Dobré je to pro Čáre...:
(upozornenie: toto nie je kabaret STV, toto je vystúpenie predsedu vlády Slovenskej republiky, JUDr. Roberta Fica)
09 apríla 2008
Zúfalstvo
Kradnem túto fotku z bleskoviek.sk z čistého zúfalstva. Bože môôôôôj! Ako to s nami myslíš? Veď je rok 2008, nie 1953!
Dobré je to pro Čáre...:
(upozornenie: toto nie je kabaret STV, toto je vystúpenie predsedu vlády Slovenskej republiky, JUDr. Roberta Fica)
Dobré je to pro Čáre...:
(upozornenie: toto nie je kabaret STV, toto je vystúpenie predsedu vlády Slovenskej republiky, JUDr. Roberta Fica)
08 apríla 2008
Čo horšie sa ti môže stať?
Sťažoval sa mi priateľ, ktorý mal na návšteve u neho doma svojho otca. Hovorí: "Čo horšie sa ti môže v živote stať, ako keď ti tvoj vlastný otec povie, že Fico je správny chlap?"
Nuž, neviem na to odpovedať. Na tému spasiteľa, JUDr. Roberta Fica, CSc., sa popísalo už toľko, že je škoda míňať priestor na harddiskoch bloggera.com. Azda môžme ale spraviť ešte jeden favour, pánovi premiérovi z lásky: nižšie vyznačený priestor je určený na vyjadrenie JUDr. Roberta Fica, CSc., predsedu vlády Slovenskej republiky a predsedu strany Smer - sociálna demokracia (pôvodne Smer, prípadne Smer - tretia cesta), pretože ja, kokot občan, mu nechávam právo na odpoveď. Teda keby náhodou nesúhlasil s vyjadrením, že je správny chlap. Alebo, že sa ti nemôže stať nič horšie.
Priestor na uverejnenie odpovede:
**********************************************************
**********************************************************
(pokiaľ je priestor prázdny, JUDr. Fico nevyužil právo na odpoveď v zmysle tlačového zákona, za čo sa čitateľom autor tohto blogu ospravedlňje)
Nuž, neviem na to odpovedať. Na tému spasiteľa, JUDr. Roberta Fica, CSc., sa popísalo už toľko, že je škoda míňať priestor na harddiskoch bloggera.com. Azda môžme ale spraviť ešte jeden favour, pánovi premiérovi z lásky: nižšie vyznačený priestor je určený na vyjadrenie JUDr. Roberta Fica, CSc., predsedu vlády Slovenskej republiky a predsedu strany Smer - sociálna demokracia (pôvodne Smer, prípadne Smer - tretia cesta), pretože ja, kokot občan, mu nechávam právo na odpoveď. Teda keby náhodou nesúhlasil s vyjadrením, že je správny chlap. Alebo, že sa ti nemôže stať nič horšie.
Priestor na uverejnenie odpovede:
**********************************************************
**********************************************************
(pokiaľ je priestor prázdny, JUDr. Fico nevyužil právo na odpoveď v zmysle tlačového zákona, za čo sa čitateľom autor tohto blogu ospravedlňje)
Okolo Vysokých Tatier za 24 hodín a menej
Niekedy ľudia robia veci, ktoré im môžem iba ticho závidieť. Trocha ma znepokojuje, že nie VŠETCI ľudia sú kokoti, a sú aj rozumné výnimky, a tak trocha sa mi búra moja teória nenávisti k ľudstvu, ale na druhej strane, aspoň sa potvrdzuje múdro našich starých materí, že výnimka potvrdzuje pravidlo. Aspoň niečo na svete funguje.
Ale, o čom som chcel... Milujem Tatry. Sú tu, sú naše, a ja sa do nich, aj napriek Tatrancom, stále znova a znova vraciam, i keď viem, že na svete sú aj iné, možno krajšie, ale určite väčšie hory. Mám zlezené všetky vrcholy nad 2000 metrov, ale na to, čo popisuje borec vo svojom článku na internete, na to som ešte nedorástol. Vyjadrujem svoj obdiv a vy čítajte:
Okolo Vysokých Tatier 2006 – Déjà Vu
Úvod
Vysoké Tatry sa pýšia prívlastkom „najmenšie veľhory sveta“. Tažko povedať, či tento rozporuplný termín nám chce naznačiť, ze sa jedná o veľhory, alebo poukazuje skôr na to, že Tatry sú malé horstvo.
V roku 2005 sme sa pokúsili o obeh Vysokých Tatier dookola so Slavom Gleskom zo Zamky na Zamku v smere hodinových ručičiek. Naše pravidlá boli jednoduché, prebehnúť non-stop celé horstvo dookola tak, aby všetky dvojtisícove vrcholy ostali ležať vo vnútri kruhu. Dôsledky tatranskej kalamity v novembri 2004, ako aj neznalosť terénu cez poľskú časť Tatier spôsobili, že sme boli nútení niektoré úseky kvôli kalamite obchádzať a že sme dvakrát výdatne zablúdili uprostred hustého lesa. Napriek týmto prekážkam sa obehnutie podarilo uskutočniť a hoci len sám, predsa len som sa dostal po 23 hodinách a 40 minútach po uzavretí kruhu opäť na Zamkovského chatu.
S odstupom času sme po našej skúsenosti z roku 2005 so Slavom zvážili niektoré aspekty tejto výnimočnej výzvy a rozhodli sme sa o druhý pokus obehnutia pohoria, tentoraz v opačnom smere, proti hodinovým ručičkám.
V piatok 7. júla 2006 prichádzame na Hrebienok, kde sme mali rezervovanú dvojku izbu. Vzhľadom na plne obsadenú Zamkovského chatu sme zvolili drahší, ale o to komfortnejší spôsob ubytovania, s kľudom a sterilnou anonymitou hotela Sorea.
Je nám ľúto, že sa k nám nepridali nádejní spolubežci Vlado Dolinajec a Vlado Bilík, aby sme vytvorili údernú V3S-ku. Ale osobne som tu postrádal aj Braňa Nováka a Jana Košču.
Štartujeme
Budík mám nastavený na 3:03. Keď mi zapípal, Slavo už bol hore a chystal si veci. Po rannej príprave budíme recepčného, aby nám otvoril dvere a o 3:52 štartujeme. Obaja máme malé ruksaky. V mojom mám liter a štvrť tekutín, Slavo má camelback s vyše dvomi litrami vody. Je pomerne vidno a tak nepotrebujeme ani čelovky. Ako to už býva pri takýchto skorých ranných štartoch, myslíme na medveďa, ktorý nám môže skrížiť cestu. Našťastie sa nám to ešte nikdy nestalo.
Cez Skalnaté pleso a Veľkú Svišťovku na Brnčalku
Poľahky vybehneme-vykráčame hore červenou značkou až po Obrovský vodopád. Za ním odbočíme na nosičskú skratku a zakrátko sme pri Zamke, odkiaľ opäť pokračujeme červenou značkou na Skalnaté pleso. Viditeľnosť je výborná a ako sa blížime k plesu, vidíme pred nami na východe vynárať sa červený kotúč ranného slnka. Presne za hodinu od Hrebienka prechádzame okolo Skalnatej chaty a hore na Skalnatom si doprajeme prvú krátku prestávku. Cestu okolo rozsiahlej budovy lanovky si skrátime prechodom cez ňu. Vo vestibule vidíme v spacákoch spať niekoľkých turistov, ešte boli „tvrdí“. Rýchlo prebehneme okolo plesa a stúpame po úzkom koľajisku smerom ku hvezdárni. Tesne pred hvezdárňou vedie značka smerom doľava popod Huncovský štít. Cesta, ktorá vedie v skalách a v suti, je miestami veľmi nejasná. Spomínam si, ako som sa na tomto úseku presne pred rokom v opačnom smere trápil o druhej hodine rannej a s čelovkou som dlho hľadal cestu dole. Nám však na cestu svieti biely deň a hoci ideme do kopca, síl máme ešte dosť. Jediné, čo ma trochu znepokojovalo takto zrána, bola veľká oblačnosť medzi vrcholmi Tatier.
Výstup na Veľkú Svišťovku (2038 m) zdolávame svištne bez veľkých komplikácií. Aby sme dodržali naše pravidlá, musíme ísť tak, aby sme obišli vrchol dookola. Na vrchole symbolicky spravíme koliesko tesne okolo neho. Pod nami je nádherná Dolina Zeleného plesa s Brnčalkou, kde máme práve namierené. Zostup zo Svišťového sedla je najprudším zostupom na našej trase. V teniskách preskakujeme skaly a snažíme sa čo najskôr a bez ujmy klesnúť ku chate temer 500 výškových metrov.
