Ach tá politika

Môj priateľ Lukáš Krivošík, prekvapivo mladý a prekvapivo rozumný, občas síce publikujúci totálnu haluz, zverejnil (TU) nedávno na portáli Station.sk celkom peknú analýzu. Svetlo na konci tunela? Ani náhodou!

Smer – SD: Ústavná väčšina

Súdiac podľa vývoja vnútri opozičných strán počas posledných týždňov nie je vylúčené, že tu po ďalších voľbách budeme mať Smer a SNS s ústavnou väčšinou, kým pravicu mimo parlamentu. Najskôr odchod štyroch poslancov z KDH, potom stalinská čistka v SDKÚ, chýba už len, aby Bugár založil novú maďarskú stranu.

Kríza má často ozdravný účinok
Priznám sa, že hnilobné deje na pravej strane politického spektra ma v posledných týždňoch vzrušovali len málo. Ako človek s rezervovaným postojom k demokracii zastávam názor, že v krajine, kde existuje dvojtretinová nacionálno-socialistická väčšina, treba najskôr vytvoriť dopyt po pravicovej politike, až potom môžeme budovať úspešnú stranícku ponuku. No a na zmenu toho dopytu sú vhodné akékoľvek iné prostriedky, než je zakladanie stále nových politických strán alebo platforiem.

Keď to takto pôjde ďalej, liberáli najrôznejších odtieňov si pri najbližších voľbách budú môcť vybrať z SDKÚ, novej Sulíkovej strany, o ktorej sa šepká, a možno aj z nejakej bratislavskej alternatívy založenej Záhradníkom a spol. Konzervatívci si zase budú môcť vybrať medzi KDH, OKS a Konzervatívnymi demokratmi Slovenska. Kým rozdrobenosť nacionálnych socialistov viedla v roku 2002 k prepadnutiu množstva hlasov a vzniku pravicovej väčšinovej vlády, rozdrobenosť pravice môže viesť k tomu, že nacionálni socialisti budú mať po nasledujúcich voľbách ústavnú väčšinu.

Ako keby súčasné aktivity opozičných politikov marila akási zvláštna astrologická konštelácia. Veci pôsobia nedotiahnuto, iniciatívy sa zdajú nedomyslené. Niektoré strategické úvahy sú úplne predčasné, ďalšie zase oneskorené. Je možné, že rozkladná fáza pravicových strán sa stále neskončila a aby mohlo vzniknúť niečo nové a zmysluplné, musí kríza ešte trochu viac vyhniť.

Opozícia sa varí v šťave vlastnej bezcharakternosti
V internetových diskusiách často zaznieva, že pravica pyká za nedostatok pragmatizmu. Do tohto marazmu by sa vraj nedostala, keby KDH predčasne nepotopilo vládu pre vatikánsku zmluvu a keby tri pravicové strany neváhali vytvoriť po voľbách koalíciu hoci aj s HZDS. No pravda je nielen iná, ale presne opačná. Pravica dnes pyká pre všetky momenty, keď dala bezzásadovému pragmatizmu prednosť pred politickou zásadovosťou.

Naplno sa teraz prejavuje, že SDKÚ bola založená skôr ako kšeftárska, než hodnotová strana. KDH sa zase rozpadá, lebo bolo ako hodnotová strana založené, no po ôsmich rokoch pri moci ho začali niektorí funkcionári vnímať najmä ako nástroj vlastného zotrvania pri válovoch. Ak pravica tvrdí, že dôsledné zotrvávanie na istých osvedčených zásadách vedie zvyčajne k úspešnému výsledku a ich opustenie, naopak, k výsledkom neželaným, potom sa pravicoví predstavitelia nesmú čudovať, ak to platí aj v prípade ich vlastných strán.

Že všetko, čo pravica teraz robí, akoby malo zlé načasovanie a zostávalo nedomyslené, dokazuje aj vznik KDS. Existuje skupina voličov, ktorá v posledných voľbách volila KDH kvôli Vladimírovi Palkovi, Danielovi Lipšicovi a Františkovi Mikloškovi. No čo si má tento volič dnes počať, keď Palko zakladá novú stranu, kým Lipšic zostal v tej starej?! Ba čo viac, v KDH zostáva aj veľa z tých, ktorí pred voľbami predsedu patrili k Palkovým podporovateľom. Kto bude tvoriť členskú základňu tohto nového subjektu?

Zasiahne Boží prst, alebo príde veľké prepadanie hlasov?
Hviezda Daniela Lipšica má potenciál stúpať a keby prejavil viac iniciatívy, mohol by práve on raz vystriedať Róberta Fica na poste predsedu vlády. Spolu s Ivetou Radičovou ide snáď o jediných dvoch opozičných politikov, ktorí nie sú úplne zdiskreditovaní nálepkami typu „sociálny netvor“. Lenže otázka spočíva v tom, aká strana by Lipšica vôbec bola schopná dostať do premiérskeho kresla? KDH melie z posledného a pohľad na Hrušovského, Fronca alebo Brocku vzbudzuje rozpaky, či občas až pocit trápnosti.

