo chutí znamenite, vonku ticho padá dážď.
Po pol hodine končíme našu veľkú prestávku a kliesnime sa pomedzi ľudí, ktorí sedia na zemi, na schodoch, a vychádzame von do nehostinného dažďa v ústrety horskému hrebeňu.
V šuštiačkach šliapeme do strmého kopca s cieľom dostať sa do Ľaliového sedla (1951 m), ktoré oddeľuje Vysoké a Západné Tatry. Všetci Poliaci utekajú v pršiplášťoch dole oproti nám. Češť, češť, zdravíme sa s okoloidúcimi, ktorí zväčša nechápu, kam hore v tomto ďaždi šliapeme. Na hraničný hrebeň je treba zdolať z chaty 450 výškových metrov. Počasie sa po chvíli umúdruje, dážď postupne ustáva, až prestane úplne. Objaví sa slniečko, dávame dole šuštiačky a za pochodu začíname schnúť. Pozorujeme nad sebou Kasprowy Wierch (1987 m) s lanovkovou stanicou, ktorá bola tak ako pred rokom mimo prevádzky, a Beskyd (2014 m), prvý dvojtisícový vrchol od Ľaliového sedla na hrebeni Západných Tatier.
Pýtam sa Slava, či by predsa len nepristal na to, aby sme spolu vybehli zo sedla na Beskyd, keď sa už vyčasilo. Z môjho pohľadu by to bol taký krásny bonus pri obehu okolo Vysokých Tatier získať skalp dvojtisícovky aj v Západných Tatrách. Nechce o tom ani počuť, ale navrhuje mi, že ak chcem ísť za každú cenu na Beskyd, počká ma v sedle. Vravím mu, že by som sa o to rád pokúsil, určite mi nebude cesta hore trvať viac ako 15 minút a že najneskôr za 25 minút budem naspäť.
Do Ľaliového sedla sme vystúpili z chaty Murowaniec za trištvrtehodinu a napodiv hore svietilo slniečko. Neodolám pokušeniu Beskyda, dávam dole malý ruksak a klušem smerom k „západnej“ dvojtisícovke. Bola neuveriteľne blízko a skalnatá homola vrcholu bola neuveriteľne dostupná. Vrchol Beskyda dosahujem za 6 minút, chvíľu sa pokochám výhľadom a za ďalšie 4 minúty som naspäť pri Slavovi v sedle. Aj on sa čuduje, ako rýchlo som to otočil.
Obaja vieme, že čas je dôležitý a nebezpečný parameter, rýchlo nasadzujeme ruksaky a vydávame sa po neoficiálnom chodníku na slovenskú stranu do sedla Závory. Táto cesta bola voľakedy vyznačená zelenou značkou. Dnes je pomerne nevýrazná, miestami označená skalnými mužíkami, ale v každom prípade je nevhodná na nočný priestup. Po pár minútach na chodníku sa nad nami opäť zaťahuje a začína pršať. Snažíme sa ísť rýchlo a dúfame, že dážď nebude silnieť. Opak je ale pravdou, a keď Slavo zastane a povie, že je čas si obliecť šuštiačky, začne nám na hlavu padať ľadovec. Je to nepríjemná situácia, veľká nadmorská výška, neznačený, nevýrazný chodník v skalnatom a suťovom teréne, sme premočení, je nám zima a nad hlavami počujeme hrmenie. Sústredím sa len na to, aby som nestratil cestu, aj keď týmto úsekom prechádzam už štvrtýkrát. Stúpame výškové metre, prekonávame skalné rebrá a ľadovec s hrmobitím našťastie ustupuje. Po vyše hodine prichádzame konečne do sedla Závory (1876 m) a sme opäť na legálnej ceste, tentokrát na Slovensku.
Dole Kôprovskou dolinou cez Tri studničky na Štrbské pleso
Keď sme plánovali cestu okolo Tatier, tešili sme sa na etapu zo sedla Závory dole Kôprovskou dolinou ako na bežeckú lahôdku, podobne ako na zbeh z Kopského sedla. Opak bol ale pravdou. Okrem toho, že sme mali za sebou dva dažde, pôda a chodník, po ktorom sme prechádzali, boli plné vody. Bolo sa treba stále pozerať pod nohy a voliť optimálnu trasu medzi mlákami a potokmi vody, ktoré sa valili dole chodníkom. Nech sme robili čokoľvek, nohy sme mali po členky premočené.
