Je po sviatkoch

Je po sviatkoch, vzdychnem si zajtra.

Vždy je to tak, najprv je po sviatkoch 27. decembra, potom ale skrsne nádej na Silvestra, potom je po sviatkoch 2. januára, ale potom skrsne nádej na Troch kráľov, a potom je definitívne po sviatkoch, ale ešte tento víkend je taký, že je to taký posledný záchvev. Na budúci týždeň sa už azda nikto neopýta: "Pracuješ alebo ešte sviatkuješ?"

Vyhadzujem pohľadnice a také tie obálkové karty do koša. Stále si lámem hlavu nad tým, kto to posiela. Dobrovoľný sponzoring monopolnej štátnej pošty. A výrobcov tých divných "umeleckých diel" - zátišie s orechmi, guľami, a žiariace svetielka, infantilné obrázky Josefa Lady, strašné umenie UNICEFu, ach, akí sme všetci charitatívni - firma zaplatí. Najviac ma tešia pozdravy od našich neplatičov, čo nám chodia do firmy. Viem, že tie kurvy majú ešte na poštovné, takže je šanca, že nasporia aj na to, aby uhradili po roku naše faktúry. Hádžem to do koša a hovorím si: "Márnosť nad márnosť". Raz to nejaký kňaz vymyslí a potom sa opičíme. Ale je to pozitívne: z roka na rok toho dostávam menej. Možno to bude aj tým, že už asi piaty rok som nikomu nič neposlal. A možno je za tým niečo viac.

Mažem esemesky. Hneď ako prídu. Tento rok som bol ušetrený od veselých básničiek "Na vlastnej chate, stiahol som gate, priletela včelička, uštipla mi vajíčka, priletel čmeliačik..." a "Keď rozžiaria sa detské očká..." Ach, prečo? Prečo dobrovoľne dávame zisk operátorom? Lebo to za vaše firmené mobily zaplatí firma? Nuž, aspoň pomôžete cez daň zo zisku našej prosperujúcej ekonomike. Kto posiela tieto esemesky, nemyslí nič z toho úprimne. Lebo inak by zavolal, chcel počuť toho druhého človeka. Alebo by sa s ním stretol. Ešte horší prípad sú e-maily, ale, uf, to už chvala bohu skoro vymizlo. Alebo som bol iba ja ten šťastný, čo dostal iba 10 wordových dokumentov so sobmi a potom nejaké úžasné fleše?

Každopádne aj po tých to sviatkoch mám dojem, že esemeskiek so želaniami posielame stále viac a stále menej sme ľuďmi.