Na druhej strane, KDS zatiaľ ani neexistuje. Insitní slovenskí politológovia síce Palkovi a spol. veľké šance nedávajú, lenže práve to by mohol byť dôvod na nádej. Koniec koncov, kedy sa naším politológom podarilo niečo predpovedať správne? Neslobodno podceňovať Boží prst, ktorý ako keby zasahoval v najbeznádejnejších chvíľach dejín v prospech tých, ktorí stoja na jeho strane.

Je možné predstaviť si niekoľko odvážnych, prekvapujúcich a riskantných krokov, ktoré keby vyšli, mohli by natrvalo etablovať novú Palkovu stranu. Alebo povedané presnejšie: Palkovi nezostáva nič iné ako niečo vymyslieť a byť prekvapivým, inak sa KDS etablovať nepodarí. Nech už bude akokoľvek, rozklad KDH spôsobí, že cenné percentá pre pravicu prepadnú. Buď sa do parlamentu nedostane KDH, alebo KDS, alebo ani jeden z oboch subjektov.

Mnohí liberáli sa síce škodoradostne na takýto scenár tešia, lenže s kým chcú uviesť svoje pokrokové idey do praxe, nevedno. A keď Sulík naozaj založí svoju stranu, prepadanie hlasov nastane aj na liberálnej strane pravicového spektra. Zrejme nie je nutné farbisto opisovať, čo sa stane, ak nacionálni socialisti získajú ústavnú väčšinu.

NotaBene

Dnes ráno na Račku som nestihol prejsť cez križovatku, lebo nímant na otrieskanej starej 120-tke mal iné povinnosti ako pohnúť sa na zelenú, lebo kupoval NotaBene od vysmiateho chlapíka v apartnej lyžiarskej červenej čiapočke Nike z roku 1972. No teda kupoval... Zavolal ho, dal mu dvacku a časopis nechcel. Hovorím si: "Ty chuj, keby si nerozdával dvacky, mohol si sa voziť vo fabii (aspoň)!" Ale možno je to duchovne založený dobrý človek, ktorý má síce v piči, že kvôli nemu stojí doprava, ale hlavne že koná dobro. Nič horšie, ako ľudia konajúci dobro, nie?

Nemám ten cirkus s NotaBene rád, nie som v tom ale sám.

V autorskej súťaži v magazíne Station.sk sa objavilo TU toto:

Autor textu: Jožo Ivanič

"Nekupujte NotaBene!"

NotaBene tak, ako ho poznáme dnes, začínalo niekoľko rokov dozadu takpovediac z ničoho - náklad bol mizerný, bezdomovci-predajcovia neochotní a nedôverčiví, úroveň článkov pod bodom mrazu (nieže by dnes bol jeho obsah nejaký extra duchapovznášajúci (a, pravdupovediac, pokiaľ v ňom budú uverejňovať svoje (inde neuverejniteľné) články redaktori typu Elena Akácsová, tak to lepšie ani nebude, na druhej strane, stále lepšie ako celý rad iných plátkov)), no časom sa nápad, prevzatý a osvedčený v nespočetnom množstve iných miest po svete, ujal, zákazníci si zvykli, rovnako bezdomovci a nekonečný kolobeh peňazí mohol začať.

Ako teda NotaBene poznáme dnes? Zamyslel sa niekto nad jeho negatívami? Uvedomil si niekto, ako NotaBene deformuje spoločnosť? Nenastal čas, kedy plusy boli prevážené na pomyselných váhach globálnej užitočnosti mínusmi?

Raketový rast
NotaBene, tak ako ho poznáme dnes, má neporovnateľne vyšší náklad ako na začiatku, tým pádom aj oveľa vyšší dosah na mysle ľudí - svojich čitateľov. Kedysi sa vypredal v priebehu niekoľkých dní, dnes ním predajcovia otravujú okoloidúcich až do vydania ďalšieho čísla, teda prakticky nonstop bez ohľadu na fakt, že väčšina záujemcov si ho kúpi u "svojich" predajcov hneď, ako je možné (určite by bolo zaujímavé sledovať prehľad predajnosti časopisu v priebehu mesiaca...)

Do hry vstupujú trhové princípy
So zvyšovaním nákladu očividne vstúpil do hry mimo sociálneho i ekonomický rozmer projektu. Vydavateľ Proti prúdu už dávne nefunguje na prapôvodne proklamovanej filozofii altruizmu, ale uplatňuje čisto trhové princípy - dnes napríklad predajcovia majú limity predaja – kto nepredá stanovený počet výtlačkov, je presunutý na miesto s menším limitom, a teda menším ziskom. Nie každý sa narodil s obchodníckym duchom, tobôž nie bezdomovec či zdravotne postihnutý roky týraný pocitom vlastnej zbytočnosti a straty sebadôvery, no ale keď nevie predávať, má smolu, skončí niekde na periférii s oveľa menšími predajmi = korunkami. (Mimochodom, oficiálne proklamovaný dôvod tohto kroku je rapídny nárast počtu predajcov a zdanlivý pocit rovnostárstva, kedy aj tým neskôr registrovaným má byť umožnené dostať sa na dobré fleky obsadené predajcami, čo prišli skôr, na druhej strane nebolo NotaBene pôvodne zamýšľané ako prestupná stanica??? Prečo ľudia, čo ho predávajú roky, stále predávajú, prečo sa ešte neuplatnili inde???)