Dúfali sme, že zostúpime rýchlo na asfaltku v Kôprovskej doline, ale cesta mokrým chodníkom dole bola nekonečná. Navyše začalo opäť pršať, a to s intenzitou, akú sme ešte v ten deň neokúsili. Nohy sme mali v potoku, zhora na nás tiekla sprcha. Akýkoľvek pozitívny zážitok vystriedal boj o prežitie a únik z tohoto prostredia.
Cítil som sa v nepohode, z premočenia mi pomaly odchádzal cit v rukách. Aj keď bol chodník už širší ako v horných partiách, stále to bola riava vody a vlhkosť som cítil na celom tele. Občas sme prechádzali okolo striešok, pod ktorými sa krčili zaskočení turisti a čakali na koniec lejaku. My sme nemali dôvod zastavovať, my sme mali potrebu dostať sa z tejto situácie čo najskôr preč. Nad nami bola len sivá obloha bez náznaku perspektívy nejakých slnečných lúčov. Zhodli sme sa so Slavom, že za takýchto okolností nemá zmysel ísť ďalej na Hrebienok a že to na Štrbskom plese ukončíme.
Ani asfaltka v doline v nás nespôsobila bežeckú eufóriu. Vyklusávame po nej, ale je to vydreté a pomalé. Nohy presiaknuté vodou už nedovolia ísť príliš rýchlo. Po čase prichádzame na odbočku z asfaltky so smerovníkom „Tri Studničky 45 minút“. Trochu ma to povzbudilo, že už to nemáme ďaleko do civilizácie. Prestalo pršať, a tak bežíme lesným chodníčkom pomedzi odpílené stromy, ktoré len pred nedávnom robili túto trasu nepriechodnou.
Prekvapilo ma, že cesta stále stúpala dohora, v duchu som si ju predstavoval ďaleko pohodovejšiu, ale dôležité bolo najmä to, že už nepršalo. Tesne pred Tromi Studničkami predbiehame dve dievčatá v žltých pršiplášťoch. Tam si dávame piciu prestávku, lebo aj keď sme premočení, máme veľký smäd.
Z Troch Studničiek na Štrbské pleso máme deväťkilometrový úsek s prevýšením vyše 200 metrov zväčša po asfaltke a v závere popri zubačkovej trati. Už nám to tak rýchlo nešliape, a preto potrebujeme na túto časť 80 minút. Snažím sa zistiť na asfaltke popri kilometrovníkoch, za koľko robím kilometer, a vychádza mi to okolo 7 minút.
Priebežne po ceste schneme a mne opäť začína vŕtať v hlave, či by sme predsa len nešli aj ďalej. Výstup na Ostrvu nad Popradským plesom a prechod po vysokohorskej magistrále na Sliezsky dom pri predstave ďalšej možnej búrky ma vôbec neláka, ale obehnúť Vysoké Tatry sa dá predsa aj iným spôsobom.
„Slavo, čo by si povedal na to, keby sme obehli Tatry tak, že zo Štrbského plesa by sme nešli po červenej na Popradské, ale bežali popri ceste Slobody až do Starého Smokovca, a potom hore na Hrebienok po sánkarskej dráhe?“
„Nuž, to by sa aj dalo, a koľko je to kilometrov?“
„Zo Štrbského na Hrebienok to nebude viac ako 21-22 kilometrov, navyše je to až po Starý Smokovec mierne dolu kopcom.“
„Tak teda poďme!“
Viem, že horali mi budú vyčítať, že sme sa vzdali poctivého obehnutia Tatier po horskej magistrále s poctivým tatranským prevýšením. Na druhej strane bežci, ktorí majú radi rovnejšie profily a preferujú beh pred horskými výšľapmi, povedia, že toto je to pravé obehnutie, v teréne, kde sa dá naozaj bežať. Medzi mnou a Slavom bolo rozhodnuté.
