Dva svety

V týchto horúcich dňoch som bol v Patinciach. To je taká celkom dobrá diera sveta, mimochodom najjužnejšia obec na Slovensku (pre doplnenie - najvýchodnejšia je Nová Sedlica, najzápadnejšia je asi Záhorská Ves a najsevernejšia je Oravská Polhora). Ale späť k Patinciam. Tam je ukážkový príklad triedneho boja a sociálnej nerovnosti. Buržoázia má svoje kúpalisko a proletariát svoje. Medzi sebou sú tieto kúpaliská oddelené železným plotom. Na tejto fotke je ten plot trocha vidno. (Tobogán v pozadí je už u buržujov...) Ako spomienka na Berlínsky múr alebo ostnatý drôt práve v Záhorskej Vsi. Nie je to ale, našťastie, múr ako taký, je to plot, cez ktorý je vidieť "iný svet". Je to poučné.

Za 90 korún, v proletárskej časti, hlava na hlave, ľudia ležia na zemi, vybavenie podobné kúpaliskám zo 70-tych rokov (www.partek.sk). Za 380 korún v buržoáznej časti krásny bazén s atrakciami, zopár ľudí, každý má svoje lehátko, animátorky sa starajú o drobizg, buržuj má prístup do celého komplexu wellness (www.wellnesspatince.sk).

Naozaj, mal som z toho celkom zmiešaný pocit. Hovorím si: "Chvalabohu som na správnej strane plota." Ale čo hovoria tí na druhej strane? To asi ani nechcem počuť. Cez plot nenadával nikto... Ale revolúcia je večná, nespí, takže: "Raz ten plot spadne!"

Česi a Slováci (Slováci a Česi)

Postrehli sme, že magazín station.sk končí, áno? Škoda. Mám zalinkovaných zopár pekných článkov, o ktoré som sa chcel podeliť aj s čitateľmi jebalpsa.com. Dnes som sa dočítal, že nebude naďalej ani v archívnej verzii. Takže čo nás zaujalo, máme si stiahnuť do konca týždňa. Napríklad toto, čo bolo uverejnené TU:

Národné bôle a radosti
Juraj Malíček

A jsi ty vůbec Slovák, spýtal sa ma kamarát, keď sme v zúrivej, síce nič neriešiacej, ale o to srdečnejšej polemike znova skĺzli k obviňovaniu sa z vlastnej nekompetentnosti. Takto väčšinou završujeme naše rozhovory, začneme o čomsi celkom nevinnom, napríklad o prekladoch knižiek, a končíme pri vzájomných invektívach. Nie v zlom, len sa doťahujeme, lebo sme kamoši a toto je náš spôsob.

Prečo sa pýtaš?

Protože nemluvíš jako Slovák, zakontroval on a tak sme sa dostali k novej téme, k definovaniu slovenskosti.

Niet pochýb o tom, že formálne som Slovák, aspoň zopár generácií dozadu. Naši predkovia sem možno dakedy odkiaľsi prišli, ale takých dvesto rokov už sme tu našinci. Formálne o mojej slovenskosti teda niet pochýb, inam smerovalo to jeho konštatovanie, že nehovorím ako Slovák. K obsahu. Jemu sa totiž obsahovo Slovákom nezdám byť a ja som o slovenskosti vo mne až dosiaľ výraznejšie nepremýšľal.

Nie preto, že mi zjavne z hrude nevyrastá dvojkríž, ani preto nie, že nevypijem jedenásť borovičiek len tak nalačno, ale preto, že o ľuďochs a teda ani o sebe nezvyknem premýšľať v kategóriách národa.

Ak by som si mohol vybrať, asi by som rád bol Britom, ale v zásade je mi to jedno, Slovák, alebo Brit, všetko jedno, kým zostávam sám sebou.

Preto ani neviem, či ma naozaj zamrzelo, že dotyčný vo mne Slováka nevidí, alebo som sa s ním len chcel prieť, každopádne, nedalo mi a ozval som sa.

