Kde je ten Boh?

Žijeme v bizarnom svete. Celé je to nasiaknuté rozpormi, diskrpanciou a nezmyselnými paradoxmi. Pokiaľ si povieme, že podstatou celého života je príprava na smrť, potom sa ale nemôžme zmieriť s tým, že smrť je zlá a mali by sme plakať. Na druhej strane sa snažíme chrániť život, máme v sebe integrovaný pud sebazáchovy. Je to celé omyl pri konštrukcii človeka? Alebo my všetci, rovnako ako cirkev, sme nepochopili podstatu, že prečo vlastne niečo také ako svet funguje, trpí a tvári sa?

Skvelé video:




(http://www.sme.sk/video/?id=1117)

A hovorí jednoznačne o tom, že na svete ťa nič dobré nečaká, prišli sme sem, aby sme sa trápili, trpeli. Bizarné hlavne z pohľadu, že nikto z nás na svet neprišiel dobrovoľne, technicky to zrejme ani nie je možné postaviť do roviny, že budeme o MOŽNOSTI nášho narodenia rozhodovať. Ale opäť: je to predsa zvrátené postaviť svoj život na akceptovaní faktu, že to, prečo sme tu, je to utrpenie, a všetko začne znova potom. A tešíme sa na smrť, lebo tá je vykúpením z utrpenia. Prečo potom smrť je smútok? Asi iba preto, lebo je to nešťastie z nevedomosti a zo strachu. Väčšinu vecí si môžme na svete vyskúšať na nečisto, nemusíme sa báť neznámeho, skôr než sa prvý krát milujeme, poznáme orgazmus, skôr než prvý krát padneme na papuľu, poznáme bolesť, skôr než začneme klamať, rozumieme tomu pojmu a vieme klamstvo použiť. Skoro všetko sa dá robiť najprv na nečisto. Nevieme si vyskúšať narodenie a smrť. To je možno jediné šťastie, lebo nemusíme veriť tým jednotlivcom, ktorí sa rútili do tunela a strašne sa im to páčilo,... ha, ha, mali dobrý pocit z vlastnej SMRTI? To je fajn, nie je dôvod to nevyskúšať. Ako bolí smrť? Bolí obesenie, zastrelenie či smrtiaca injekcia? Keby toto ľudstvo vedelo, a mohlo si to odskúšať, bolo by nás tu menej. Lebo dožiť sa vlastnej smrti, to je pre odvážnych. A tých je málo. A závidím im.

A nie som sám:

"Nielen, že som v sebe mal onú oprávnenú nechuť, ktorá sa každého normálne založeného chlapa zákonite zmocní už pri pohľade na bábätko; nielen že panovalo neochvejné presvedčenie, že dieťa je druh zvráteného pidižvíka s vrodenou krutosťou, u ktorého sa ihneď prejavia tie najhoršie druhové rysy a od ktorého sa domáce zvieratá múdro a obozretne odvracajú. Oveľa závažnejšiu príčinu predstavoval hlboko zakorenený des z nekončiacej kalvárie ľudskej existencie. Ľudské dojča totiž jediné z celej živočíšnej ríše prejavuje svoj príchod na svet neutíchajúcim útrpným revom, preto teda určite trpí, a neznesiteľne. (...) Každý nestranný pozorovateľ pochopí, že ľudský jedinec nemôže byť šťastný, že nie je vôbec uspôsobený pre šťastie, že jeho jediným predurčením je šíriť okolo seba nešťastie, čím robí existenciu ostatných rovnako neznesiteľnou, ako je tá jeho - a obyčajne sú jeho prvou obeťou rodičia."

Nie som taký drsný, aby som vymyslel to, čo je vyššie, keďže je to v úvodzovkáh je zrejmé, že je to citát, pomohol som si recenziou knihy, ktorá sa mi nedávno dostala do rúk.... divné, že som sa dostal k tomu práve v sekunde po tom, ako som napísal úvodné riadky.