Štrbské pleso až do cieľa na Hrebienku
Štrbské pleso dosahujeme o 17.30 v netto čase presne 12 hodín. Vzhľadom na náš pôvodný odhad dosiahnuť Štrbské pleso o 17.00 sme boli po troch dažďoch a búrkovej kríze stále ešte v norme.
V bufetoch pri parkovisku sme to odstavili a urobili si riadnu veľkú prestávku. Prezliekli a vysušili sme, čo sa dalo, doplnili zásoby tekutín a poriadne sa najedli. Táto prestávka nás dala dokopy fyzicky aj psychicky.
Po hodine aktívneho oddychu vyrážame ďalej po novej dohodnutej trase. Najprv schádzame po asfaltke na zastávku električky Popradské pleso, odkiaľ vychádzame na hlavnú cestu do Smokovca. Popri nej občas ideme turistickým chodníkom, občas priamo po ceste. Cestou stretávame na bicykli mladého Maťa Ďuranu s priateľkou, ktorí sa pri nás na chvíľu pristavujú. Vyšné Hágy, Nová Polianka, Danielov dom, Tatranská Polianka. Tam odstavujeme pri neodolateľnom výčape a hasíme so Slavom náš nekonečný smäd. Mňa sa zmocňujú pochyby, či naše tempo nie je príliš pomalé:
„Slavo, my to nestihneme na Hrebienok do pol desiatej.“
„Ale stíhame, neboj, určite tam budeme skôr.“
Slavov odhad bol opäť bezchybný. Aj po prestávke v Polianke a po tom, čo som už nevládal bežať a obaja sme len šliapali rýchlou chôdzou, sme prišli debatujúc cez Sibír a Nový Smokovec do Starého Smokovca pomerne rýchlo a odtiaľ sme v pohode vystúpili na Hrebienok. Bolo práve 21:17 hod. Ešte nebola tma, a tak sme mohli konštatovať, že sme tento rok spoločne obehli Vysoké Tatry dookola bez potreby použiť čelovku.
Tak, ako sme si podali ruky na tomto mieste so Slavom ráno, tak sme si ich podali opäť večer. Za nami bola 83-kilometrová trasa, 3300 metrov prevýšenia a asi 29 turistických hodín, ktoré sme zvládli v netto čase za polovicu. Drink na Hrebienku bol zaslúžený.
Absolvovaná trasa (medzičasy netto): Hrebienok (0:00) – Zamkovského chata (0:26) – Skalnaté pleso (1:03) – Veľká Svišťovka vrchol 2038 m. (1:46) – Brnčalova chata (2:30) – Kopské sedlo (3:11) – Javorina (4:01) – Lysá Poľana (4:16) – poľské Tatry, značky modrá a zelená – chata Murowaniec (6:56) – Ľaliové sedlo (7:41) (plus vybehnutie na Beskyd 2014 m.) – sedlo Závory (8:42) – Kôprová dolina – Tri Studničky (10:40) – Štrbské pleso (12:00) – Starý Smokovec (14:03) – Hrebienok (14:35).
Dátum absolvovania: sobota 8. júl 2006
Dĺžka trasy (vrátane Beskydu): 83 km
Prevýšenie (len dohora): 3300 m
Celkový čas (brutto): 17 hodín a 25 minút
Štart na Hrebienku: 03:52
Cieľ na Hrebienku: 21:17
Čistý čas pohybu (netto): 14 hodín a 35 minút
Prestávky (spolu): 2 hodiny a 50 minút
Dovetok:
(Déjà Vu 2005 : „Minulý rok, keď sme mali so Slavom po obehnutí VT na chvíľu plné zuby dlhých prechodov, sme si povedali, že sa o tie Tatry pokúsime ešte raz, keď budú spriechodnené všetky turistické chodníky a obehneme Vysoké Tatry pre zmenu v opačnom smere…)
Slavo, ktorý tento rok so mnou dokonca aj bežal a navyše mal počas celej cesty geniálne časové odhady, mi položil večer na Hrebienku jednu záludnú otázku:
„A vieš Ty, čo je najlepšie na tejto Tvoje akcii okolo Tatier?“
„No, to neviem, čo?“
„Že je iba raz do roka…“
A aby toho nebolo málo, stále nás ešte láka prebehnúť kompletným hrebeňom Slovenského Rudohoria z Košíc až na Poľanu v dĺžke 220 kilometrov. Túto trasu by sme chceli absolvovať za tri dni, ale o tom snáď až nabudúce…
Vlado Dudlák
júl 2006
07 apríla 2008
Konečne!