Deformácia spoločnosti
NotaBene glorifikuje bezdomovectvo so všetkými jeho aspektami - prezentuje bezdomovcov ako niečo výnimočné, hodné pozornosti, podpory, v rozpore s všeobecne uznávanými morálnymi zásadami. Už dnes spravilo z mnohých bezdomovcov celebrity, ktoré napr. verejne prezentujú svoje literárne výtvory, za ktoré by sa miestami hanbil i žiačik základnej školy. Ukájajú sa vlastnou umeleckosťou, pričom odmietajú priznať fakt ich opublikovania iba z dôvodu, že ich napísal niekto, u koho sa schopnosť písať považuje za niečo nadštandardné. Niečo ako "maľby" produkované opicou, v ktorých takzvaní odborníci hľadajú hlbší zmysel. (Onehdá uverejnili výzvu jedného podobného "autora", ktorý apeloval na sponzorov, aby podporili jeho výpravnú cestu po Európe. On na oplátku sľúbil písať reportáže. Ó, aká česť venovať peniaze darmožráčovi, čo nám za odmenu napíše pozdrav o tom, ako ich minul. Pravdupovediac, neviem, ako to s ním dopadlo, ale hocijakú firmu, čo naozaj nevie čo s peniazmi, by som rád odkázal na oveľa zmysluplnejšie projekty v detskom zdravotníctve, školstve, vede, atď. A rovnako aj firmy sponzorujúce výpravy na svetový pohár bezdomovcov vo futbale - to je tiež jedna z vecí ktorej ani za mak nerozumiem - Maslowova pyramída uspokojovania potrieb sa zdá byť už prekonaná, keďže kultúrne vyžitie preskočilo fyzické potreby.)

NotaBene vždy a všade
Dennodenne vídame hordy bezdomovcov, číhajúcich na súcit či zlé svedomie okoloidúcich ľudí, tlačiacich sa nám do peňaženky často s aroganciou vycibrenou rokmi na ulici v štýle "dajte niečo biednemu chudákovi", na čoraz nepredvídavejších miestach - tak napríklad hitom posledných týždňov sú veľké bratislavské križovatky, uvoľnené po nepodarenom prieniku Nového času do tohto (rozumej nervozných vodičov, nadávajúcich na červenú) segmentu čitateľov). Častokrát tam stoja mladí ľudia, ktorí by sa, minimálne v Bratislave, mohli uplatniť inde aj reálne užitočnou prácou, no evidentne je pre nich pohodlnejšie ničiť si zdravie uprostred dymiacich výfukov. (Kto prideľuje tieto miesta a kto vlastne vymyslel obsadiť aj križovatky??? Preplatí Proti prúdu štátnemu zdravotníctvu náklady na liečbu pľúcnych a ktovieakých ďalších chorôb, ktoré tam číhajú???)

Deformácia myslí samotných bezdomovcov
Mimo zhubného vplyvu na spoločnosť NotaBene degeneruje i mysle "svojich" ľudí. Áno, mnohí z nich si našli prácu a pomohlo im odraziť sa od dna, no nemálo predajcov si skrátka nič iné nehľadá. Dôvodov je niekoľko - alebo im príjem z predaja alias takmer bezprácny zisk stačí, prípadne kvôli limitom predaja jednoducho nič hľadať nestíhajú (efekt začarovaného kruhu), no najhoršie sú prípady, kedy dotyční bezdomovci začali chápať predaj NotaBene ako svoje povolanie, v extrémnych prípadoch POSLANIE.

Nekupujme NoteBene. Už nie.

Čisté strany

Tak dnes vyšli noviny s (takmer) čistými titulnými stranami. Dôkaz toho, že aj na sociálno - demokratickom - komunistickom Slovensku občas pohneme riťou, keď sme v ohrození. Veď komu by sa páčilo zadarmo poskytovať draho kúpený novinový papier komunistom a ich drístom.

Iba pre udržanie kontextu ako poznámka pre čitateľom v budúcnosti. Ide o protest vydavateľov tlače proti pripravovanému tlačovému zákonu. Ten obsahuje také absurdnosti, že to vidí celý svet, iba tí naši zjebaní komunisti, ktorí ho pripravili sú s ním spokojní. Akoby aj nie. Veď ho pripravili na svoj obraz.

Tá výzva je asi toto:

Chcete, aby vaše obľúbené noviny nerobili redaktori, ale niekto iný? K tomu smeruje nový tlačový zákon z dielne vládnej koalície. Vytvára nezmyselne široký priestor pre právo na opravu a odpoveď, tým hrubo zasahuje do redakčnej práce, porušuje demokratické zásady, práva občanov a slobodu tlače.