Ako znalec terénu, ktorý dokázal túto cestu prejsť smerom hore po polnoci s čelovkou, navrhujem Slavovi malú, ale výraznú skratku, aby sme nemuseli ísť hore-dole nekonečnými serpentínami. Skratka bola vychodená, ale o chvíľu sa jej charakter zmenil na menej výrazný až nevýrazný a my sme namiesto značkovaného chodníka narazili na stenu s vodopádom. Došľaka, tak len toto nám chýbalo. Opatrne zliezame malé stienky a snažíme sa nezasekať viac, ako sme. Slavovi sa pri zliezaní darí oveľa lepšie ako mne. Ja okrem strachu z pošmyknutia cítim aj ťarchu zlého rozhodnutia. Nakoniec sme ale po dvadsiatich minútach so šťastím zostúpili na riadny chodník, pričom sme úplne obišli turistické úseky v stene podporené reťazami. Človek sa učí celý život...
Konečne sme dorazili na Brnčalku, kde už fungoval servis a kde sme si dali štrťhodinovú piciu prestávku. Prví horolezci a turisti už boli prebudení a chystali sa na túru. V okienku nás obslúžila krásna mladá brigádnička, a tak zastavenie na Brnčalke malo svoje osobité čaro.
Cez Kopské sedlo popod Belánky na poľskú hranicu
Z Brnčalky odchádzame pred siedmou ráno po červenej okolo Bieleho plesa smerom na Kopské sedlo. Výstup na sedlo, ktoré robí hranicu medzi Vysokými a Belianskymi Tatrami, nám trvá z Brnčalky v kľudnom tempe 41 minút. V sedle si preväzujem tenisky a upínam tuhšie ruksak k telu. Tento rok Slavo neštrajkoval s behom, a tak sa obaja tešíme na nádherný a plynulý zbeh popod Belianske Tatry až do Javoriny. Trasu, ktorá klesá na vyše 8-kilometrovom úseku 750 výškových metrov, „píše“ turistická značka za 2 hod. 30 min. Minulý rok som tento úsek smerom hore zdolal za 1 hod. 50 min. Odhadujem, že dole budeme za 65 minút. Slavo oponuje, že dole budeme za 50 minút.
Tento úsek – Zadné Meďodoly – je pre beh dole ako stvorený. Snažíme sa držať tempo, a pritom ešte pozorujeme po pravej strane hrebeň Belániek. Belianske Tatry sú známe veľkým výskytom zveri, kde okrem vysokej, kamzíkov a medveďov žijú aj vlci. Ako sme bežali dole svojim tempom, tak medzi nami prebehol nasledovný rozhovor:
„Slavo, už viem, ako zabehneme osobák smerom dole.“
„Ako?“
„Stačilo, keby sa za náš minipelotón zaradil macko, a hneď by sme dali rekord.“
„Ha-ha-ha, to určite, ale ja by som ho nakopal do zadku, keby sa v peletóne s nami nestriedal na čele.“
„Slavo, a ako by ho chcel nakopať do zadku, keď by bol náš macko stále vzadu?“
V spodnej časti doliny prechádzame cez kaňonovitý úsek a ako sa blížime k Javorine, cítim, že Slavov časový odhad bude správny. Na hlavnú cestu v Javorine vybiehame v čase 49 min. a 36 sec. z Kopského sedla. Užasný pocit a bežecký zážitok. Slavo si dáva krátku prestávku v potravinách v Javorine, ja pokračujem behom hneď ďalej po hlavnej ceste do Lysej Poľany. Po pätnástich minútach pribehnem do bufetu v Lysej Poľane, ktorý bol pre mňa veľmi príjemným zastavením aj minulý rok. Slavo príde dve minúty za mnou. Opäť tam obsluhuje chlapec s dievčaťom. Aj keď je to iný personál ako pred rokom, sú rovnako milí a pohostinní. Pamätám si z minulého roka, že sympatická dievčina za pultom mala výrazný monokel. Ako popíjam pivko s kofolou, nedá sa mi neopýtať sa novej dievčiny, či nepozná tú spred roka s monoklom. Áno, pozná, veď sa tu pravidelne striedajú. „A prečo malo to dievča vtedy monokel?“ – pokračujem vo svojej zvedavosti. „Ona máva také monokle občas z tréningu, ona je totiž majsterka v kick-boxe“ – podáva mi dievčina po roku konečne vysvetlenie. „Aha, no tak dobre sa tu majte a snáď o rok tadiaľto pobežíme znova“ – lúčime sa so Slavom s posledným bufetom na našej strane pred prechodom cez hranicu.
Schengen a poľské Tatry
Na hranici je pomerne veľký ruch a kopec áut. My si vyberieme kratšiu cestu a ukazujeme pasy v okienku, kde sa vchádza na slovenskú stranu. Colníci krútia hlavami a posielajú nás na druhú stranu hranice. Obchádzame plot a predbiehame rad asi pätnástich automobilov, vytiahneme občaňáky a podáme ich do okienka nášmu colníkovi. Colník zoberie môj preukaz, dá ho do snímača a niečo sa mu nepozdáva. Trikrát ho preženie snímačom bez výsledku, ale na štvrtý pokus predsa len prešiel a podáva mi ho späť, že je všetko v poriadku. Slavo je úspešný už na prvý pokus. Balím preukaz a chcem ísť ďalej, keď ma o dva metre zastavuje poľský colník a niečo odo mňa pýta.
Ja: „Čo chceš?“
Colník: „Doklady!“
Ja: „Veď som ich už ukazoval.“
Colník: „Ale nie mne.“
Ja: „Také kontroly na hranici, ktorá bude o chvíľu otvorenou schengenskou hranicou?“
Colník: „Ale ešte tu nie je schengen!“
Ja: „Ale ja na tom projekte intenzívne pracujem.“
Colník: „To je dobre.“
Po kontrole dokladov zo strany poľského colníka sme mohli konečne prejsť na poľskú stranu a pokračovať v našej misii. Spomenul som si, ako pred rokom v opačnom smere Slavo zistil, že nemá žiadne doklady a musel ukecať colníka, aby ho pustil domov aj bez nich.
V Poľsku nás čakal asi dvojkilometrový úsek po asfaltke až po veľké parkovisko, kde bolo veľa koní s povozmi, ktoré čakali na turistov, aby ich komerčne a neturisticky odviezli k Morskému Oku, ktoré bolo vzdialené hore dolinou 7 kilometrov.
My sme z parkoviska plného ľudí a áut odbočili na modrú značku cez Palenicu Bialczansku, kde nebolo skoro nikoho. Je to pekná pútnická cestička, ktorá vedie prudšie do kopca smerom k salašu, kde chovajú kozy. Na salaši sme stretli detský tábor, ako tam oddychoval na lúke. My sme po krátkej prestávke odbočili na zelenú značku smerom cez tiahly kopec Gesia Szyja (1489 m). Na vrchole kopca boli vyhliadkové skaly. Slavo počas výstupu chvíľu zaostal. Keď som ho počkal na križovatke zelenej s červenou značkou, zápalisto mi vysvetľoval svoje meškanie: „Predstav si, že ma naraz postihla tuková aj sacharidová kríza, tak som musel rýchlo vytiahnuť klobásu a zajedať ju tatrankou.“
Celý tento úsek bol navigačne veľmi pohodový, nakoľko tu bol pred nedávnom Slavo so Silviou a turisticky preskúmali optimálnu trasu. Už nám nehrozilo, že zablúdime v hlbokom lese ako pred rokom. Svižne sme stúpali a občas aj klesali nekonečnou zelenou značkou na poľskú chatu Murowaniec. Slnko postupne zachádzalo za mraky a tesne pod chatou nám začalo pršať. Nebol to silný dážď, ale ešte nebolo ani poludnie. Na chatu Murowaniec (1500 m) prichádzame presne o 11:37 v netto čase z Hrebienka za necelých 7 hodín, čo je veľmi slušný medzičas.
Z chaty Murowaniec na slovenskú stranu
Chata je kvôli dažďu doslova preplnená ľuďmi. Veľký interiér pôsobí v tlačenici turistov klaustrofobicky. Objednávam za 30 zlotých tri veľké pivá, nealko a hamburger. Sadneme si pri výdajnom okienku a pozorujeme skrumáž ľudí okolo. Pivo chutí znamenite, vonku ticho padá dážď.
Po pol hodine končíme našu veľkú prestávku a kliesnime sa pomedzi ľudí, ktorí sedia na zemi, na schodoch, a vychádzame von do nehostinného dažďa v ústrety horskému hrebeňu.
V šuštiačkach šliapeme do strmého kopca s cieľom dostať sa do Ľaliového sedla (1951 m), ktoré oddeľuje Vysoké a Západné Tatry. Všetci Poliaci utekajú v pršiplášťoch dole oproti nám. Češť, češť, zdravíme sa s okoloidúcimi, ktorí zväčša nechápu, kam hore v tomto ďaždi šliapeme. Na hraničný hrebeň je treba zdolať z chaty 450 výškových metrov. Počasie sa po chvíli umúdruje, dážď postupne ustáva, až prestane úplne. Objaví sa slniečko, dávame dole šuštiačky a za pochodu začíname schnúť. Pozorujeme nad sebou Kasprowy Wierch (1987 m) s lanovkovou stanicou, ktorá bola tak ako pred rokom mimo prevádzky, a Beskyd (2014 m), prvý dvojtisícový vrchol od Ľaliového sedla na hrebeni Západných Tatier.