Tak sa spamätali. Máme málo smrteľných hriechov. Seven je málo. Rozumiem. Kto by už bral vážne zastaralé záležitosti ako sú pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo, či lenivosť. To by sme hádam už všetci pomreli v ťažkom hriechu. Oproti tomu, čo sú ľudia schopní robiť teraz, dnes a denne, sú toto iba také makové odvary. Tých zmrdov, čo sa tu pohybuje. Skurvencov, schopných permanentne ubližovať. Bože, keby boli iba pyšní, to by bol raj na zemi. Cirkev, bdelá zakladateľka najviac fungujúceho multilevel marketingu sveta, po 1400 rokoch usúdila, že svetu treba dať nové pravidlá. To už hej. A prišla s novými definíciami hriechov. Takže ich tu máme:
genetická modifikácia,
experimenty na ľuďoch,
znečisťovanie životného prostredia,
sociálna nespravodlivosť,
zapríčiňovanie chudoby,
užívanie drog,
nenásytnosť po peniazoch.
Celkom som nepochopil, že či tých prvých seven ešte stále platí, a teraz máme 14 hriechov. Ak áno, teším sa na nový film. Ak platia iba tie nové, tak tiež dobre. Splním si tajné želania bez obavy strašných následkov.
Ale strašne ma baví, že práve Vatikán hovorí o nenásytnosti po peniazoch. Vždy vedia, ako pobaviť.
Každopádne: vo vecnej rovine, cirkev – teda skôr jej predstaviteľ pápež Gregor Veľký, chápal definíciu pôvodných hriechov ako individuálnu záležitosť a tieto hriechy sú definované ako všeobecné princípy, z ktorých vyplýva samotné zlo a zlé činy, teda z pýchy napríklad chuť vraždiť. Ale cirkev nie je schopná zachovať ani homogenitu v definíciách, pretože tieto nové hriechy sú už definované ako konkrétne činy, týkajúce sa spoločnosti ako takej. O to bizarnejšie to celé pôsobí. A ešte je dosť zvláštne, že v konečnom dôsledku hovoríme iba o troch problémoch – sociálna nespravodlivosť, s ňou súvisiaca chudoba, nenásytnosti po peniazoch a znečisťovanie životného prostredia, ďalej genetická modifikácia a experimenty na ľuďoch a tretí problém sú drogy. A aj ten kľudne môžeme priradiť k prvej téme. Dá sa to chápať aj tak, že Vatikánu prekáža kapitalizmus ako taký? Má lepší návod na fungovanie sveta?
Na čo sú dobré takéto definície? Veď aj imbecil vie, že vyššie uvedené je nesprávne. A čo? Teraz sa začneme báť a usúdime, že sme nenásytní po peniazoch a stačí nám menej a zvyšok odovzdáme? A dealeri prestanú dealovať a užívatelia užívať. Aha, tak takto to je! A jadrová energia je ok alebo všetci riaditelia atómiek pôjdu do pekla?
Kedy začne cirkev fungovať, ako normálne pochopiteľná záležitosť bez toho, aby to bolo vtipné? Všetky tie podobenstvá, príbehy, dobré rady... Keby radšej učila lenivých pracovať..., vlastne to nebude robiť, lebo predsa ani vtáci sa nestarajú, čo budú zajtra jesť.
Ja rozumiem tomu, že cirkev je schopná prežívať vďaka dvom pilierom: neinovovať a byť autoritatívny. Ale týmto počinom, zdá sa, porušila to, kvôli čomu prežila dlhé, dlhé roky. A asi aj chce prežiť.
A, mimochodom, slušný človek takéto rady nepotrebuje. A zmrd ich nepočúva. Takže?