1. Dáva právo na odpoveď aj pri pravdivej informácii.

2. Dáva právo aj na opravu informácií, ktoré nikomu neublížili.

3. Umožňuje dvojitú sankciu – vydavateľ má povinnosť uverejniť opravu i odpoveď.

4. Vydavateľ je zodpovedný aj za odpovede, ktoré porušujú zákon a dobré mravy, čo môže vyvolať reťaz žiadostí o odpoveď.

5. Právo na odpoveď majú aj štátne a iné verejné orgány, čo podľa medzinárodných organizácií vytvára možnosť zneužitia.

6. Redakcia nesmie reagovať na odpoveď, čo je protiústavné.

7. Vydavateľ nemôže odpoveď odmietnuť, inak mu hrozí peňažný trest až 150-tisíc korún.Nechceme vydávať noviny, ktoré čitateľa nezaujímajú a porušujú jeho práva. Preto považujeme za nevyhnutné využiť na protest prvé stránky našich novín.
Spolu s ostatnými denníkmi sme sa k tomu odhodlali po viac než desiatich rokoch, keď sme sa za vlády Vladimíra Mečiara bielymi stránkami bránili útokom proti tlači.


No. Toľko náreky a fakty. Ale na druhej strane. Odkiaľ pokiaľ je sloboda názoru, keď nemáme dodatky k ústave?

Je takýto obrázok vyjadrenie názoru alebo urážka občana Fica?
(zdroj - www.kokot.org, pozdravujem)



---- p o z n á m k a z novebmra 2009 ---- Tu bol kedysi link na obrázok uverejnený na vyššie uvedenom serveri, server ale zrejme skončil svoju životnú púť, takže ste prišli o kultúru. Obrázok bola dehonestujúca karikatúra vignety vodky Absolut. Veď to poznáme... Absolut...

Zdá sa, že internet ešte chvíľu zostane priestor pre slušných aj neslušných novinárov ("novinárov"), ktorí si budú môcť písať, čo sa im chce. Alebo aj uverejňovať obrázky, ako je ten vyššie. Čo noviny asi môcť nebudú. Celé je to nejaké divné. Keď chlapíci z vyššie uvedeného webu uverejnia vyššie zobrazený obrázok, tak hlavný aktér právo na opravu nemá, keď ho uverení SME, môže mesiac uverejňovať opravy, že nie je absolut alebo niečo v tom zmysle. Teda nie, žeby som si myslel o chlapíkovi na obrázku niečo dobré, ale chtiac - nechtiac mu musím priznať právo na to, že takto by sa asi nemal zobrazovať ani v novinách ani na webe. Nota bene, že zajtra môže zaplaviť internet podobne vystrojený obrázok mojej mamy alebo už kohokoľvek - a čo s tým má postihnutý spraviť?

Takže je nesporné, že nejaká regulácia je potrebná. Čo sa týka tlače, taká predsa existuje. Tlačový zákon stanovuje hracie pole. Oveľa horšia (možno chvalabohu) sitácia je napríklad na internete. Tu je sloboda viac menej určená iba morálkou. To tí neboráci nechápu? Aby sme sa nedočkali nakoniec niečoho takého, že v novinách budú iba internetové linky.

Existuje! Zomrela, a predsa živá!

Kedysi v internetovom praveku, neviem, snáď to bude aj 5 a viac rokov, kolovala po internete, hlavne zrejme slovenskom a českom, smiešna mailovačka, so subjektom:

"A predsa je živá!"

A odkazovala na nasledujúci link...

http://cogsci.uwaterloo.ca/ziva.html

Minule, už ani neviem prečo, som si na túto stupiditu spomenul, a poprosil som google, nech mi pomože, a link som našiel.

No veci sa zmenili, tá osoba, ktorá nás, primitívov, tak dobre pred pár rokmi bavila, medzičasom zomrela. No vidíte. Ale snáď ostalo po nej aj niečo iné, ako spomienka v našich tupých hlavách, že "A predsa je živá".

Ach, my sweet Digi TV

Tak sa raz môj kamoš rozhodol, že si dopraje poriadnu TV zábavu. Nuž, rozhodol sa v septembri 2007 a zavolal call centrá rôznych operátorov, veď to poznáte, všetci sa strašne tešia, keď im zavoláte.... „Čo pre vás môžem urobiť?“ Kurva, hovno, chcem vedieť, koľko to stojí a kedy mi do prídete zaviesť. Mágio: nemáme pokrytie. UPC: odveci. Satro: problémy s licenciou. Digi TV: nuž, to by šlo. Cena / výkon – vyzerá to dobre. A dokonca dokážu za jednu cenu urobiť systém pre dva televízory. Kamoš síce potrebuje štyri, ale začať treba skromne, azda sa to vyvinie. No dobre. Čo pre vás môžem urobiť? Príďte mi zaviesť Digi TV. Prídeme o 6 – 8 týždňov. No ty vole. Ale ok, bude to do Vianoc? Jasne, v kľude, 8 týždňov max. Nie je problém, kamoš bol bez TV x rokov, teraz na nejakých týždňoch predsa nebude stáť svet, aj zajtra vyjde slnko. Čas bežal. Na Vianoce volá na call center.... bla bla bla, váš hovor je pre nás dôležitý, no jasne... Aha, v septembri? No, lehoty, čo udávame nie sú garantované. Ale budeme urgovať. Asi slabo urgovali. Lebo v januári nič. Koncom januára call center – nemôže nikto prísť, lebo nemáme zariadenia. Aha. A tak to šlo. Ale „každá trampota má svou mez“ a jedného dňa v marci bol v call centre maník, ktorý nejakým nedopatrením pochopil celú tú trápnosť, že nejakú službu nevedia dodať pol roka a tak zavolal priamo montérom, a všetko zbehlo. Borci montéri síce pár krát zrušili dohodnutý termín, potom si nedoniesli rebrík a káble nechali visieť okolo domu bez líšt, ale obraz je pekný a stojí to iba 290 Sk za mesiac. Tak čo. Aj kamoš je spokojný aj koza je celá. A Digi TV prioritne zrejme montuje tam, kde je garancia výnosov najväčšia. Napríklad tu:



Bohatí aj tak nemajú čas čumieť na telku.