Pýtam sa Slava, či by predsa len nepristal na to, aby sme spolu vybehli zo sedla na Beskyd, keď sa už vyčasilo. Z môjho pohľadu by to bol taký krásny bonus pri obehu okolo Vysokých Tatier získať skalp dvojtisícovky aj v Západných Tatrách. Nechce o tom ani počuť, ale navrhuje mi, že ak chcem ísť za každú cenu na Beskyd, počká ma v sedle. Vravím mu, že by som sa o to rád pokúsil, určite mi nebude cesta hore trvať viac ako 15 minút a že najneskôr za 25 minút budem naspäť.
Do Ľaliového sedla sme vystúpili z chaty Murowaniec za trištvrtehodinu a napodiv hore svietilo slniečko. Neodolám pokušeniu Beskyda, dávam dole malý ruksak a klušem smerom k „západnej“ dvojtisícovke. Bola neuveriteľne blízko a skalnatá homola vrcholu bola neuveriteľne dostupná. Vrchol Beskyda dosahujem za 6 minút, chvíľu sa pokochám výhľadom a za ďalšie 4 minúty som naspäť pri Slavovi v sedle. Aj on sa čuduje, ako rýchlo som to otočil.
Obaja vieme, že čas je dôležitý a nebezpečný parameter, rýchlo nasadzujeme ruksaky a vydávame sa po neoficiálnom chodníku na slovenskú stranu do sedla Závory. Táto cesta bola voľakedy vyznačená zelenou značkou. Dnes je pomerne nevýrazná, miestami označená skalnými mužíkami, ale v každom prípade je nevhodná na nočný priestup. Po pár minútach na chodníku sa nad nami opäť zaťahuje a začína pršať. Snažíme sa ísť rýchlo a dúfame, že dážď nebude silnieť. Opak je ale pravdou, a keď Slavo zastane a povie, že je čas si obliecť šuštiačky, začne nám na hlavu padať ľadovec. Je to nepríjemná situácia, veľká nadmorská výška, neznačený, nevýrazný chodník v skalnatom a suťovom teréne, sme premočení, je nám zima a nad hlavami počujeme hrmenie. Sústredím sa len na to, aby som nestratil cestu, aj keď týmto úsekom prechádzam už štvrtýkrát. Stúpame výškové metre, prekonávame skalné rebrá a ľadovec s hrmobitím našťastie ustupuje. Po vyše hodine prichádzame konečne do sedla Závory (1876 m) a sme opäť na legálnej ceste, tentokrát na Slovensku.
Dole Kôprovskou dolinou cez Tri studničky na Štrbské pleso
Keď sme plánovali cestu okolo Tatier, tešili sme sa na etapu zo sedla Závory dole Kôprovskou dolinou ako na bežeckú lahôdku, podobne ako na zbeh z Kopského sedla. Opak bol ale pravdou. Okrem toho, že sme mali za sebou dva dažde, pôda a chodník, po ktorom sme prechádzali, boli plné vody. Bolo sa treba stále pozerať pod nohy a voliť optimálnu trasu medzi mlákami a potokmi vody, ktoré sa valili dole chodníkom. Nech sme robili čokoľvek, nohy sme mali po členky premočené.
Dúfali sme, že zostúpime rýchlo na asfaltku v Kôprovskej doline, ale cesta mokrým chodníkom dole bola nekonečná. Navyše začalo opäť pršať, a to s intenzitou, akú sme ešte v ten deň neokúsili. Nohy sme mali v potoku, zhora na nás tiekla sprcha. Akýkoľvek pozitívny zážitok vystriedal boj o prežitie a únik z tohoto prostredia.
Cítil som sa v nepohode, z premočenia mi pomaly odchádzal cit v rukách. Aj keď bol chodník už širší ako v horných partiách, stále to bola riava vody a vlhkosť som cítil na celom tele. Občas sme prechádzali okolo striešok, pod ktorými sa krčili zaskočení turisti a čakali na koniec lejaku. My sme nemali dôvod zastavovať, my sme mali potrebu dostať sa z tejto situácie čo najskôr preč. Nad nami bola len sivá obloha bez náznaku perspektívy nejakých slnečných lúčov. Zhodli sme sa so Slavom, že za takýchto okolností nemá zmysel ísť ďalej na Hrebienok a že to na Štrbskom plese ukončíme.
Ani asfaltka v doline v nás nespôsobila bežeckú eufóriu. Vyklusávame po nej, ale je to vydreté a pomalé. Nohy presiaknuté vodou už nedovolia ísť príliš rýchlo. Po čase prichádzame na odbočku z asfaltky so smerovníkom „Tri Studničky 45 minút“. Trochu ma to povzbudilo, že už to nemáme ďaleko do civilizácie. Prestalo pršať, a tak bežíme lesným chodníčkom pomedzi odpílené stromy, ktoré len pred nedávnom robili túto trasu nepriechodnou.
Prekvapilo ma, že cesta stále stúpala dohora, v duchu som si ju predstavoval ďaleko pohodovejšiu, ale dôležité bolo najmä to, že už nepršalo. Tesne pred Tromi Studničkami predbiehame dve dievčatá v žltých pršiplášťoch. Tam si dávame piciu prestávku, lebo aj keď sme premočení, máme veľký smäd.
Z Troch Studničiek na Štrbské pleso máme deväťkilometrový úsek s prevýšením vyše 200 metrov zväčša po asfaltke a v závere popri zubačkovej trati. Už nám to tak rýchlo nešliape, a preto potrebujeme na túto časť 80 minút. Snažím sa zistiť na asfaltke popri kilometrovníkoch, za koľko robím kilometer, a vychádza mi to okolo 7 minút.
Priebežne po ceste schneme a mne opäť začína vŕtať v hlave, či by sme predsa len nešli aj ďalej. Výstup na Ostrvu nad Popradským plesom a prechod po vysokohorskej magistrále na Sliezsky dom pri predstave ďalšej možnej búrky ma vôbec neláka, ale obehnúť Vysoké Tatry sa dá predsa aj iným spôsobom.
„Slavo, čo by si povedal na to, keby sme obehli Tatry tak, že zo Štrbského plesa by sme nešli po červenej na Popradské, ale bežali popri ceste Slobody až do Starého Smokovca, a potom hore na Hrebienok po sánkarskej dráhe?“
„Nuž, to by sa aj dalo, a koľko je to kilometrov?“
„Zo Štrbského na Hrebienok to nebude viac ako 21-22 kilometrov, navyše je to až po Starý Smokovec mierne dolu kopcom.“
„Tak teda poďme!“
Viem, že horali mi budú vyčítať, že sme sa vzdali poctivého obehnutia Tatier po horskej magistrále s poctivým tatranským prevýšením. Na druhej strane bežci, ktorí majú radi rovnejšie profily a preferujú beh pred horskými výšľapmi, povedia, že toto je to pravé obehnutie, v teréne, kde sa dá naozaj bežať. Medzi mnou a Slavom bolo rozhodnuté.
Štrbské pleso až do cieľa na Hrebienku
Štrbské pleso dosahujeme o 17.30 v netto čase presne 12 hodín. Vzhľadom na náš pôvodný odhad dosiahnuť Štrbské pleso o 17.00 sme boli po troch dažďoch a búrkovej kríze stále ešte v norme.
V bufetoch pri parkovisku sme to odstavili a urobili si riadnu veľkú prestávku. Prezliekli a vysušili sme, čo sa dalo, doplnili zásoby tekutín a poriadne sa najedli. Táto prestávka nás dala dokopy fyzicky aj psychicky.
Po hodine aktívneho oddychu vyrážame ďalej po novej dohodnutej trase. Najprv schádzame po asfaltke na zastávku električky Popradské pleso, odkiaľ vychádzame na hlavnú cestu do Smokovca. Popri nej občas ideme turistickým chodníkom, občas priamo po ceste. Cestou stretávame na bicykli mladého Maťa Ďuranu s priateľkou, ktorí sa pri nás na chvíľu pristavujú. Vyšné Hágy, Nová Polianka, Danielov dom, Tatranská Polianka. Tam odstavujeme pri neodolateľnom výčape a hasíme so Slavom náš nekonečný smäd. Mňa sa zmocňujú pochyby, či naše tempo nie je príliš pomalé:
„Slavo, my to nestihneme na Hrebienok do pol desiatej.“
„Ale stíhame, neboj, určite tam budeme skôr.“
Slavov odhad bol opäť bezchybný. Aj po prestávke v Polianke a po tom, čo som už nevládal bežať a obaja sme len šliapali rýchlou chôdzou, sme prišli debatujúc cez Sibír a Nový Smokovec do Starého Smokovca pomerne rýchlo a odtiaľ sme v pohode vystúpili na Hrebienok. Bolo práve 21:17 hod. Ešte nebola tma, a tak sme mohli konštatovať, že sme tento rok spoločne obehli Vysoké Tatry dookola bez potreby použiť čelovku.