PS: o niekoľko dní neskôr, ako som napísal tento text, s hrôzou čítam v jednom časopise vyjadrenie Vatikánu ku genetickej modifikácii (jeden z nových hriechov) asi toto:
„Príroda nie je posvätnou realitou, do ktorej človek nesmie zasahovať. Skôr ide o dar Stvoriteľa ľudskej spoločnosti, zverený inteligencii a morálnej zodpovednosti mužov a žien. Ľudská bytosť nerobí nič nedovoleného, pokiaľ do prírody zasahuje tým, že modifikuje niektoré jej charakteristiky alebo vlastnosti....“ atď, atď, takto hovorí kardinál Renato Raffaele Martino a biskup Gian Paolo Crepaldi z Pontifikálnej rady pre spravodlivosť a mier. Nuž, ak mám nájsť definíciu pre schizofréniu, práve sa mi tu podsúva skvelý príklad!
A tanec pokračuje... Podľa médií sme vlastne nové hriechy sveta vôbec nepochopili a to nie sú oficiálne hriechy a tak rôzne, jednoducho iba samé ďalšie žvásty.
genetická modifikácia,
experimenty na ľuďoch,
znečisťovanie životného prostredia,
sociálna nespravodlivosť,
zapríčiňovanie chudoby,
užívanie drog,
nenásytnosť po peniazoch.
Celkom som nepochopil, že či tých prvých seven ešte stále platí, a teraz máme 14 hriechov. Ak áno, teším sa na nový film. Ak platia iba tie nové, tak tiež dobre. Splním si tajné želania bez obavy strašných následkov.
Ale strašne ma baví, že práve Vatikán hovorí o nenásytnosti po peniazoch. Vždy vedia, ako pobaviť.
Každopádne: vo vecnej rovine, cirkev – teda skôr jej predstaviteľ pápež Gregor Veľký, chápal definíciu pôvodných hriechov ako individuálnu záležitosť a tieto hriechy sú definované ako všeobecné princípy, z ktorých vyplýva samotné zlo a zlé činy, teda z pýchy napríklad chuť vraždiť. Ale cirkev nie je schopná zachovať ani homogenitu v definíciách, pretože tieto nové hriechy sú už definované ako konkrétne činy, týkajúce sa spoločnosti ako takej. O to bizarnejšie to celé pôsobí. A ešte je dosť zvláštne, že v konečnom dôsledku hovoríme iba o troch problémoch – sociálna nespravodlivosť, s ňou súvisiaca chudoba, nenásytnosti po peniazoch a znečisťovanie životného prostredia, ďalej genetická modifikácia a experimenty na ľuďoch a tretí problém sú drogy. A aj ten kľudne môžeme priradiť k prvej téme. Dá sa to chápať aj tak, že Vatikánu prekáža kapitalizmus ako taký? Má lepší návod na fungovanie sveta?
Na čo sú dobré takéto definície? Veď aj imbecil vie, že vyššie uvedené je nesprávne. A čo? Teraz sa začneme báť a usúdime, že sme nenásytní po peniazoch a stačí nám menej a zvyšok odovzdáme? A dealeri prestanú dealovať a užívatelia užívať. Aha, tak takto to je! A jadrová energia je ok alebo všetci riaditelia atómiek pôjdu do pekla?
Kedy začne cirkev fungovať, ako normálne pochopiteľná záležitosť bez toho, aby to bolo vtipné? Všetky tie podobenstvá, príbehy, dobré rady... Keby radšej učila lenivých pracovať..., vlastne to nebude robiť, lebo predsa ani vtáci sa nestarajú, čo budú zajtra jesť.
Ja rozumiem tomu, že cirkev je schopná prežívať vďaka dvom pilierom: neinovovať a byť autoritatívny. Ale týmto počinom, zdá sa, porušila to, kvôli čomu prežila dlhé, dlhé roky. A asi aj chce prežiť.
A, mimochodom, slušný človek takéto rady nepotrebuje. A zmrd ich nepočúva. Takže?
PS: o niekoľko dní neskôr, ako som napísal tento text, s hrôzou čítam v jednom časopise vyjadrenie Vatikánu ku genetickej modifikácii (jeden z nových hriechov) asi toto:
„Príroda nie je posvätnou realitou, do ktorej človek nesmie zasahovať. Skôr ide o dar Stvoriteľa ľudskej spoločnosti, zverený inteligencii a morálnej zodpovednosti mužov a žien. Ľudská bytosť nerobí nič nedovoleného, pokiaľ do prírody zasahuje tým, že modifikuje niektoré jej charakteristiky alebo vlastnosti....“ atď, atď, takto hovorí kardinál Renato Raffaele Martino a biskup Gian Paolo Crepaldi z Pontifikálnej rady pre spravodlivosť a mier. Nuž, ak mám nájsť definíciu pre schizofréniu, práve sa mi tu podsúva skvelý príklad!
