Zmierenie

Dobre. Je máj, lásky čas. Láska, to znamená aj mier a porozumenie, pokoj. Píšem svoj 143-tí príspevok na tomto blogu, a mám za sebou dva a pol roka blogovania na jebalpsovi.

Hovorí sa, že bloger sa po čase vypíše, stratí tému, a vraj tá životnosť je pri väčšine bloggerov do roka, a zvyšok to vzdá niekde medzi dvoma a tromi rokmi. Mám teda štatistické právo opustiť túto skvelú doménu a popriať blogsfére veľa nových, nádejných a lepších bloggerov, ako som bol ja.

Štatistika síce niečo hovorí, ale aj realita ukazuje, ako to je, odchádzajú moji obľúbenci, Afričanka Katka, odviazaná Kaja, ktorá ale po ročnej pauze nedávno znova niečo vypľula, ticho je Šátek, Grga Pitic, aj jeho prechodca, i môj virtuány priateľ Lemuel, ktorého som nikdy nevidel, ale veľa čítal. Moja RSS čítačka odpočíva. Míňajú sa hlásky, aj my sa minieme.

Tak to má byť. Prídem, a keď je čas, odídem. Prišiel čas.

Prišiel môj čas zmierenia. Už to nie som ja, ktorý chŕlil lávu, zúril a potreboval svetu zvestovať, že on je übermench. Lebo iba preto tento blog vznikol. Všetko ma sralo, musel som moju zlosť niekde vypľuť. Chvíľu to pomáhalo, chvíľu som písal pre potešenie, ale písať pre potešenie na blogu s takým obskúrnym názvom, to nie je to pravé. Jebalpes.com bol adekvátny na jedovaté komentáre o tom, akí sú ľudia tupí, neschopní a zlí. Ale som za tým. Už nemám potrebu túto pravdu šíriť. Je mi to jedno, akí sú tí druhí, cesta ako z toho von začína vo mne. Začína v každom z nás.

Živiť nenávisť a neustále s niekým bojovať je veľmi vyčerpávajúce. Nielen pre osobnosť, ktorá bojuje, ale aj pre jej okolie. Ľudské seizmografy fungujú úžasne: odhalia ukrývanú zlosť úplne dokonale a ľudia sa podvedome bránia vzťahu s nevybuchnutou sopkou, plnou hnevu, nenávisti a ublíženosti. Svet začne unikať, a nie iba cudzí svet, ale začnú unikať i tí najbližší. Kto si toto uvedomí, začne premýšľať, ako z toho kola von. Je čas na zmierenie.

Vždy, keď sa lúčite so svojimi najbližšími, i keď iba idete do obchodu kúpiť rožky, vždy si dobre zapamätajte ten moment a vychutnajte si ho. Nikdy neviete, či to nie je posledný raz. Život je príliš plný náhod, aby ste mali istotu, že to nie je ten posledný okamih, ktorý prešvihnete. Vychutnávanie si okamihu, to je veľké umenie a trvalo mi veľmi dlho, kým som prišiel na to, čo mám: svojich blízkych, ktorým je smutno, keď nie sú so mnou, svoje zázemie, zdravie, prácu, bývanie, svoj rozum a nadanie, ale dlho som nevedel nájsť to, čo tieto bohatstvá posunú do vyššieho levelu: ich uvedomenie si a cenenie si ich. Nie sú to bežné veci. I keď, žiaľ, v tomto svete tak vyzerajú, či ich tak vnímame.

Keď bojujete so svetom, bojujete hlavne so sebou samým. So svojimi hodnotami, ktoré sú s okolím nekompatibilné. Nevidím jeden dôvod živiť tento boj. Pretože ste na oboch stranách, to nikdy nemôže dobre dopadnúť, to nikdy nebude situácia win - loose, tobôž nie win -win. Vždy, určite vždy, prehráte na oboch stranách.

Najväčšia frustrácia, to nie je dobre, lepšie je - jediná frustrácia človeka je frustrácia z nenaplnených očakávaní. Dávate si sľuby, ktoré neviete splniť. Máte očakávania, o ktorých dopredu viete, že sa nenaplnia. Dávate iným sľuby, o ktorých viete dopredu, že sú nesplniteľné. Chcete predĺžiť deň, nasýtiť svet, urobiť ľudí dobrými, očakávate, že ako sa správate vy, budú sa k vám správať ostatní, očakávate, že to, čo vidíte, cítite, viete,... vy, budú vidieť, cítiť, vedieť,... ostatní. To je cesta k sebazničniu. Nikdy sa také očakávania nemôžu naplniť, život funguje inak, úplne bez ohľadu na to, či si to predstavujete inak a či o tom existuje blog jebalpes.com.

Ľudia nie sú zlí. Väčšina z nich dokáže dodržiavať základné štandardy, medze, zvyky ako je morálka a aká - taká socializácia. Tí na okraji nie sú dôležití, alebo inak, nie je dôležité tomu venovať pozornosť, iba ak takú, že im treba pomôcť, ale určite nie preto, aby vám boli za to vďační. To je mimo ich výbavy, preto to od nich nečakajme a nenechajme sa frustrovať. Ale hlavne si tým neničme naše životy.

Pokora. Steve Jobs z Apple povedal:

"Nezabúdať na to, že onedlho zomriem, to je ten najdôležitejší nástroj, ktorý poznám a ktorý mi pomáha robiť veľké životné rozhodnutia. Pretože takmer všetko - všetky vonkajšie očakávania, všetka pýcha, všetok strach zo strápnenia sa alebo zo zlyhania - to všetko sa pred tvárou smrti jednoducho stráca a ostáva iba to, čo je skutočne dôležité.