Tak, ako sme si podali ruky na tomto mieste so Slavom ráno, tak sme si ich podali opäť večer. Za nami bola 83-kilometrová trasa, 3300 metrov prevýšenia a asi 29 turistických hodín, ktoré sme zvládli v netto čase za polovicu. Drink na Hrebienku bol zaslúžený.
Absolvovaná trasa (medzičasy netto): Hrebienok (0:00) – Zamkovského chata (0:26) – Skalnaté pleso (1:03) – Veľká Svišťovka vrchol 2038 m. (1:46) – Brnčalova chata (2:30) – Kopské sedlo (3:11) – Javorina (4:01) – Lysá Poľana (4:16) – poľské Tatry, značky modrá a zelená – chata Murowaniec (6:56) – Ľaliové sedlo (7:41) (plus vybehnutie na Beskyd 2014 m.) – sedlo Závory (8:42) – Kôprová dolina – Tri Studničky (10:40) – Štrbské pleso (12:00) – Starý Smokovec (14:03) – Hrebienok (14:35).
Dátum absolvovania: sobota 8. júl 2006
Dĺžka trasy (vrátane Beskydu): 83 km
Prevýšenie (len dohora): 3300 m
Celkový čas (brutto): 17 hodín a 25 minút
Štart na Hrebienku: 03:52
Cieľ na Hrebienku: 21:17
Čistý čas pohybu (netto): 14 hodín a 35 minút
Prestávky (spolu): 2 hodiny a 50 minút
Dovetok:
(Déjà Vu 2005 : „Minulý rok, keď sme mali so Slavom po obehnutí VT na chvíľu plné zuby dlhých prechodov, sme si povedali, že sa o tie Tatry pokúsime ešte raz, keď budú spriechodnené všetky turistické chodníky a obehneme Vysoké Tatry pre zmenu v opačnom smere…)
Slavo, ktorý tento rok so mnou dokonca aj bežal a navyše mal počas celej cesty geniálne časové odhady, mi položil večer na Hrebienku jednu záludnú otázku:
„A vieš Ty, čo je najlepšie na tejto Tvoje akcii okolo Tatier?“
„No, to neviem, čo?“
„Že je iba raz do roka…“
A aby toho nebolo málo, stále nás ešte láka prebehnúť kompletným hrebeňom Slovenského Rudohoria z Košíc až na Poľanu v dĺžke 220 kilometrov. Túto trasu by sme chceli absolvovať za tri dni, ale o tom snáď až nabudúce…
Vlado Dudlák
júl 2006
Ale, o čom som chcel... Milujem Tatry. Sú tu, sú naše, a ja sa do nich, aj napriek Tatrancom, stále znova a znova vraciam, i keď viem, že na svete sú aj iné, možno krajšie, ale určite väčšie hory. Mám zlezené všetky vrcholy nad 2000 metrov, ale na to, čo popisuje borec vo svojom článku na internete, na to som ešte nedorástol. Vyjadrujem svoj obdiv a vy čítajte:
Okolo Vysokých Tatier 2006 – Déjà Vu
Úvod
Vysoké Tatry sa pýšia prívlastkom „najmenšie veľhory sveta“. Tažko povedať, či tento rozporuplný termín nám chce naznačiť, ze sa jedná o veľhory, alebo poukazuje skôr na to, že Tatry sú malé horstvo.
V roku 2005 sme sa pokúsili o obeh Vysokých Tatier dookola so Slavom Gleskom zo Zamky na Zamku v smere hodinových ručičiek. Naše pravidlá boli jednoduché, prebehnúť non-stop celé horstvo dookola tak, aby všetky dvojtisícove vrcholy ostali ležať vo vnútri kruhu. Dôsledky tatranskej kalamity v novembri 2004, ako aj neznalosť terénu cez poľskú časť Tatier spôsobili, že sme boli nútení niektoré úseky kvôli kalamite obchádzať a že sme dvakrát výdatne zablúdili uprostred hustého lesa. Napriek týmto prekážkam sa obehnutie podarilo uskutočniť a hoci len sám, predsa len som sa dostal po 23 hodinách a 40 minútach po uzavretí kruhu opäť na Zamkovského chatu.
S odstupom času sme po našej skúsenosti z roku 2005 so Slavom zvážili niektoré aspekty tejto výnimočnej výzvy a rozhodli sme sa o druhý pokus obehnutia pohoria, tentoraz v opačnom smere, proti hodinovým ručičkám.
V piatok 7. júla 2006 prichádzame na Hrebienok, kde sme mali rezervovanú dvojku izbu. Vzhľadom na plne obsadenú Zamkovského chatu sme zvolili drahší, ale o to komfortnejší spôsob ubytovania, s kľudom a sterilnou anonymitou hotela Sorea.
Je nám ľúto, že sa k nám nepridali nádejní spolubežci Vlado Dolinajec a Vlado Bilík, aby sme vytvorili údernú V3S-ku. Ale osobne som tu postrádal aj Braňa Nováka a Jana Košču.
Štartujeme
Budík mám nastavený na 3:03. Keď mi zapípal, Slavo už bol hore a chystal si veci. Po rannej príprave budíme recepčného, aby nám otvoril dvere a o 3:52 štartujeme. Obaja máme malé ruksaky. V mojom mám liter a štvrť tekutín, Slavo má camelback s vyše dvomi litrami vody. Je pomerne vidno a tak nepotrebujeme ani čelovky. Ako to už býva pri takýchto skorých ranných štartoch, myslíme na medveďa, ktorý nám môže skrížiť cestu. Našťastie sa nám to ešte nikdy nestalo.
Cez Skalnaté pleso a Veľkú Svišťovku na Brnčalku
Poľahky vybehneme-vykráčame hore červenou značkou až po Obrovský vodopád. Za ním odbočíme na nosičskú skratku a zakrátko sme pri Zamke, odkiaľ opäť pokračujeme červenou značkou na Skalnaté pleso. Viditeľnosť je výborná a ako sa blížime k plesu, vidíme pred nami na východe vynárať sa červený kotúč ranného slnka. Presne za hodinu od Hrebienka prechádzame okolo Skalnatej chaty a hore na Skalnatom si doprajeme prvú krátku prestávku. Cestu okolo rozsiahlej budovy lanovky si skrátime prechodom cez ňu. Vo vestibule vidíme v spacákoch spať niekoľkých turistov, ešte boli „tvrdí“. Rýchlo prebehneme okolo plesa a stúpame po úzkom koľajisku smerom ku hvezdárni. Tesne pred hvezdárňou vedie značka smerom doľava popod Huncovský štít. Cesta, ktorá vedie v skalách a v suti, je miestami veľmi nejasná. Spomínam si, ako som sa na tomto úseku presne pred rokom v opačnom smere trápil o druhej hodine rannej a s čelovkou som dlho hľadal cestu dole. Nám však na cestu svieti biely deň a hoci ideme do kopca, síl máme ešte dosť. Jediné, čo ma trochu znepokojovalo takto zrána, bola veľká oblačnosť medzi vrcholmi Tatier.
Výstup na Veľkú Svišťovku (2038 m) zdolávame svištne bez veľkých komplikácií. Aby sme dodržali naše pravidlá, musíme ísť tak, aby sme obišli vrchol dookola. Na vrchole symbolicky spravíme koliesko tesne okolo neho. Pod nami je nádherná Dolina Zeleného plesa s Brnčalkou, kde máme práve namierené. Zostup zo Svišťového sedla je najprudším zostupom na našej trase. V teniskách preskakujeme skaly a snažíme sa čo najskôr a bez ujmy klesnúť ku chate temer 500 výškových metrov.
Ako znalec terénu, ktorý dokázal túto cestu prejsť smerom hore po polnoci s čelovkou, navrhujem Slavovi malú, ale výraznú skratku, aby sme nemuseli ísť hore-dole nekonečnými serpentínami. Skratka bola vychodená, ale o chvíľu sa jej charakter zmenil na menej výrazný až nevýrazný a my sme namiesto značkovaného chodníka narazili na stenu s vodopádom. Došľaka, tak len toto nám chýbalo. Opatrne zliezame malé stienky a snažíme sa nezasekať viac, ako sme. Slavovi sa pri zliezaní darí oveľa lepšie ako mne. Ja okrem strachu z pošmyknutia cítim aj ťarchu zlého rozhodnutia. Nakoniec sme ale po dvadsiatich minútach so šťastím zostúpili na riadny chodník, pričom sme úplne obišli turistické úseky v stene podporené reťazami. Človek sa učí celý život...