A ako my Slováci podľa teba hovoríme? Akí teda sme?

Nevyrukoval s ničím prekvapivým. V prvom rade, slovenskosť nám nie je národnosťou, ale údelom. Cítime na sebe tisícročné krivdy, preto sa radi utiekame k symbolom, nech je to Jánošík, nech Kriváň a Tatry, nech Štúr a tí dvaja zo Solúna. Radi si vypijeme, radi reptáme a sami nevieme, čo chceme. V druhom sme pohostinní a srdeční a trocha neotesaní, vďačne sa predávame aj pod cenu. Sme maloverní, hoci aspoň navonok veriaci, sme dôverčiví, ale aj prefíkaní, takým tým zbabelým spôsobom, akoby nám chýbala česť. Chýbajú nám hlbšie morálne zásady, žijeme spôsobom kam vietor, tam plášť. Veď ako inak vysvetliť, že v oboch svetových vojnách sme začínali na strane porazených, a končili na strane víťazov?

No, nahovoril toho veľa, nič nové, originálne, ani nič, čo by nezaváňalo banalitou. Drísty, kecy, reči, táraniny, blufy niekoho, kto sa na nás a priori díva zvrchu, zhora, nie s nadhľadom, ale s povýšením kohosi, kto si môže dovoliť byť voči nám zhovievavý.

Neurazil som sa, ani neprotestoval, len som sa potmehúdsky usmieval v očakávaní čohosi, čo muselo prísť. A keď sa vo finálne spýtal, ako vidím ja ich, povedal som mu, že sú vlastne fajn, skvelí, úžasní, kultúrni a tak ďalej, len ma nekonečne rozčuľuje ich lakomstvo, nedôstojná lakota, nie sporovlivosť, ani šetrnosť, ani skromnosť, ale to, ako veľmi dajú na cenu, ako si nedoprajú, ani keď môžu a ako veľmi, veľmi sú malicherní, keď za veci treba platiť a ešte majú pocit, že preštiavajú systém. A nejde len o to, čo koľko stojí a prečo to nie je ešte lacnejšie, a najlepšie celkom zadarmo. Nie, to je len povrch, mne šlo o to, z čoho vyrastá, z nedostatku pokory.

Pritom si, samozrejme, uvedomujem, že to nie je žiadne češstvo, teda nič, čo by sme mohli považovať za určujúcu obsahovú kvalitu národa, len som ho chcel podpichnúť. Podarilo sa, vytočil sa a nazval ma hlupákom, čo si nevidí ďalej od nosa. V poriadku, ukončil som náš spor, ale vieš, keď si Slovákom, máločo ťa naozaj nahnevá či rozčúli, áno, nasrdíme sa, ale kdesi vo vnútri stále zostávame nad vecou. Vám stačí vmiesť do očí, čo je celkom na povrchu, a hneď je oheň na streche.

Pre toto som rád Slovákom: robíme rozhodnutia bez ohľadu na cenu, a to ma nadchýna. Aj sa toho bojím, ale nadšenie je väčšie.

Výťahy

Ide ma drbnúť, keď prídem k výťahu a nejaký intelektuál začal obsluhovať gombíky na privolávači. Naozaj, ako ďalší predmet na školách by pri súčasnej reforme školstva mali zaradiť predmet "Obsluha výťahov s dvoma gombíkmi".