Nezabúdať na to, že zomriete, je najlepší spôsob, čo poznám, ako sa vyhnúť pasci predstáv, že máte čo stratiť. Už ste nahí. Nemáte dôvod nenechať sa viesť svojim srdcom.

Nikto nechce zomrieť. Dokonca ani tí, ktorí sa chcú dostať do neba, nechcú umierať, aby to dosiahli. A predsa je smrť miestom, kam smerujeme všetci. Nikto jej ešte neunikol. A tak je to správne, pretože smrť je s veľkou pravdepodobnosťou tým najlepším vynálezom života. Je to v živote hybná sila zmeny. Odpratáva staré a uvoľňuje cestu pre nové.

Máte obmedzený čas, tak ho nepremárnite tým, aby ste žili život niekoho iného. Nenechajte sa vohnať do pasce a nežite podľa výsledkov úvah iných ľudí. Nedovoľte, aby sa váš vnútorný hlas utopil v hluku názorov ostatných. A čo je najdôležitejšie, majte odvahu nasledovať svoje srdce a intuíciu. Oni už nejakým spôsobom vedia, čím naozaj chcete byť. Všetko ostatné je podružné."

Toľko Steve.

Stále to skúšame. Písal som o tom, tu je to:

Máme radi veci, ktoré sa podobajú na niečo iné, než čím v skutočnosti sú. Máme radi skôr hercov ako postavy drám, skôr autorov ako ich diela, poéziu, ktorá sa spieva, sfilmované romány aby sme nemuseli míňať čas čítaním, veselé pesničky než hudobné diela. Oslavu povyšujeme nad udalosť, sex nad lásku, darčeky nad Vianoce. Facebook nad stretnutia. Hlceme Ramu namiesto masla, pijeme Colu light namiesto vody a kávu bez kofeínu. Túžime po tom, čo nemáme, neužívame si čo nám bolo dopriate. Žijeme zajtra a potom.

Všetko zamieňame. Bordel v hlavách, v konaní, v skutkoch, v myslení, v životoch.

Nesmieme však nikdy zamieňať nevyhnutnosť smrti za zázrak narodenia. Musíme sa citovo zalarmovať v chode "tých dní", keď sa kde-tu tak bezstarostne žongluje pojmami a skutkami, až sa mier čoraz viac ponáša na vojnu.

Aj Woody v Zločinoch a pokleskoch hovoril, tiež to tu nájdete na mojom blogu:

Všetci v živote čelíme mučivým rozhodnutiam.
Morálnym voľbám.
Niektoré sú veľké, mnohé menšie.
Ale svojimi rozhodnutiami vytvárame svoju osobnosť -
v skutočnosti sme iba súčtom našich rozhodnutí.
Život je nepredvídateľný a nespravodlivý.
Zámer stvorenia nezahŕňa ľudské šťastie.
Iba my svojou láskou dávame ľahostajnému vesmíru zmysel.
A napriek tomu sa väčšina ľudí snaží, ale aj nachádza radosť v prostých veciach,
ako je rodina či práca - i v nádeji, že budúce generácie pochopia viac.

Vedia to veľkí, a ako dlho to trvá nám malým, kým si to uvedomíme?

Dnes píšem také malé pokračovanie mojej reinkarnácie. Skúšam sem vtesnať všetko, nad čím som teraz niekoľko týždňov rozmýšľal uprostred hôr na severnom Slovensku, na samom konci sveta. Čítal som si teraz po sebe, koľko nezmyslov tento blog priniesol. Je to oslobodzujúce, keď som pochopil, že to nebolo k ničomu, hodnoty sú celkom inde.

V mojom blogovaní som priniesol aj dve obrazové veci, ktoré súvisia s tým čo píšem.

Jedna bola táto, hľadali sme Boha, druhá bol filmík o zvláštnom šťastí a prežívaní.

Čím sme my iní? Máme iného Boha, inú smrť?

Keď som sa vyrovnal a zmieril so svetom, musím si povedať: mal som šťastie, že sa mi to podarilo. Bože, koľký krát som už mal to šťastie, ktoré iní nemali? A úplne som ním plytval.
Nie, svet sa nezmenil, ale to, že sa viem od neho oslobodiť, to je pocit, ktorý som od detstva nemal. Problémov nie je menej, možno je ich dokonca viac, bolo by lepšie, keby neboli, ale nič sa nedá robiť, keď sú, tak iba málo z nich je takých, ktoré sa nedajú vyriešiť. Ak boh dá, podarí sa vyriešiť veľa alebo sa zmieriť s neriešiteľným. Za slovo "boh" sa dá dosadiť čokoľvek: osud, šťastie, veľká sila, na tom nezáleží.

Tak fajn, už žiaden boj, iba trvanie na svojich pozíciách, ochrana rodiny, seba, vlastnej integrity.

Ďakujem všetkým čitateľom, ktorí to so mnou ťahali celú tú dobu, ďakujem komentátorom, zverejneným i nezverejneným, ale hlavne ďakujem ľuďom okolo mňa, ktorí mi pomohli pochopiť to, čo som popísal v tomto mojom poslednom príspevku na jebalpsovi.com.

Azda sa s vami, milí čitatelia, ešte niekedy stretnem na inom mieste a v iných súvislostiach. Teším sa na to.

Ach, ako ťažko sa mi píšu posledné písmenká. Malo by to byť nejaké mega-múdro. Ale nemusí.

Zbohom.