Konečne sme dorazili na Brnčalku, kde už fungoval servis a kde sme si dali štrťhodinovú piciu prestávku. Prví horolezci a turisti už boli prebudení a chystali sa na túru. V okienku nás obslúžila krásna mladá brigádnička, a tak zastavenie na Brnčalke malo svoje osobité čaro.
Cez Kopské sedlo popod Belánky na poľskú hranicu
Z Brnčalky odchádzame pred siedmou ráno po červenej okolo Bieleho plesa smerom na Kopské sedlo. Výstup na sedlo, ktoré robí hranicu medzi Vysokými a Belianskymi Tatrami, nám trvá z Brnčalky v kľudnom tempe 41 minút. V sedle si preväzujem tenisky a upínam tuhšie ruksak k telu. Tento rok Slavo neštrajkoval s behom, a tak sa obaja tešíme na nádherný a plynulý zbeh popod Belianske Tatry až do Javoriny. Trasu, ktorá klesá na vyše 8-kilometrovom úseku 750 výškových metrov, „píše“ turistická značka za 2 hod. 30 min. Minulý rok som tento úsek smerom hore zdolal za 1 hod. 50 min. Odhadujem, že dole budeme za 65 minút. Slavo oponuje, že dole budeme za 50 minút.
Tento úsek – Zadné Meďodoly – je pre beh dole ako stvorený. Snažíme sa držať tempo, a pritom ešte pozorujeme po pravej strane hrebeň Belániek. Belianske Tatry sú známe veľkým výskytom zveri, kde okrem vysokej, kamzíkov a medveďov žijú aj vlci. Ako sme bežali dole svojim tempom, tak medzi nami prebehol nasledovný rozhovor:
„Slavo, už viem, ako zabehneme osobák smerom dole.“
„Ako?“
„Stačilo, keby sa za náš minipelotón zaradil macko, a hneď by sme dali rekord.“
„Ha-ha-ha, to určite, ale ja by som ho nakopal do zadku, keby sa v peletóne s nami nestriedal na čele.“
„Slavo, a ako by ho chcel nakopať do zadku, keď by bol náš macko stále vzadu?“
V spodnej časti doliny prechádzame cez kaňonovitý úsek a ako sa blížime k Javorine, cítim, že Slavov časový odhad bude správny. Na hlavnú cestu v Javorine vybiehame v čase 49 min. a 36 sec. z Kopského sedla. Užasný pocit a bežecký zážitok. Slavo si dáva krátku prestávku v potravinách v Javorine, ja pokračujem behom hneď ďalej po hlavnej ceste do Lysej Poľany. Po pätnástich minútach pribehnem do bufetu v Lysej Poľane, ktorý bol pre mňa veľmi príjemným zastavením aj minulý rok. Slavo príde dve minúty za mnou. Opäť tam obsluhuje chlapec s dievčaťom. Aj keď je to iný personál ako pred rokom, sú rovnako milí a pohostinní. Pamätám si z minulého roka, že sympatická dievčina za pultom mala výrazný monokel. Ako popíjam pivko s kofolou, nedá sa mi neopýtať sa novej dievčiny, či nepozná tú spred roka s monoklom. Áno, pozná, veď sa tu pravidelne striedajú. „A prečo malo to dievča vtedy monokel?“ – pokračujem vo svojej zvedavosti. „Ona máva také monokle občas z tréningu, ona je totiž majsterka v kick-boxe“ – podáva mi dievčina po roku konečne vysvetlenie. „Aha, no tak dobre sa tu majte a snáď o rok tadiaľto pobežíme znova“ – lúčime sa so Slavom s posledným bufetom na našej strane pred prechodom cez hranicu.
Schengen a poľské Tatry
Na hranici je pomerne veľký ruch a kopec áut. My si vyberieme kratšiu cestu a ukazujeme pasy v okienku, kde sa vchádza na slovenskú stranu. Colníci krútia hlavami a posielajú nás na druhú stranu hranice. Obchádzame plot a predbiehame rad asi pätnástich automobilov, vytiahneme občaňáky a podáme ich do okienka nášmu colníkovi. Colník zoberie môj preukaz, dá ho do snímača a niečo sa mu nepozdáva. Trikrát ho preženie snímačom bez výsledku, ale na štvrtý pokus predsa len prešiel a podáva mi ho späť, že je všetko v poriadku. Slavo je úspešný už na prvý pokus. Balím preukaz a chcem ísť ďalej, keď ma o dva metre zastavuje poľský colník a niečo odo mňa pýta.
Ja: „Čo chceš?“
Colník: „Doklady!“
Ja: „Veď som ich už ukazoval.“
Colník: „Ale nie mne.“
Ja: „Také kontroly na hranici, ktorá bude o chvíľu otvorenou schengenskou hranicou?“
Colník: „Ale ešte tu nie je schengen!“
Ja: „Ale ja na tom projekte intenzívne pracujem.“
Colník: „To je dobre.“
Po kontrole dokladov zo strany poľského colníka sme mohli konečne prejsť na poľskú stranu a pokračovať v našej misii. Spomenul som si, ako pred rokom v opačnom smere Slavo zistil, že nemá žiadne doklady a musel ukecať colníka, aby ho pustil domov aj bez nich.
V Poľsku nás čakal asi dvojkilometrový úsek po asfaltke až po veľké parkovisko, kde bolo veľa koní s povozmi, ktoré čakali na turistov, aby ich komerčne a neturisticky odviezli k Morskému Oku, ktoré bolo vzdialené hore dolinou 7 kilometrov.
My sme z parkoviska plného ľudí a áut odbočili na modrú značku cez Palenicu Bialczansku, kde nebolo skoro nikoho. Je to pekná pútnická cestička, ktorá vedie prudšie do kopca smerom k salašu, kde chovajú kozy. Na salaši sme stretli detský tábor, ako tam oddychoval na lúke. My sme po krátkej prestávke odbočili na zelenú značku smerom cez tiahly kopec Gesia Szyja (1489 m). Na vrchole kopca boli vyhliadkové skaly. Slavo počas výstupu chvíľu zaostal. Keď som ho počkal na križovatke zelenej s červenou značkou, zápalisto mi vysvetľoval svoje meškanie: „Predstav si, že ma naraz postihla tuková aj sacharidová kríza, tak som musel rýchlo vytiahnuť klobásu a zajedať ju tatrankou.“
Celý tento úsek bol navigačne veľmi pohodový, nakoľko tu bol pred nedávnom Slavo so Silviou a turisticky preskúmali optimálnu trasu. Už nám nehrozilo, že zablúdime v hlbokom lese ako pred rokom. Svižne sme stúpali a občas aj klesali nekonečnou zelenou značkou na poľskú chatu Murowaniec. Slnko postupne zachádzalo za mraky a tesne pod chatou nám začalo pršať. Nebol to silný dážď, ale ešte nebolo ani poludnie. Na chatu Murowaniec (1500 m) prichádzame presne o 11:37 v netto čase z Hrebienka za necelých 7 hodín, čo je veľmi slušný medzičas.
Z chaty Murowaniec na slovenskú stranu
Chata je kvôli dažďu doslova preplnená ľuďmi. Veľký interiér pôsobí v tlačenici turistov klaustrofobicky. Objednávam za 30 zlotých tri veľké pivá, nealko a hamburger. Sadneme si pri výdajnom okienku a pozorujeme skrumáž ľudí okolo. Pivo chutí znamenite, vonku ticho padá dážď.
Po pol hodine končíme našu veľkú prestávku a kliesnime sa pomedzi ľudí, ktorí sedia na zemi, na schodoch, a vychádzame von do nehostinného dažďa v ústrety horskému hrebeňu.
V šuštiačkach šliapeme do strmého kopca s cieľom dostať sa do Ľaliového sedla (1951 m), ktoré oddeľuje Vysoké a Západné Tatry. Všetci Poliaci utekajú v pršiplášťoch dole oproti nám. Češť, češť, zdravíme sa s okoloidúcimi, ktorí zväčša nechápu, kam hore v tomto ďaždi šliapeme. Na hraničný hrebeň je treba zdolať z chaty 450 výškových metrov. Počasie sa po chvíli umúdruje, dážď postupne ustáva, až prestane úplne. Objaví sa slniečko, dávame dole šuštiačky a za pochodu začíname schnúť. Pozorujeme nad sebou Kasprowy Wierch (1987 m) s lanovkovou stanicou, ktorá bola tak ako pred rokom mimo prevádzky, a Beskyd (2014 m), prvý dvojtisícový vrchol od Ľaliového sedla na hrebeni Západných Tatier.
