Na tomto obrázku je vidieť dojemnú starostlivosť Hornbachu o hendikepovaných ľudí. Aby tam náhodou nezaparkoval nejaký ignorant. Chýba už iba návod na použitie parkovacieho miesta. Žeby 3 x zatrúbiť a príde pikolík so žeriavom?
18 augusta 2008
Starajú sa...
Na tomto obrázku je vidieť dojemnú starostlivosť Hornbachu o hendikepovaných ľudí. Aby tam náhodou nezaparkoval nejaký ignorant. Chýba už iba návod na použitie parkovacieho miesta. Žeby 3 x zatrúbiť a príde pikolík so žeriavom?
08 augusta 2008
Môžem ťa brutálne pretiahnúť?
Stretol som dávneho priateľa a ten mi povedal príhodu:
"Neuveríš, čo sa stalo... Stretol som na ulici takú babu, čo som ju sto rokov nevidel, a po pár minútach rečí - ako sa máš a čo robíš a také tie pouličné konverzácie - mi zasadila ranu otázkou: "Máš rád nežné milovanie alebo si ťa môžem brutálne pretiahnúť?" Nuž, ťažko reagovať, tak som sa zmohol iba na poloodpoveď, že v tom nemám celkom jasno, takže si to premyslím a že keď sa stretneme nabudúce, tak už budem vedieť..."
No, musím povedať, že zmysel pre skratkovitosť tomuto príbehu nechýba. Žijeme hektickú dobu.
"Neuveríš, čo sa stalo... Stretol som na ulici takú babu, čo som ju sto rokov nevidel, a po pár minútach rečí - ako sa máš a čo robíš a také tie pouličné konverzácie - mi zasadila ranu otázkou: "Máš rád nežné milovanie alebo si ťa môžem brutálne pretiahnúť?" Nuž, ťažko reagovať, tak som sa zmohol iba na poloodpoveď, že v tom nemám celkom jasno, takže si to premyslím a že keď sa stretneme nabudúce, tak už budem vedieť..."
No, musím povedať, že zmysel pre skratkovitosť tomuto príbehu nechýba. Žijeme hektickú dobu.
04 augusta 2008
Einstein o bohu
Pred pár mesiacmi preletela médiami správa, že bol vydražený Einsteinov list, ktorý písal filozofovi Ericovi Gutkindovi, a v ktorom sa nie veľmi lichotivo vyjadroval o Bohu (bohu) a viere. Žuranlisti otitulkovali túto správu nejako tak, že Einstein považoval náboženstvo za detské povery.
Asi sa nedozvieme, že ako to génius myslel, to vedel asi iba on sám, každopádne prináša nám minimálne pohľad na vec z opačnej strany rieky. V liste, o ktorom hovorím, a ktorého originálny prepis je TU (a potom ešte skopírovaný na konci tohto postu) píše napríklad toto:
„Slovo boh je pre mňa nič viac ako myšlienka a produkt ľudskej slabosti a biblia je kolekciou vznešených, ale aj tak primitívnych a detinských legiend. A žiadne interpretácia, nech je akokoľvek bystrá, toto moje presvedčenie nemôže zmeniť.“
Alebo toto:
„Pre mňa je židovské náboženstvo také ako všetky ostatné – stelesnením najdetinskejších povier. A židovský národ, ku ktorému ochotne patrím a s jeho mentalitou mám veľmi hlboký vzťah, nemá pre mňa výnimočnejšie kvality ako iní ľudia. Podľa mojich skúseností nie sú lepší ako iné ľudské skupiny, aj keď vďaka nedostatku sily ich radšej obchádza aj najhoršia rakovina. Nevidím v nich však nič vyvolené.“
Necítim sa oprávnený ani povolaný komentovať vyššie uvedené citáty. Skúsme sa iba zamyslieť, čo by znamenali takého vyjadrenia, keby sa týkali iného konkrétneho náboženstva. Veď na vraždenie stačia aj karikatúry alebo film Rozvrat.