A tanec pokračuje... Podľa médií sme vlastne nové hriechy sveta vôbec nepochopili a to nie sú oficiálne hriechy a tak rôzne, jednoducho iba samé ďalšie žvásty.
03 apríla 2008
SME bulvár
Ach, mojich investovaných 15 Sk do SME mi malo zabezpečiť, že neinvestujem 9 Sk do bulváru Starý Nečas alebo Mínus jebem deň. Nezabezpečilo. Dá sa tam dočítať (TU) toto:
"Belehrad 3. apríla (TASR) - Na polovicu rozrezal všetky svoje poľnohospodárske nástroje a zariadenia 76-ročný srbský farmár Branko Živkov. Do litery tak rešpektoval nariadenie justičnej inštancie, podľa ktorého sa mal so svojou bývalou manželkou spravodlivo podeliť o všetok svoj majetok.
Živkov zdôvodnil svoje čudné počínanie tým, že ho rozhodnutie súdu, týkajúce sa povinnosti podeliť sa so svojou exmanželkou aj o poľnohospodárske zariadenia nesmierne rozčúlilo.
"Zatiaľ som sa nerozhodol, čo mám urobiť s našou kravou. Možno čakám na to, aby mi moja bývalá lepšia polovička dala vedieť, či si želá prednú alebo zadnú polovicu zvieraťa," povedal rozhorčený farmár dnešným belehradským novinám Kurir, citovaným agentúrou Reuters."
Jebal pes. Mám dojem, že farmár pozeral skvelý československý film Veselé Vánoce přejí chobotnice režiséra Jindřicha Poláka z roku 1986, kde podobnú aktivitu vykonávajú plastelínové chobotničky v rodine Holanových. Smiešne. Ale v SME? Ešte smiešnejšie...
"Belehrad 3. apríla (TASR) - Na polovicu rozrezal všetky svoje poľnohospodárske nástroje a zariadenia 76-ročný srbský farmár Branko Živkov. Do litery tak rešpektoval nariadenie justičnej inštancie, podľa ktorého sa mal so svojou bývalou manželkou spravodlivo podeliť o všetok svoj majetok.
Živkov zdôvodnil svoje čudné počínanie tým, že ho rozhodnutie súdu, týkajúce sa povinnosti podeliť sa so svojou exmanželkou aj o poľnohospodárske zariadenia nesmierne rozčúlilo.
"Zatiaľ som sa nerozhodol, čo mám urobiť s našou kravou. Možno čakám na to, aby mi moja bývalá lepšia polovička dala vedieť, či si želá prednú alebo zadnú polovicu zvieraťa," povedal rozhorčený farmár dnešným belehradským novinám Kurir, citovaným agentúrou Reuters."
Jebal pes. Mám dojem, že farmár pozeral skvelý československý film Veselé Vánoce přejí chobotnice režiséra Jindřicha Poláka z roku 1986, kde podobnú aktivitu vykonávajú plastelínové chobotničky v rodine Holanových. Smiešne. Ale v SME? Ešte smiešnejšie...