Pýtam sa Slava, či by predsa len nepristal na to, aby sme spolu vybehli zo sedla na Beskyd, keď sa už vyčasilo. Z môjho pohľadu by to bol taký krásny bonus pri obehu okolo Vysokých Tatier získať skalp dvojtisícovky aj v Západných Tatrách. Nechce o tom ani počuť, ale navrhuje mi, že ak chcem ísť za každú cenu na Beskyd, počká ma v sedle. Vravím mu, že by som sa o to rád pokúsil, určite mi nebude cesta hore trvať viac ako 15 minút a že najneskôr za 25 minút budem naspäť.
Do Ľaliového sedla sme vystúpili z chaty Murowaniec za trištvrtehodinu a napodiv hore svietilo slniečko. Neodolám pokušeniu Beskyda, dávam dole malý ruksak a klušem smerom k „západnej“ dvojtisícovke. Bola neuveriteľne blízko a skalnatá homola vrcholu bola neuveriteľne dostupná. Vrchol Beskyda dosahujem za 6 minút, chvíľu sa pokochám výhľadom a za ďalšie 4 minúty som naspäť pri Slavovi v sedle. Aj on sa čuduje, ako rýchlo som to otočil.
Obaja vieme, že čas je dôležitý a nebezpečný parameter, rýchlo nasadzujeme ruksaky a vydávame sa po neoficiálnom chodníku na slovenskú stranu do sedla Závory. Táto cesta bola voľakedy vyznačená zelenou značkou. Dnes je pomerne nevýrazná, miestami označená skalnými mužíkami, ale v každom prípade je nevhodná na nočný priestup. Po pár minútach na chodníku sa nad nami opäť zaťahuje a začína pršať. Snažíme sa ísť rýchlo a dúfame, že dážď nebude silnieť. Opak je ale pravdou, a keď Slavo zastane a povie, že je čas si obliecť šuštiačky, začne nám na hlavu padať ľadovec. Je to nepríjemná situácia, veľká nadmorská výška, neznačený, nevýrazný chodník v skalnatom a suťovom teréne, sme premočení, je nám zima a nad hlavami počujeme hrmenie. Sústredím sa len na to, aby som nestratil cestu, aj keď týmto úsekom prechádzam už štvrtýkrát. Stúpame výškové metre, prekonávame skalné rebrá a ľadovec s hrmobitím našťastie ustupuje. Po vyše hodine prichádzame konečne do sedla Závory (1876 m) a sme opäť na legálnej ceste, tentokrát na Slovensku.
Dole Kôprovskou dolinou cez Tri studničky na Štrbské pleso
Keď sme plánovali cestu okolo Tatier, tešili sme sa na etapu zo sedla Závory dole Kôprovskou dolinou ako na bežeckú lahôdku, podobne ako na zbeh z Kopského sedla. Opak bol ale pravdou. Okrem toho, že sme mali za sebou dva dažde, pôda a chodník, po ktorom sme prechádzali, boli plné vody. Bolo sa treba stále pozerať pod nohy a voliť optimálnu trasu medzi mlákami a potokmi vody, ktoré sa valili dole chodníkom. Nech sme robili čokoľvek, nohy sme mali po členky premočené.
Dúfali sme, že zostúpime rýchlo na asfaltku v Kôprovskej doline, ale cesta mokrým chodníkom dole bola nekonečná. Navyše začalo opäť pršať, a to s intenzitou, akú sme ešte v ten deň neokúsili. Nohy sme mali v potoku, zhora na nás tiekla sprcha. Akýkoľvek pozitívny zážitok vystriedal boj o prežitie a únik z tohoto prostredia.
Cítil som sa v nepohode, z premočenia mi pomaly odchádzal cit v rukách. Aj keď bol chodník už širší ako v horných partiách, stále to bola riava vody a vlhkosť som cítil na celom tele. Občas sme prechádzali okolo striešok, pod ktorými sa krčili zaskočení turisti a čakali na koniec lejaku. My sme nemali dôvod zastavovať, my sme mali potrebu dostať sa z tejto situácie čo najskôr preč. Nad nami bola len sivá obloha bez náznaku perspektívy nejakých slnečných lúčov. Zhodli sme sa so Slavom, že za takýchto okolností nemá zmysel ísť ďalej na Hrebienok a že to na Štrbskom plese ukončíme.
Ani asfaltka v doline v nás nespôsobila bežeckú eufóriu. Vyklusávame po nej, ale je to vydreté a pomalé. Nohy presiaknuté vodou už nedovolia ísť príliš rýchlo. Po čase prichádzame na odbočku z asfaltky so smerovníkom „Tri Studničky 45 minút“. Trochu ma to povzbudilo, že už to nemáme ďaleko do civilizácie. Prestalo pršať, a tak bežíme lesným chodníčkom pomedzi odpílené stromy, ktoré len pred nedávnom robili túto trasu nepriechodnou.
Prekvapilo ma, že cesta stále stúpala dohora, v duchu som si ju predstavoval ďaleko pohodovejšiu, ale dôležité bolo najmä to, že už nepršalo. Tesne pred Tromi Studničkami predbiehame dve dievčatá v žltých pršiplášťoch. Tam si dávame piciu prestávku, lebo aj keď sme premočení, máme veľký smäd.
Z Troch Studničiek na Štrbské pleso máme deväťkilometrový úsek s prevýšením vyše 200 metrov zväčša po asfaltke a v závere popri zubačkovej trati. Už nám to tak rýchlo nešliape, a preto potrebujeme na túto časť 80 minút. Snažím sa zistiť na asfaltke popri kilometrovníkoch, za koľko robím kilometer, a vychádza mi to okolo 7 minút.
Priebežne po ceste schneme a mne opäť začína vŕtať v hlave, či by sme predsa len nešli aj ďalej. Výstup na Ostrvu nad Popradským plesom a prechod po vysokohorskej magistrále na Sliezsky dom pri predstave ďalšej možnej búrky ma vôbec neláka, ale obehnúť Vysoké Tatry sa dá predsa aj iným spôsobom.
„Slavo, čo by si povedal na to, keby sme obehli Tatry tak, že zo Štrbského plesa by sme nešli po červenej na Popradské, ale bežali popri ceste Slobody až do Starého Smokovca, a potom hore na Hrebienok po sánkarskej dráhe?“
„Nuž, to by sa aj dalo, a koľko je to kilometrov?“
„Zo Štrbského na Hrebienok to nebude viac ako 21-22 kilometrov, navyše je to až po Starý Smokovec mierne dolu kopcom.“
„Tak teda poďme!“
Viem, že horali mi budú vyčítať, že sme sa vzdali poctivého obehnutia Tatier po horskej magistrále s poctivým tatranským prevýšením. Na druhej strane bežci, ktorí majú radi rovnejšie profily a preferujú beh pred horskými výšľapmi, povedia, že toto je to pravé obehnutie, v teréne, kde sa dá naozaj bežať. Medzi mnou a Slavom bolo rozhodnuté.
Štrbské pleso až do cieľa na Hrebienku
Štrbské pleso dosahujeme o 17.30 v netto čase presne 12 hodín. Vzhľadom na náš pôvodný odhad dosiahnuť Štrbské pleso o 17.00 sme boli po troch dažďoch a búrkovej kríze stále ešte v norme.
V bufetoch pri parkovisku sme to odstavili a urobili si riadnu veľkú prestávku. Prezliekli a vysušili sme, čo sa dalo, doplnili zásoby tekutín a poriadne sa najedli. Táto prestávka nás dala dokopy fyzicky aj psychicky.
Po hodine aktívneho oddychu vyrážame ďalej po novej dohodnutej trase. Najprv schádzame po asfaltke na zastávku električky Popradské pleso, odkiaľ vychádzame na hlavnú cestu do Smokovca. Popri nej občas ideme turistickým chodníkom, občas priamo po ceste. Cestou stretávame na bicykli mladého Maťa Ďuranu s priateľkou, ktorí sa pri nás na chvíľu pristavujú. Vyšné Hágy, Nová Polianka, Danielov dom, Tatranská Polianka. Tam odstavujeme pri neodolateľnom výčape a hasíme so Slavom náš nekonečný smäd. Mňa sa zmocňujú pochyby, či naše tempo nie je príliš pomalé:
„Slavo, my to nestihneme na Hrebienok do pol desiatej.“
„Ale stíhame, neboj, určite tam budeme skôr.“
Slavov odhad bol opäť bezchybný. Aj po prestávke v Polianke a po tom, čo som už nevládal bežať a obaja sme len šliapali rýchlou chôdzou, sme prišli debatujúc cez Sibír a Nový Smokovec do Starého Smokovca pomerne rýchlo a odtiaľ sme v pohode vystúpili na Hrebienok. Bolo práve 21:17 hod. Ešte nebola tma, a tak sme mohli konštatovať, že sme tento rok spoločne obehli Vysoké Tatry dookola bez potreby použiť čelovku.