Príde auparková piča k výťahu v auparku, lebo inam nechodí, lebo by sa stratila, svetrík s koníkom, topánočky s modro - bielo - červeným obdĺžničkom a okuliarikmi s pokokot veľkým nápisom DG alebo niečo v tom duchu, a chce ísť do garáže - teda dole (má tam svoje kabrio, čo si poctivo vyjebala). Výťah je o poschodie nižšie ako sme my. Čo urobí piča? Stlačí gombík so šípkou hore, lebo si privoláva výťah. Jebne ma. OK, stlačím šípku dole, lebo chcem ísť DOLE a pozriem sa významne na ňu. Povie mi tým svojim kokotským kurevským hláskom: "Nemusíš to stláčať, už som ho zavolala!" Jebne ma druhý krát. Myslel som, že jej to idem vysvetliť, ale vzdal som to. Jebem na ňu. Ale nervy som nezvládol, keď som inokedy nastupoval v garáži, a výťah plný kokotov, ktorí NEVYSTÚPIA, lebo oni chceli ísť hore, a ja, kokot, som ich PRIVOLAL.

Nie, takto sa nedá žiť v takom obkolesení týchto ľudí, čo majú volebné právo napriek tomu, že nevedia obsluhovať výťah. Ako chodia srať? Dokážu to? Ruky si po tom určite neumývajú, na to som už rezignoval, takže moje si umývam každú štvrť hodinu. Umývanie rúk po použití hajzľa, to by mal byť ďalší predmet na základnej škole.

Ale čo od nich chcem, od tej úbohej lúzy okolo. Veď čo to už musia byť za krásavci, čo sa na tento blog dostanú cez vyhľadávaciu frázu zadanú do googla, že "Ako prvý krát jebať". Zadali by ste niečo takéto ako predmet vášho záujmu o informácie z internetu? Toho internetu, ktorý chceme z našich daní dotovať v rámci zvyšovania vzdelania národa? A ktorému treba znížiť DPH, lebo je strašne drahý a dôležitý? Mal by byť ešte drahší, mal by byť iba pre vyvolených. Lebo keď už má prístup k nemu aj chuj, čo hľadá frázu "Ako sa kradne v Hornbachu?", tak to je koniec, priatelia. Jebal pes.

PS: vyhľadávacie frázy vám priniesla služba Google Analytics, ďakujeme za úprimnosť!

Rasťo Žitný

Podľa mňa Rasťa Žitného poslal bulváru sám pán Boh. Veď čo lepšie sa môže bulváru uprostred uhorkovej sezóny stať, ako niečo takéto. Síce to stálo život malého chlapčeka a nešťastie celej rodiny, ale pre bulvár nie je žiadna cena vysoká. Dva týždne na obálkach drísty o nešťastnej celebrite - chlapíkovi, ktorý jazdí ako imbecil a jeho práca je čítanie správ z čítačky (evidentne aj vy viete čítať a nie ste celebrity). Bolo toho už napísané viac než dosť, ale názor, ktorý bude nasledovať a bol publikovaný TU, ma predbehol o pár dní, ako som ho chcel niečo podobné vyjadriť na stránkach Jebalpsa. Aby sme neplnili zbytočne cybersvet ďalšími bitmi, iba reporodukujem, čo napísal iný bloger:

Veci, ktoré sa nemôžu stať každému

Napísal Adam Batrflaj
Thursday, 10 July 2008

Čo má spoločné prominentná priateľka Rasťa „cannonball“ Žitného s mnohými bezdomovcami alebo umierajúcimi na AIDS? Nuž, určite mnohé, veď všetko sú to ľudia, ušľachtilé božie bytosti ale je tu ešte aj niečo zaujímavejšie - bezbrehý alibizmus toho najzákernejšieho druhu. Jeho zhmotnením a zároveň esenciou je veta: „Môže sa to stať každému.“

Sú isté veci, ktoré sa naozaj môžu stať každému. Dostať rakovinu, potknúť sa na schodoch, priotráviť sa pokazeným jedlom alebo nájsť pred domom auto obtiahnuté kľúčom. Takéto veci si vedia človeka vyčíhať, stojí proti nim v roli pasívneho trpiteľa zmietaného vrtkavým osudom. Fatalistické pokrčenie ramenami sprevádzajúce vetu „Môže sa to stať každému“ je celkom namieste.