Kvôli objektivite dopĺňam, čo je Digi TV...
Môžete naštudovať po slovensky TU.

Ojebávať, ojebávať, ojebávať! Aj vo „vyspelom“ svete...

Tak boli známi na lyžovačke v Rakúsku. Dvaja dospelí a ich 7 ročný syn. Ubytovali sa u veselého chlapíka v nejakom penzióne s obstarožným nábytkom, podpísali nejakú ceduľu pre miestny turistický office a že teda idú lyžovať. Od veselého chlapíka dostali nejakú ceduľu, ktorú si majú vymeniť za permanentky in die kasa. OK, jali sa teda do kasy, a dostanú iba dve permanentky. Dieťa nič. Išli na kabínku, a tam ich atendant poslal do prdele, že kde majú lístok pre syna. Oni že nikde, lebo v kase im ho nedali, ale že oni majú zaplatené all inclusive program (teda ubytko a permanentky), takže nech neotravuje... Nejako sa im podarilo teda prehovoriť dobrého Rakúšana a lyžovali. Po návrate do penziónu teda ešte raz pozreli ceduľu, a vidia, že im synovi sa zmenil rok narodenia z 2001 (7 rokov) na 2002 (6 rokov). Ajhľa. 6 roční nepotrebujú lístky. A tiež na ceduli nástup na dovolenku o deň neskôr. Pýtali sa teda veselého slušného rakúskeho podnikateľa, ako im to vysvetlí. Ten dobrý, slušný, poctivý a dobre vychovaný Rakúšan iba skonštatoval, že doba je zlá, oni musia dotovať all inclusive programy a tak šetrí, kde sa dá. Napríklad, že deťom permanentky proste nevydáva a tým pádom nedotuje. 100+ euro hneď doma. A skrátenie pobytu o jeden deň má tiež asi nejaký nezanedbateľný daňový aspekt.

Tak si hovorím, že keď pôjdem do Rakúska lyžovať, že či si ešte stále nechám lyže pred chatou bez obáv o ne, veď som v slušnej krajine. Ale možno oni majú odpoveď, že ojebávať sme ich naučili my, opice z východnej Európy, čo iba kradneme a ojebávame, kade chodíme. A ešte k tomu ten Schengen! Aké symbolické, že nárast kriminality sme v Bratislave po otvorení zaznamenali my, a nie oni, keď si občania Rakúska urobili jedného pekného dňa v Poluse strelnicu...

Literatúra

Aby sme nezabudli, v rámci všeobecného boja proti kokotom okolo je potrebné poznať svojho nepriateľa. V tejto súvislosti pripomínam povinnú literatúru:

Definície

To, že svet vyzerá tak, ako vyzerá je spôsobené aj tým, že všade okolo sa pohybuje príliš veľa kokotov. Aby sme ich vedeli rozpoznať a aby sme si mohli dať na nich pozor, potrebujeme definovať, že kto vlastne sú. Tvorcovia svojskej necyjkopedie to urobili za nás:

http://necyklopedia.wikia.com/wiki/Kokot

Ďakujeme!

Aby sme nezabudli, že kde sa môžu vyskytovať, existujú mapy.



Ale, žiaľ, oni sú všade...

Diskriminácia je naše právo?

Píše borec vo svojom blogu, že áno....
Tu:

http://slechta.blog.idnes.cz/c/11618/Diskriminovat-je-nase-nezpochybnitelne-pravo.html

Keby to náhodou zmizlo, lebo nikdy nevieš, akí bojovníci sa nájdu, tak píse presne toto:

Země Evropské unie jsou tlačeny k tomu, aby přijaly zvláštní zákonnou směrnici „umožňující důkladné postihování diskriminace“. Na všechny členské státy je však vyvíjen v této otázce silná nátlak a v opačném případě jim hrozí sankce. Otázkou tedy bohužel vůbec nemusí být, zda „antidiskriminační zákon“ přijmout, či nikoli, ale to, jak a v jaké podobě jej schválit, aby jeho dopad na svobodný život a rozvoj společnosti byl co nejmenší. Veškeré „antidiskriminační“ a „rovnost zajišťující“ směrnice a zákony jsou přes svou populistickou líbivost jen vrcholem egalitářské vášně konstruovat lidskou společnost podle apriorních představ.

Celá antidiskriminační legislativa je založena na velmi podivné směsi zákazů a příkazů, které mnohdy ani nedávají přesný smysl a jsou tak snadno zneužitelné. V nejednom z případů jde ale o potírání principů volného trhu, svobody rozhodování a vůbec lidské svobody obecně.