Tak, ako sme si podali ruky na tomto mieste so Slavom ráno, tak sme si ich podali opäť večer. Za nami bola 83-kilometrová trasa, 3300 metrov prevýšenia a asi 29 turistických hodín, ktoré sme zvládli v netto čase za polovicu. Drink na Hrebienku bol zaslúžený.
Absolvovaná trasa (medzičasy netto): Hrebienok (0:00) – Zamkovského chata (0:26) – Skalnaté pleso (1:03) – Veľká Svišťovka vrchol 2038 m. (1:46) – Brnčalova chata (2:30) – Kopské sedlo (3:11) – Javorina (4:01) – Lysá Poľana (4:16) – poľské Tatry, značky modrá a zelená – chata Murowaniec (6:56) – Ľaliové sedlo (7:41) (plus vybehnutie na Beskyd 2014 m.) – sedlo Závory (8:42) – Kôprová dolina – Tri Studničky (10:40) – Štrbské pleso (12:00) – Starý Smokovec (14:03) – Hrebienok (14:35).
Dátum absolvovania: sobota 8. júl 2006
Dĺžka trasy (vrátane Beskydu): 83 km
Prevýšenie (len dohora): 3300 m
Celkový čas (brutto): 17 hodín a 25 minút
Štart na Hrebienku: 03:52
Cieľ na Hrebienku: 21:17
Čistý čas pohybu (netto): 14 hodín a 35 minút
Prestávky (spolu): 2 hodiny a 50 minút
Dovetok:
(Déjà Vu 2005 : „Minulý rok, keď sme mali so Slavom po obehnutí VT na chvíľu plné zuby dlhých prechodov, sme si povedali, že sa o tie Tatry pokúsime ešte raz, keď budú spriechodnené všetky turistické chodníky a obehneme Vysoké Tatry pre zmenu v opačnom smere…)
Slavo, ktorý tento rok so mnou dokonca aj bežal a navyše mal počas celej cesty geniálne časové odhady, mi položil večer na Hrebienku jednu záludnú otázku:
„A vieš Ty, čo je najlepšie na tejto Tvoje akcii okolo Tatier?“
„No, to neviem, čo?“
„Že je iba raz do roka…“
A aby toho nebolo málo, stále nás ešte láka prebehnúť kompletným hrebeňom Slovenského Rudohoria z Košíc až na Poľanu v dĺžke 220 kilometrov. Túto trasu by sme chceli absolvovať za tri dni, ale o tom snáď až nabudúce…
Vlado Dudlák
júl 2006
07 apríla 2008
Konečne!
Tak sa spamätali. Máme málo smrteľných hriechov. Seven je málo. Rozumiem. Kto by už bral vážne zastaralé záležitosti ako sú pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo, či lenivosť. To by sme hádam už všetci pomreli v ťažkom hriechu. Oproti tomu, čo sú ľudia schopní robiť teraz, dnes a denne, sú toto iba také makové odvary. Tých zmrdov, čo sa tu pohybuje. Skurvencov, schopných permanentne ubližovať. Bože, keby boli iba pyšní, to by bol raj na zemi. Cirkev, bdelá zakladateľka najviac fungujúceho multilevel marketingu sveta, po 1400 rokoch usúdila, že svetu treba dať nové pravidlá. To už hej. A prišla s novými definíciami hriechov. Takže ich tu máme:
genetická modifikácia,
experimenty na ľuďoch,
znečisťovanie životného prostredia,
sociálna nespravodlivosť,
zapríčiňovanie chudoby,
užívanie drog,
nenásytnosť po peniazoch.
Celkom som nepochopil, že či tých prvých seven ešte stále platí, a teraz máme 14 hriechov. Ak áno, teším sa na nový film. Ak platia iba tie nové, tak tiež dobre. Splním si tajné želania bez obavy strašných následkov.
Ale strašne ma baví, že práve Vatikán hovorí o nenásytnosti po peniazoch. Vždy vedia, ako pobaviť.
Každopádne: vo vecnej rovine, cirkev – teda skôr jej predstaviteľ pápež Gregor Veľký, chápal definíciu pôvodných hriechov ako individuálnu záležitosť a tieto hriechy sú definované ako všeobecné princípy, z ktorých vyplýva samotné zlo a zlé činy, teda z pýchy napríklad chuť vraždiť. Ale cirkev nie je schopná zachovať ani homogenitu v definíciách, pretože tieto nové hriechy sú už definované ako konkrétne činy, týkajúce sa spoločnosti ako takej. O to bizarnejšie to celé pôsobí. A ešte je dosť zvláštne, že v konečnom dôsledku hovoríme iba o troch problémoch – sociálna nespravodlivosť, s ňou súvisiaca chudoba, nenásytnosti po peniazoch a znečisťovanie životného prostredia, ďalej genetická modifikácia a experimenty na ľuďoch a tretí problém sú drogy. A aj ten kľudne môžeme priradiť k prvej téme. Dá sa to chápať aj tak, že Vatikánu prekáža kapitalizmus ako taký? Má lepší návod na fungovanie sveta?
Na čo sú dobré takéto definície? Veď aj imbecil vie, že vyššie uvedené je nesprávne. A čo? Teraz sa začneme báť a usúdime, že sme nenásytní po peniazoch a stačí nám menej a zvyšok odovzdáme? A dealeri prestanú dealovať a užívatelia užívať. Aha, tak takto to je! A jadrová energia je ok alebo všetci riaditelia atómiek pôjdu do pekla?
Kedy začne cirkev fungovať, ako normálne pochopiteľná záležitosť bez toho, aby to bolo vtipné? Všetky tie podobenstvá, príbehy, dobré rady... Keby radšej učila lenivých pracovať..., vlastne to nebude robiť, lebo predsa ani vtáci sa nestarajú, čo budú zajtra jesť.
Ja rozumiem tomu, že cirkev je schopná prežívať vďaka dvom pilierom: neinovovať a byť autoritatívny. Ale týmto počinom, zdá sa, porušila to, kvôli čomu prežila dlhé, dlhé roky. A asi aj chce prežiť.
A, mimochodom, slušný človek takéto rady nepotrebuje. A zmrd ich nepočúva. Takže?
PS: o niekoľko dní neskôr, ako som napísal tento text, s hrôzou čítam v jednom časopise vyjadrenie Vatikánu ku genetickej modifikácii (jeden z nových hriechov) asi toto:
„Príroda nie je posvätnou realitou, do ktorej človek nesmie zasahovať. Skôr ide o dar Stvoriteľa ľudskej spoločnosti, zverený inteligencii a morálnej zodpovednosti mužov a žien. Ľudská bytosť nerobí nič nedovoleného, pokiaľ do prírody zasahuje tým, že modifikuje niektoré jej charakteristiky alebo vlastnosti....“ atď, atď, takto hovorí kardinál Renato Raffaele Martino a biskup Gian Paolo Crepaldi z Pontifikálnej rady pre spravodlivosť a mier. Nuž, ak mám nájsť definíciu pre schizofréniu, práve sa mi tu podsúva skvelý príklad!
A tanec pokračuje... Podľa médií sme vlastne nové hriechy sveta vôbec nepochopili a to nie sú oficiálne hriechy a tak rôzne, jednoducho iba samé ďalšie žvásty.
genetická modifikácia,
experimenty na ľuďoch,
znečisťovanie životného prostredia,
sociálna nespravodlivosť,
zapríčiňovanie chudoby,
užívanie drog,
nenásytnosť po peniazoch.
Celkom som nepochopil, že či tých prvých seven ešte stále platí, a teraz máme 14 hriechov. Ak áno, teším sa na nový film. Ak platia iba tie nové, tak tiež dobre. Splním si tajné želania bez obavy strašných následkov.
Ale strašne ma baví, že práve Vatikán hovorí o nenásytnosti po peniazoch. Vždy vedia, ako pobaviť.
Každopádne: vo vecnej rovine, cirkev – teda skôr jej predstaviteľ pápež Gregor Veľký, chápal definíciu pôvodných hriechov ako individuálnu záležitosť a tieto hriechy sú definované ako všeobecné princípy, z ktorých vyplýva samotné zlo a zlé činy, teda z pýchy napríklad chuť vraždiť. Ale cirkev nie je schopná zachovať ani homogenitu v definíciách, pretože tieto nové hriechy sú už definované ako konkrétne činy, týkajúce sa spoločnosti ako takej. O to bizarnejšie to celé pôsobí. A ešte je dosť zvláštne, že v konečnom dôsledku hovoríme iba o troch problémoch – sociálna nespravodlivosť, s ňou súvisiaca chudoba, nenásytnosti po peniazoch a znečisťovanie životného prostredia, ďalej genetická modifikácia a experimenty na ľuďoch a tretí problém sú drogy. A aj ten kľudne môžeme priradiť k prvej téme. Dá sa to chápať aj tak, že Vatikánu prekáža kapitalizmus ako taký? Má lepší návod na fungovanie sveta?