Lenže, aby svet nebol až taký jednotvárny, sú aj veci charakteru presne opačného – také čo sa každému stať nemôžu. Sú ľudia ktorým nehrozí úraz pri preliezaní skalného previsu, pretože je vylúčené, že by sa niekedy do preliezania skalného previsu vôbec pustili. Možno ich na smrteľnej posteli bude mrzieť, že nikdy nespoznali ten nával adrenalínu ktorý sa dostavuje, len ak sa dobrodruhovi visiacemu nad priepasťou strašne zažiada sa nutne poškriabať na ohanbí, ale pocit strachu a zodpovednosti za svoje zdravie im skrátka nikdy nedovolil viac ako sa na ten previs len pozerať na Discovery Channel.

Hovorí sa tomu tiež prezieravosť, poprípade rozvážnosť a v praxi to vyzerá tak, že človek sa napríklad dobrovoľne vzdá pózy mladého frikulína, ktorý do médií trepe hovadiny o tom, ako mu je rýchla jazda katalyzátorom očisťujúcim hlavu od každodenných stresov. Je síce možné, že proporčne doladené modelky až tak veľmi neletia na chlapov jazdiacich podľa predpisov, ale život je očividne otázkou priorít. Slečna Hablovičová tomu možno nebude veriť, ale na svete je strašne veľa držiteľov vodičského oprávnenia disponujúcich kvalitným automobilom, ktorým sa nikdy nemôže stať to, čo Žitnému. Môže sa im stať, že zrazia cyklistu, ale určite sa im nestane, že ho zrazia v stopäťdesiatke na kľukatej okresnej ceste hovoriac pritom do telefónu niečo v štýle „Počkaj chvíľku, práve prechádzam do protismeru, ozvem sa ti, keď sa preberiem z kómy.“ Nestane sa im to, lebo v živote takým spôsobom jazdiť nebudú, ich pudy, výchova a zmysel pre zodpovednosť im to proste nedovolia.

Povedať v tejto súvislosti, bárs aj len do Nového času, že sa to môže stať každému, znamená vyhlásiť, že všetci vodiči sú nezodpovední idioti riskujúci životy ostatných, len aby oni sami mali svoju už aj tak dosť prevetranú hlavu ešte o kus prevetranejšiu. Je to snaha rozriediť vinu konkrétneho človeka, akoby za to mohlo celé ľudstvo. Bez zbytočného moralizovania, je to skrátka kus svinského alibizmu a v tomto prípade aj výsmech do tváre každému koho sa celá nešťastná udalosť bytostne dotkla. Nehnevajte sa naňho, dnes sa to stalo jemu, zajtra sa to môže stať vám, ha-ha hi-hi.

Rovnako je to s bezdomovcami alebo tými nešťastníkmi, čo sa nakazili HIV. „Môže sa to stať každému“ sa pri týchto témach používa ako argument hneď tesne predtým, ako zaznie výzva na dotovanie ďalšej čiernej diery z vlastných peňazí. „AIDS sa týka každého“ tvrdia kampane a ignorujú zrejmý fakt, že nakaziť sa, predpokladá rizikové správanie, ktoré ani zďaleka nie je vlastné všetkým. Môžu sa záchrancovia sociálnej vízie sveta bez osobnej zodpovednosti rozdrapovať aj celkom do purpurova, ich agenda sa ani zďaleka netýka všetkých. Chvalabohu.

Sú veci, ktoré sa nemôžu stať každému. Možno to teraz na základe Žitného prípadu a hlúpej obhajoby z úst jeho priateľky bude aspoň o kúsok zrejmejšie.

Prečo píšem tento blog?

Keď som sa zamyslel nad predchádzajúcim príspevkom, dal som si otázku, že prečo vlastne píšem tento blog, a prečo by mal / nemal byť vo vyhľadávačoch či katalógoch. Pochopiteľne, že tam byť nemusí, veď nikto predsa nejde hľadať blog podľa toho, že hľadá blog Jebalpsa, keď o ňom vie, a keď no ňom nevie, tak ho aj tak nehľadá a nenájde.