Položíme-li si otázku, co to „diskriminace“ skutečně je a zamyslíme-li se nad principy fungování svobodné společnosti, uvidíme, že antidiskriminační směrnice nejsou žádným nástrojem k „ochranně slabších“, nýbrž velice nebezpečnými produkty egalitarismu, přesněji řečeno tzv. post-demokracie, které ve své podstatě směřují k negování základních principů osobní i veřejné svobody.

Obhájci antidiskriminační politiky předpokládají, že lidé mají na určité věci (práci, vzdělání, bydlení) právo, a v tomto právu jsou si všichni rovni. To je naprosto převrácený pohled na problém diskriminace. Ta má totiž fungovat jen jako ustanovení toho, jak se má stát chovat ke svým občanům. Lidé jsou si rovni jedině ve vztahu ke svému státu. Ten tak nesmí nikoho (ať na základě barvy pleti, etnika, národnosti, víry, nebo politického přesvědčení) vyloučit ze služeb, které poskytuje. Jakmile však tento jistě správný antidiskriminační princip vztáhneme i na soukromé vztahy mezi jednotlivci, znamená to popření jejich individuálních práv.

Diskriminovat je přirozené

Snaha diskriminaci nějakou zákonnou formou „zakazovat“ a postihovat je nesmyslná už proto, že v podstatě znamená postihování přirozeného lidského jednání. Diskriminovat znamená jinými slovy upřednostňovat něco před něčím. Pokud tedy diskriminujeme, jen vyjadřujeme svou prioritu, která může být podepřena více či méně racionálními argumenty. Ať tak, nebo tak, je to naše nezpochybnitelné právo.

Diskriminaci dnes bereme jako cosi negativního, ale ona nás provází od nepaměti a je přirozenou součástí každodenního života. Celá společnost není a nemá být řízena pouze zákony, ale musí se řídit také nějakými nepsanými mravními imperativy, které se nejlépe prosazují právě diskriminací jejich narušovatelů. Ví-li majitel místní restaurace, že dotyčný host je nenapravitelný alkoholik a výtržník, tak jej prostě ze svého podniku vykáže.

Obdobně se to má například se vztahem majitelů domů k možným nájemníkům. Ten má též právo vybrat si z potenciálních uchazečů o byt, kterému jedinci, popřípadě rodině svůj byt pronajme. Je jasné, že dá raději přednost zajištěné rodině s dětmi, než dvěma podivným individuím, u kterých hrozí riziko, že byt zneužijí jako laboratoř na výrobu drog. Stejně tak dá nájemník přednost raději například české rodině, než rodině romské, která na něj osobně nepůsobí slušným dojmem. V tuto chvíli možná prokáže rasistické předsudky, ale má smysl jej za to postihovat antidiskriminačním zákonem? Jistěže ne, dosáhneme tím jen toho, že se dotyčný jedinec ve svých předsudcích utvrdí.

A právě tyto a podobné situace „antidiskriminační“ legislativa upravuje. Kupříkladu český návrh podobného zákona (který byl loni parlamentem odmítnut) mimo jiné prosazuje, aby bylo například možné žalovat zmíněného pronajímatele bydlení, pokud se odmítnutý jedinec bude cítit nepřidělením bytu nějak diskriminován. Že bude taková věc v případě schválení nadmíru zneužívána, snad netřeba dodávat. Neuvěřitelný průnik státní moci do soukromoprávních vztahů je zde přímo cítit.

Předsudky? Tvoje mínus

Velmi specifickou oblast „diskriminace“ tvoří oblast zaměstnávání a přístupu ke službám. V úvodu jsem uvedl, že je sice nepřípustná diskriminace ze strany státu, ale že diskriminaci jedince jiným jedincem nebo skupinou jedinců lze pochopit jako přirozené lidské jednání. Jak se to však má v případě diskriminace například na pracovních trzích? Je to právě problematika diskriminace v práci, například přijímáním pracovníků cíleně jen určité barvy pleti, co je naprosto učebnicovým popřením teze o nutnosti „potírat diskriminaci“ speciálními zákony.

Tradiční pohled je takový, že diskriminaci způsobují rasové předsudky. Toto přesvědčivě vyvrátil například americký ekonom Gary Becker ve své knize Ekonomie diskriminace.

Představme si hypotetickou situaci, kdy existuje restaurace, ve které mají majitelé trpí rasovými předsudky a chtějí zaměstnávat pouze bílé číšníky. Přitom předpokládejme, že jak bílí, tak černí číšníci odvádějí stejně dobrou práci (jinak by nemohlo jít o diskriminaci). Z pohledu socialisty nepředstavitelný projev rasismu, který je nutno řešit kvantem nařízení, zákonů a vyhlášek. Z liberálně-ekonomického pohledu majitelova svobodná volba, na kterou dříve, či později doplatí. Proč ?

Pokud totiž budou existovat restaurace, ve kterých majitelé nechtějí zaměstnávat černé číšníky, poptávka po těchto číšnících klesne a s tím klesne i jejich mzda. Oni poté budou ochotni pracovat za nižší mzdu u restauratérů bez rasových předsudků a těm logicky stoupnou zisky. Výsledkem bude větší zisk restauratérů bez rasových předsudků a porážka restauratérů s rasovými předsudky v konkurenčním boji. Z toho vyplývá, že soukromník si ve svobodné tržní společnosti luxus rasových (nebo jiných předsudků) zkrátka dovolit nemůže, neboť bude dříve nebo později zlikvidován trhem. Zavádění „antidiskriminačních“ zákonů tedy i z tohoto důvodu pozbývá smyslu.