Na čo sú dobré takéto definície? Veď aj imbecil vie, že vyššie uvedené je nesprávne. A čo? Teraz sa začneme báť a usúdime, že sme nenásytní po peniazoch a stačí nám menej a zvyšok odovzdáme? A dealeri prestanú dealovať a užívatelia užívať. Aha, tak takto to je! A jadrová energia je ok alebo všetci riaditelia atómiek pôjdu do pekla?
Kedy začne cirkev fungovať, ako normálne pochopiteľná záležitosť bez toho, aby to bolo vtipné? Všetky tie podobenstvá, príbehy, dobré rady... Keby radšej učila lenivých pracovať..., vlastne to nebude robiť, lebo predsa ani vtáci sa nestarajú, čo budú zajtra jesť.
Ja rozumiem tomu, že cirkev je schopná prežívať vďaka dvom pilierom: neinovovať a byť autoritatívny. Ale týmto počinom, zdá sa, porušila to, kvôli čomu prežila dlhé, dlhé roky. A asi aj chce prežiť.
A, mimochodom, slušný človek takéto rady nepotrebuje. A zmrd ich nepočúva. Takže?
PS: o niekoľko dní neskôr, ako som napísal tento text, s hrôzou čítam v jednom časopise vyjadrenie Vatikánu ku genetickej modifikácii (jeden z nových hriechov) asi toto:
„Príroda nie je posvätnou realitou, do ktorej človek nesmie zasahovať. Skôr ide o dar Stvoriteľa ľudskej spoločnosti, zverený inteligencii a morálnej zodpovednosti mužov a žien. Ľudská bytosť nerobí nič nedovoleného, pokiaľ do prírody zasahuje tým, že modifikuje niektoré jej charakteristiky alebo vlastnosti....“ atď, atď, takto hovorí kardinál Renato Raffaele Martino a biskup Gian Paolo Crepaldi z Pontifikálnej rady pre spravodlivosť a mier. Nuž, ak mám nájsť definíciu pre schizofréniu, práve sa mi tu podsúva skvelý príklad!
A tanec pokračuje... Podľa médií sme vlastne nové hriechy sveta vôbec nepochopili a to nie sú oficiálne hriechy a tak rôzne, jednoducho iba samé ďalšie žvásty.
03 apríla 2008
SME bulvár
Ach, mojich investovaných 15 Sk do SME mi malo zabezpečiť, že neinvestujem 9 Sk do bulváru Starý Nečas alebo Mínus jebem deň. Nezabezpečilo. Dá sa tam dočítať (TU) toto:
"Belehrad 3. apríla (TASR) - Na polovicu rozrezal všetky svoje poľnohospodárske nástroje a zariadenia 76-ročný srbský farmár Branko Živkov. Do litery tak rešpektoval nariadenie justičnej inštancie, podľa ktorého sa mal so svojou bývalou manželkou spravodlivo podeliť o všetok svoj majetok.
Živkov zdôvodnil svoje čudné počínanie tým, že ho rozhodnutie súdu, týkajúce sa povinnosti podeliť sa so svojou exmanželkou aj o poľnohospodárske zariadenia nesmierne rozčúlilo.
"Zatiaľ som sa nerozhodol, čo mám urobiť s našou kravou. Možno čakám na to, aby mi moja bývalá lepšia polovička dala vedieť, či si želá prednú alebo zadnú polovicu zvieraťa," povedal rozhorčený farmár dnešným belehradským novinám Kurir, citovaným agentúrou Reuters."
Jebal pes. Mám dojem, že farmár pozeral skvelý československý film Veselé Vánoce přejí chobotnice režiséra Jindřicha Poláka z roku 1986, kde podobnú aktivitu vykonávajú plastelínové chobotničky v rodine Holanových. Smiešne. Ale v SME? Ešte smiešnejšie...
"Belehrad 3. apríla (TASR) - Na polovicu rozrezal všetky svoje poľnohospodárske nástroje a zariadenia 76-ročný srbský farmár Branko Živkov. Do litery tak rešpektoval nariadenie justičnej inštancie, podľa ktorého sa mal so svojou bývalou manželkou spravodlivo podeliť o všetok svoj majetok.
Živkov zdôvodnil svoje čudné počínanie tým, že ho rozhodnutie súdu, týkajúce sa povinnosti podeliť sa so svojou exmanželkou aj o poľnohospodárske zariadenia nesmierne rozčúlilo.
"Zatiaľ som sa nerozhodol, čo mám urobiť s našou kravou. Možno čakám na to, aby mi moja bývalá lepšia polovička dala vedieť, či si želá prednú alebo zadnú polovicu zvieraťa," povedal rozhorčený farmár dnešným belehradským novinám Kurir, citovaným agentúrou Reuters."
Jebal pes. Mám dojem, že farmár pozeral skvelý československý film Veselé Vánoce přejí chobotnice režiséra Jindřicha Poláka z roku 1986, kde podobnú aktivitu vykonávajú plastelínové chobotničky v rodine Holanových. Smiešne. Ale v SME? Ešte smiešnejšie...
02 apríla 2008
Povinná škôlka pre cigánske deti, alebo čo je to rasizmus
Vážne. Toto je legitímne vyjadrenie slovenského politika. Nájdete ho tu:
http://www.sme.sk/c/3794244/Ministri-rozhodnu-o-opatreniach-pre-Romov.html
"...Vláda rozhodne o svojej vízii pomoci Rómom. Úrad podpredsedu vlády pre národnostné menšiny Dušana Čaploviča spísal koncepciu, v ktorej navrhuje viacero opatrení. Podľa koncepcie problémom zostáva, že mnoho Rómov žije v rómskych osadách, kde nemajú elektrinu a plyn, nedbajú o hygienu, sú chorí a holdujú alkoholu. Problémy vznikajú aj s nízkym vzdelaním Rómov, ktorí si nemôžu nájsť prácu. Čaplovič navrhol v koncepcii na roky 2008-2013 opatrenia, ktoré by mali zvýšiť vzdelanosť Rómov a mali by zabezpečiť lepšie sociálne podmienky. Opatrenia sa budú financovať aj z eurofondov. Do roku 2013 možno na projekty získať 200 miliónov eur. Opatrenia sa zameriavajú už na malé deti. Pre päťročných sa plánuje zaviesť povinná škôlka. Legislatívne by sa mala vyriešiť do roku 2013. O rok skôr, v roku 2012 by už mala platiť dvanásťročná povinná školská dochádzka. Zostať majú dotácie na stravu a školské pomôcky pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. Plánuje sa pokračovať v nultých ročníkoch základných škôl. Učiteľky v základných školách by mohli vyučovať rómske deti zo sociálne znevýhodneného prostredia podľa alternatívnych učebných osnov..."
V diskusiách na internete niečo takéto diskutujúci často označujú ako rasizmus.
Definícia rasizmu podľa wikipedie.org:
http://en.wikipedia.org/wiki/Rasism
Pre menej jazykovo vybavených:
http://www.tolerancia.sk/rasizmus/pojmy.htm#8
Takže ako to vlastne je?
http://www.sme.sk/c/3794244/Ministri-rozhodnu-o-opatreniach-pre-Romov.html
"...Vláda rozhodne o svojej vízii pomoci Rómom. Úrad podpredsedu vlády pre národnostné menšiny Dušana Čaploviča spísal koncepciu, v ktorej navrhuje viacero opatrení. Podľa koncepcie problémom zostáva, že mnoho Rómov žije v rómskych osadách, kde nemajú elektrinu a plyn, nedbajú o hygienu, sú chorí a holdujú alkoholu. Problémy vznikajú aj s nízkym vzdelaním Rómov, ktorí si nemôžu nájsť prácu. Čaplovič navrhol v koncepcii na roky 2008-2013 opatrenia, ktoré by mali zvýšiť vzdelanosť Rómov a mali by zabezpečiť lepšie sociálne podmienky. Opatrenia sa budú financovať aj z eurofondov. Do roku 2013 možno na projekty získať 200 miliónov eur. Opatrenia sa zameriavajú už na malé deti. Pre päťročných sa plánuje zaviesť povinná škôlka. Legislatívne by sa mala vyriešiť do roku 2013. O rok skôr, v roku 2012 by už mala platiť dvanásťročná povinná školská dochádzka. Zostať majú dotácie na stravu a školské pomôcky pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. Plánuje sa pokračovať v nultých ročníkoch základných škôl. Učiteľky v základných školách by mohli vyučovať rómske deti zo sociálne znevýhodneného prostredia podľa alternatívnych učebných osnov..."
V diskusiách na internete niečo takéto diskutujúci často označujú ako rasizmus.
Definícia rasizmu podľa wikipedie.org:
http://en.wikipedia.org/wiki/Rasism
Pre menej jazykovo vybavených:
http://www.tolerancia.sk/rasizmus/pojmy.htm#8
Takže ako to vlastne je?
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
Príspevky