Prečo taká vec teda existuje?

V prvom rade preto, lebo má strašne veľa čitateľov. To by bola ale trochu rekurzívna odpoveď, lebo keby neexistoval, tak nemá, ale aj tak je fajn, že píšem pre pár stoviek čitateľov denne.

Je fajn mať blog aj preto, lebo je to vyjadrenie nezávislosti. Na blogu nemusím nič. Keď chcem, píšem, keď nechcem, nepíšem. Sloboda. Môžem používať slovník, aký sa mi páči, a aký aj tak používajú všetci ostatní, ak práve nie sú v televízii, a niektorí aj vtedy. To, že kvôli názvu domény ho nezaradia do katalógu, to som tak trocha tušil, ale že by som s tým mal vážny problém, to asi ani nie.

Nemusím sa nikomu spovedať. Úžasné. Proste som nejaký chlapík na webe a iba zopár ľudí vie, kto som a zopár ich to tuší. Hráme takú peknú hru. Rovnako ako pri sexe, to, čo je zahalené tajomstvom a to, čo je nedostupné, je to, čo nás najviac láka. Osobné útoky si potom nemôžem brať ako osobné, lebo útočník predsa neútočí na mňa, ale na nejakého noname blogera. Nebaví ma stále sa obraňovať, hájiť si svoju pravdu a osobne sa angažovať vo veciach. Toho mám v nevirtuálnom živote až - až a ešte aj viac.

A teraz k skutočným dôvodom:

Píšem blog, lebo som bezmocný. Nechápem tento svet, nechápem, čo sa to tu okolo deje a hlavne som zúfalý z toho, že sa nemôžem brániť. Myslel som, že sa to vekom vylepší, ale ono sa to ešte vyhoršuje (dokonalé slovo).

Nemôžem sa zmieriť s tým, že stádo imbecilov demokraticky rozhoduje o tom, čo sa tu bude diať, v akej krajine budú žiť moje deti. Že žijeme v situácii, že voliť môže človek, ktorý ani netuší, ako funguje parlamentná demokracia a nevie sa postarať ani sám o seba.

Nedokážem prijať fakt, že zopár nezodpovedných zakomplexovaných jedincov, komunistických pohrobkov, berie do rúk tento štát, riadi ho, v pokoji znárodňuje podniky (zatiaľ iba jeden druh, ale prečo nie ďalšie?) a popri tom v iných díloch bohatne. Rozpráva o cenovej regulácii, ako keby bola vojna. Zdôrazňuje triedny boj. Má pomenovaných nepriateľov, ktorí sú ale súčasne jeho kamaráti a biznis partneri. Na druhej strane ale tí nepriatelia, sú aj bežní podnikatelia, ktorí vytvárajú hodnoty a živia ostatných (alebo im aspoň dávajú prácu) a živia štát.

Je mi na grcanie z toho, že po ulici chodia ľudia, ktorí idú kontrolovať 90 ročnej babičke, že či má správne slovenské koruny, aby sa dali zameniť za eurá.

Je mi na grcanie z toho, že debili môžu mať deti a aj ich majú a niektorí utrápení, poctivo pracujúci a slušne žijúci ich mať nemôžu.

Ako sa mám pozerať na to, že nejaký kokot nabúra do slušného človeka, lebo kokot ide na červenú a potom na neho vytiahne bejzbolku, lebo mu nedal prednosť? Je to dobré iba preto, aby to bolo večer na Jojke?

Ako je možné, že je tu toľko ľudskej špiny?

Nedá mi spávať to, že sme sa dostali do fázy, keď remeselníci a robotníci, ktorí zväčša nevedia urobiť svoju prácu riadne, riadia naše životy a určujú podmienky. Sú zväčša úplne hlúpi a vo svojej hlúposti si myslia, že my ostatní, čo vieme čítať a písať, sme ešte hlúpejší a oni nás ojebú. A vyhrávajú. Väčšinu väčšinou ojebú.