Zastavme rovnostářské šílenství

Antidiskriminační zákony nepřinášejí jen zbytečnou byrokratickou zátěž, nýbrž jsou mimo jiné, jak již bylo zmíněno, nebezpečnými výmysly jdoucími ve své podstatě proti svobodě a nezřídka zavádějící právní novoty, vážně balancující na (a někdy i za) hranicí samotné ústavnosti.

Nejenom že zamezují jakékoli exkluzivitě (nevidím například nic špatného na ryze pánských klubech, stejně jako ryze dívčích školách), ale hlavně vytvářejí dusnou atmosféru vzájemného podezřívání se a popírání sebe sama. Obojí je dávným snem všech rovnostářů a socialistů – mít celou společnost maximálně zglajchaštovanou a tím odkázanou výhradně na moc státu.

Jedním z dalších „výdobytků“, které celá antidiskriminační legislativa přináší, je princip tzv. pozitivní diskriminace. To je vydáváno málem za vrchol veškeré spravedlnosti a humanity, pravdou však je, že pozitivní diskriminace je jen a jedině diskriminací „většinového občana“. Zastánci antidiskriminační legislativy tak projevují pozoruhodnou schizofrenii. Na jedné straně považují například nepřijetí ženy soukromou firmou (byť jsou k tomu sebepádnější důvody) za potlačení lidských práv, ale sami navrhují de iure uznat diskriminaci většinové společnosti státem. Pokud za platnosti nějaké antidiskriminační legislativy vyhlásí příslušný úřad pozitivní opatření, může například práci získat Rom, homosexuál, starý, mladý uchazeč, i když odmítnutý kandidát bude ve všech ohledech z kvalitativního a kvalifikačního hlediska lepší.

Co však považovat za nejvíce do očí bijící nehoráznost, je přenášení důkazního břemene na žalovaného. V praxi to znamená, že pokud bude někdo obviněn z „diskriminace“, bude muset dokazovat svou nevinnu, automaticky se tak jaksi předpokládá jeho vina. Toto je neuvěřitelný a dovolím si říci, že i zlomyslný pokus obracet podstatu práva. Presumpce nevinny se ve jménu „rovnosti“ a lidských práv mění na presumpci viny. Toto je naprosto zvrácený právní princip, protože dokázat, že se něco nestalo, často ani nelze.

Postavme se proti

Antidiskriminační legislativa navíc nemá s právní normou nic společného. Je jen výkřikem prapodivných „občanskoprávních“ skupin a zbožným přáním, jak má podle nejrůznějších občanských aktivistů, a "ochránců lidských práv" vypadat „ideální společnost“. Rozhodně není normou tak, jak jí doposud chápe klasická teorie práva. Že by antidiskriminační fanatici plánovali do budoucna změnit současné právní normy a jejich výklad, coby málo „antidiskriminační“ a tedy tudíž (jak jinak) diskriminační? Při pohledu na jejich současnou činnost se do budoucna opravdu nedá nic vyloučit.

Měli bychom se postavit proti snaze konstruovat společnost pod líbivými hesly údajné „antidiskriminace“. Stačí se podívat do států, kde podobná legislativa platí. Vytváří se tam sice dojem mírumilovné společnosti „všerovných“, v podstatě jde ale jen o falešnou hru s katastrofickými vizemi do budoucna, nehledě na to, že se „antidiskriminací“ jen vytváří nová – diskriminace schopných a nadaných.

Kde je ten Boh?

Žijeme v bizarnom svete. Celé je to nasiaknuté rozpormi, diskrpanciou a nezmyselnými paradoxmi. Pokiaľ si povieme, že podstatou celého života je príprava na smrť, potom sa ale nemôžme zmieriť s tým, že smrť je zlá a mali by sme plakať. Na druhej strane sa snažíme chrániť život, máme v sebe integrovaný pud sebazáchovy. Je to celé omyl pri konštrukcii človeka? Alebo my všetci, rovnako ako cirkev, sme nepochopili podstatu, že prečo vlastne niečo také ako svet funguje, trpí a tvári sa?

Skvelé video:




(http://www.sme.sk/video/?id=1117)