02 apríla 2008
Povinná škôlka pre cigánske deti, alebo čo je to rasizmus
Vážne. Toto je legitímne vyjadrenie slovenského politika. Nájdete ho tu:
http://www.sme.sk/c/3794244/Ministri-rozhodnu-o-opatreniach-pre-Romov.html
"...Vláda rozhodne o svojej vízii pomoci Rómom. Úrad podpredsedu vlády pre národnostné menšiny Dušana Čaploviča spísal koncepciu, v ktorej navrhuje viacero opatrení. Podľa koncepcie problémom zostáva, že mnoho Rómov žije v rómskych osadách, kde nemajú elektrinu a plyn, nedbajú o hygienu, sú chorí a holdujú alkoholu. Problémy vznikajú aj s nízkym vzdelaním Rómov, ktorí si nemôžu nájsť prácu. Čaplovič navrhol v koncepcii na roky 2008-2013 opatrenia, ktoré by mali zvýšiť vzdelanosť Rómov a mali by zabezpečiť lepšie sociálne podmienky. Opatrenia sa budú financovať aj z eurofondov. Do roku 2013 možno na projekty získať 200 miliónov eur. Opatrenia sa zameriavajú už na malé deti. Pre päťročných sa plánuje zaviesť povinná škôlka. Legislatívne by sa mala vyriešiť do roku 2013. O rok skôr, v roku 2012 by už mala platiť dvanásťročná povinná školská dochádzka. Zostať majú dotácie na stravu a školské pomôcky pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. Plánuje sa pokračovať v nultých ročníkoch základných škôl. Učiteľky v základných školách by mohli vyučovať rómske deti zo sociálne znevýhodneného prostredia podľa alternatívnych učebných osnov..."
V diskusiách na internete niečo takéto diskutujúci často označujú ako rasizmus.
Definícia rasizmu podľa wikipedie.org:
http://en.wikipedia.org/wiki/Rasism
Pre menej jazykovo vybavených:
http://www.tolerancia.sk/rasizmus/pojmy.htm#8
Takže ako to vlastne je?
http://www.sme.sk/c/3794244/Ministri-rozhodnu-o-opatreniach-pre-Romov.html
"...Vláda rozhodne o svojej vízii pomoci Rómom. Úrad podpredsedu vlády pre národnostné menšiny Dušana Čaploviča spísal koncepciu, v ktorej navrhuje viacero opatrení. Podľa koncepcie problémom zostáva, že mnoho Rómov žije v rómskych osadách, kde nemajú elektrinu a plyn, nedbajú o hygienu, sú chorí a holdujú alkoholu. Problémy vznikajú aj s nízkym vzdelaním Rómov, ktorí si nemôžu nájsť prácu. Čaplovič navrhol v koncepcii na roky 2008-2013 opatrenia, ktoré by mali zvýšiť vzdelanosť Rómov a mali by zabezpečiť lepšie sociálne podmienky. Opatrenia sa budú financovať aj z eurofondov. Do roku 2013 možno na projekty získať 200 miliónov eur. Opatrenia sa zameriavajú už na malé deti. Pre päťročných sa plánuje zaviesť povinná škôlka. Legislatívne by sa mala vyriešiť do roku 2013. O rok skôr, v roku 2012 by už mala platiť dvanásťročná povinná školská dochádzka. Zostať majú dotácie na stravu a školské pomôcky pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. Plánuje sa pokračovať v nultých ročníkoch základných škôl. Učiteľky v základných školách by mohli vyučovať rómske deti zo sociálne znevýhodneného prostredia podľa alternatívnych učebných osnov..."
V diskusiách na internete niečo takéto diskutujúci často označujú ako rasizmus.
Definícia rasizmu podľa wikipedie.org:
http://en.wikipedia.org/wiki/Rasism
Pre menej jazykovo vybavených:
http://www.tolerancia.sk/rasizmus/pojmy.htm#8
Takže ako to vlastne je?
01 apríla 2008
Prvý apríl!
Na prvého apríla netreba nič vymýšľať. Minule, bolo to dosť smiešne, mi na prvého apríla zomrel starý otec, tento rok je to ešte lepšie: začal platiť "zástrčkový zákon", kde platia za príjem TV ľudia, ktorí ani teoreticky TV prijímať nemôžu, začal platiť zákon pre väzňov, ktorí od dnes nemôžu dostávať v balíkoch zaváraniny a cigaretle, no a pre nás ostatných začal platiť zákon, že nemôžeme dať kolegyni v práci vo dverách prednosť, lebo to by mohlo byť "verbálne, neverbálne alebo fyzické správanie sexuálnej povahy, ktorého úmyslom alebo následkom je alebo môže byť narušenie dôstojnosti osoby, a ktoré vytvára zastrašujúce, ponižujúce, zneucťujúce, nepriateľské alebo urážlivé prostredie". Trest smrti. Jebal pes, nie je to pekný prvý apríl?
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
Príspevky