Súčasne používam písanie ako svoju terapiu. Chorí, utrápení, ľudia sa vraj majú zo svojho trápenia vypísať. Nepomáha to, ale je to príjemnejšie, ako chodiť každé ráno plávať na Pasienky. Neviem napísať Marínu, to napísal taký génius, že sa z neho musí maturovať (i keď maturuje sa snáď už aj z Pišťaneka), ale napísať svoje pocity, alebo sprostredkovať vám pocity iných, to trocha viem.

Možno raz prijmem fakt, že čo sa nedá zmeniť, na to si musíme zvyknúť. Toto funguje, ale naozaj neexistuje sila, ktorá urobí svet opäť (opäť???) normálnym? Čítam knihu, úplne debilnú, že silu elementov, ktorí ma tak extrémne serú mám použiť voči nim, vraj duševné aikido. Teda, že keď ma okradnú, tak je to pre mňa lekcia, za ktorú mám poďakovať, lebo keď ma to mrzí, tak mám zle nastavené hodnoty a zbytočne sa bojím o majetok. Môže toto niekto vymyslieť? Strata majetku ma posilňuje! Keď sa zamyslím nad svojimi "úspechmi" v posledných mesiacoch, som silný chlap.

Uf. K tomuto som sa chcel dopísať?

Trochu problém

Nuž, smiešne mi napadlo, že zaindexujem tento blog do slovenských vyhľadávačov. Nemá to celkom zmysel, kto chce, tento blog pozná a kto nechce, raz sa o ňom dozvie. A výsledok? Hu, aj takýto mail:

Dobry den,
pri kontrole Vasho odkazu v katalogu Centrum.sk na adrese: http://www.jebalpes.com s nazvom: Blog frustrovného chlapa a popisom: Tento svet sa rúti do záhuby. Nemôžeme proti tomu nič robiť, iba sa z toho aspoň trocha vypísať. Blog s názvom Jé - balpe's (čítaj "že balpés"), sme zistili, ze obsah Vasich stranok nie je vhodny pre uverejnenie v katalogu. Nemame od Vas udaje o firme, preto sme nemohli zaradit Vase stranky do katalogu firiem. Vas odkaz z katalogu bol vymazany. Po doplneni tychto udajov mozete znovu poziadat o registraciu.
Prajeme krasny den a dakujeme za pochopenie
Administracny tim Centrum.sk

Tak. O toto sme prišli... :-)

Choďte do poľa!

Čerpačka niekde na Slovensku. Taká tá žltá, nie zelená, ani červená, ani nezávislá. Normálny veľký brand. Platím benzín. Ale nemôžem zaplatiť, lebo obsluha sa venuje dôležitejšiemu zákazníkovi, ktorý práve vošiel do žltej čerpačky.

Zákazník: "Dajte mi kľúče od hajzľa!"
Obsluha: "Nemôžem, záchod sa umýval a teraz sa suší."
Z: "Koľko sa bude sušiť?"
O: "Čo ja viem? Tak 2-3 týždne." Obsluha aj s kolegom sa ujebáva, ja stojím a čumím.
Z: "Až toľko?"
O: "Hej... A potrebujete ísť na malú či veľkú?"
Z: "Na malú, šťať potrebujem."
O: "Choďte hen za čerpačku do poľa, nie?"
Z: "Áno, jasné, idem." Odchádza. Obsluha sa ujebáva. "To bol ale kokot."

Ja rýchlo zaplatím, odchádzam a hovorím si, že musím dať školenie mojim kolegom v práci, ako má vyzerať kontakt dodávateľ - klient. Mám ale oveľa väčší problém, že by som rád ukázal aj národu, ako má vyzerať správny slovenský volič. A ešte mám otázku - kam sa chodí na tej pumpe srať?