A hovorí jednoznačne o tom, že na svete ťa nič dobré nečaká, prišli sme sem, aby sme sa trápili, trpeli. Bizarné hlavne z pohľadu, že nikto z nás na svet neprišiel dobrovoľne, technicky to zrejme ani nie je možné postaviť do roviny, že budeme o MOŽNOSTI nášho narodenia rozhodovať. Ale opäť: je to predsa zvrátené postaviť svoj život na akceptovaní faktu, že to, prečo sme tu, je to utrpenie, a všetko začne znova potom. A tešíme sa na smrť, lebo tá je vykúpením z utrpenia. Prečo potom smrť je smútok? Asi iba preto, lebo je to nešťastie z nevedomosti a zo strachu. Väčšinu vecí si môžme na svete vyskúšať na nečisto, nemusíme sa báť neznámeho, skôr než sa prvý krát milujeme, poznáme orgazmus, skôr než prvý krát padneme na papuľu, poznáme bolesť, skôr než začneme klamať, rozumieme tomu pojmu a vieme klamstvo použiť. Skoro všetko sa dá robiť najprv na nečisto. Nevieme si vyskúšať narodenie a smrť. To je možno jediné šťastie, lebo nemusíme veriť tým jednotlivcom, ktorí sa rútili do tunela a strašne sa im to páčilo,... ha, ha, mali dobrý pocit z vlastnej SMRTI? To je fajn, nie je dôvod to nevyskúšať. Ako bolí smrť? Bolí obesenie, zastrelenie či smrtiaca injekcia? Keby toto ľudstvo vedelo, a mohlo si to odskúšať, bolo by nás tu menej. Lebo dožiť sa vlastnej smrti, to je pre odvážnych. A tých je málo. A závidím im.

A nie som sám:

"Nielen, že som v sebe mal onú oprávnenú nechuť, ktorá sa každého normálne založeného chlapa zákonite zmocní už pri pohľade na bábätko; nielen že panovalo neochvejné presvedčenie, že dieťa je druh zvráteného pidižvíka s vrodenou krutosťou, u ktorého sa ihneď prejavia tie najhoršie druhové rysy a od ktorého sa domáce zvieratá múdro a obozretne odvracajú. Oveľa závažnejšiu príčinu predstavoval hlboko zakorenený des z nekončiacej kalvárie ľudskej existencie. Ľudské dojča totiž jediné z celej živočíšnej ríše prejavuje svoj príchod na svet neutíchajúcim útrpným revom, preto teda určite trpí, a neznesiteľne. (...) Každý nestranný pozorovateľ pochopí, že ľudský jedinec nemôže byť šťastný, že nie je vôbec uspôsobený pre šťastie, že jeho jediným predurčením je šíriť okolo seba nešťastie, čím robí existenciu ostatných rovnako neznesiteľnou, ako je tá jeho - a obyčajne sú jeho prvou obeťou rodičia."

Nie som taký drsný, aby som vymyslel to, čo je vyššie, keďže je to v úvodzovkáh je zrejmé, že je to citát, pomohol som si recenziou knihy, ktorá sa mi nedávno dostala do rúk.... divné, že som sa dostal k tomu práve v sekunde po tom, ako som napísal úvodné riadky.

Zánik

Myslím, že je nás veľmi veľa, ktorí (tajne) dúfajú, že niečo zanikne až potom. Len si pritom neuvedomujeme, že nie sme nestranní. Ako povedal jeden klasik: Bolesť sa žiada po zániku, slasť po večnosti.

Amicus Cognoscitur

Včera som čital úžasnú vec, teda vraj je to staré (a keďže na to prišli antici, tak to asi staré bude), ale pre mňa nevzdelanca je to celkom nové, antickí filozofi hovorili:

AMICUS COGNOSCITUR AMORE, MORE, ORE, RE, a vraj sa veľmi bavili na tej slovnej hračke. Po slovensky je to „priateľa poznáš podľa lásky, mravov, slov, skutkov“.

Nech robím, čo robím, myslím, že toto platí aj pre nepriateľa. Len to už nie je slovná hračka, ale pravda.

Všetko je v pohode

Niet nad toleranciu.
Čo už k tomuto dodať? Kamže sa to rútime? Naozaj ešte pochybujete, že je koniec sveta?

"Nemocniční personál ve skotském okrese Lothian už nesmí během ramadánu viditelně konzumovat potraviny a má odstranit automaty na nápoje a jídlo, aby neiritoval muslimské zaměstnance.

Lékaři a další personál se to dozvěděli z emailu od vedoucího „Oddělení rovnosti a rozmanitosti“ Národní zdravotnické služby. Stejné výzvy už dostali i zaměstnanci nemocnic v Glasgow a Clyde.

Muslimští zaměstnanci mají také dostat pravidelné pauzy na motlitby a prostor pro oslavu konce ramadánu. Mluvčí skotských konzervativců pro otázky justice Bill Aitken na to reagoval: „Možná to je dobře míněno, ale je to naprostý nesmysl. Tohle jsou přesně ty věci, které vzájemné vztahy spíše zhorší, než aby je zlepšily."

Žili raz na dvore...

Žili raz na dvore Pes a Mačka. Domáci sa o nich vzorne starali a život im pokojne plynul. Plynul by aj ďalej jednoducho, keby o ňom nezačali zvieratá filozofovať.

Pes raz tak bdelo strážil a hovorí si: "To je super, gazda mi dá nažrať, stará sa o mňa, chodí so mnou k zverolekárovi, môžem u neho na dvore zadarmo bývať - veď on musí byť Boh!"

Mačka sa vyvaľovala, olizovala, leňošila, sem tam sa poprechádzala po záhrade, a keďže nemala veľmi čo na práci, tak sa mačacím rozumom zamyslela: "To je super, gazda mi dá nažrať, stará sa o mňa, chodí so mnou k zverolekárovi, môžem u neho na dvore zadarmo bývať - bude to zrejme tým, že ja som Boh!"

A tak je to stále dokola. Nikdy nevieš, aká pravda platí. Ťažký život.