Tu je kópia prepisu spomínaného listu:
.. I read a great deal in the last days of your book, and thank you very much for sending it to me. What especially struck me about it was this. With regard to the factual attitude to life and to the human community we have a great deal in common.
... The word God is for me nothing more than the expression and product of human weaknesses, the Bible a collection of honourable, but still primitive legends which are nevertheless pretty childish. No interpretation no matter how subtle can (for me) change this. These subtilised interpretations are highly manifold according to their nature and have almost nothing to do with the original text. For me the Jewish religion like all other religions is an incarnation of the most childish superstitions. And the Jewish people to whom I gladly belong and with whose mentality I have a deep affinity have no different quality for me than all other people. As far as my experience goes, they are also no better than other human groups, although they are protected from the worst cancers by a lack of power. Otherwise I cannot see anything 'chosen' about them.
In general I find it painful that you claim a privileged position and try to defend it by two walls of pride, an external one as a man and an internal one as a Jew. As a man you claim, so to speak, a dispensation from causality otherwise accepted, as a Jew the priviliege of monotheism. But a limited causality is no longer a causality at all, as our wonderful Spinoza recognized with all incision, probably as the first one. And the animistic interpretations of the religions of nature are in principle not annulled by monopolisation. With such walls we can only attain a certain self-deception, but our moral efforts are not furthered by them. On the contrary.
Now that I have quite openly stated our differences in intellectual convictions it is still clear to me that we are quite close to each other in essential things, ie in our evalutations of human behaviour. What separates us are only intellectual 'props' and 'rationalisation' in Freud's language. Therefore I think that we would understand each other quite well if we talked about concrete things. With friendly thanks and best wishes
Yours, A. Einstein
Asi sa nedozvieme, že ako to génius myslel, to vedel asi iba on sám, každopádne prináša nám minimálne pohľad na vec z opačnej strany rieky. V liste, o ktorom hovorím, a ktorého originálny prepis je TU (a potom ešte skopírovaný na konci tohto postu) píše napríklad toto:
„Slovo boh je pre mňa nič viac ako myšlienka a produkt ľudskej slabosti a biblia je kolekciou vznešených, ale aj tak primitívnych a detinských legiend. A žiadne interpretácia, nech je akokoľvek bystrá, toto moje presvedčenie nemôže zmeniť.“
Alebo toto:
„Pre mňa je židovské náboženstvo také ako všetky ostatné – stelesnením najdetinskejších povier. A židovský národ, ku ktorému ochotne patrím a s jeho mentalitou mám veľmi hlboký vzťah, nemá pre mňa výnimočnejšie kvality ako iní ľudia. Podľa mojich skúseností nie sú lepší ako iné ľudské skupiny, aj keď vďaka nedostatku sily ich radšej obchádza aj najhoršia rakovina. Nevidím v nich však nič vyvolené.“
Necítim sa oprávnený ani povolaný komentovať vyššie uvedené citáty. Skúsme sa iba zamyslieť, čo by znamenali takého vyjadrenia, keby sa týkali iného konkrétneho náboženstva. Veď na vraždenie stačia aj karikatúry alebo film Rozvrat.
Tu je kópia prepisu spomínaného listu:
.. I read a great deal in the last days of your book, and thank you very much for sending it to me. What especially struck me about it was this. With regard to the factual attitude to life and to the human community we have a great deal in common.
... The word God is for me nothing more than the expression and product of human weaknesses, the Bible a collection of honourable, but still primitive legends which are nevertheless pretty childish. No interpretation no matter how subtle can (for me) change this. These subtilised interpretations are highly manifold according to their nature and have almost nothing to do with the original text. For me the Jewish religion like all other religions is an incarnation of the most childish superstitions. And the Jewish people to whom I gladly belong and with whose mentality I have a deep affinity have no different quality for me than all other people. As far as my experience goes, they are also no better than other human groups, although they are protected from the worst cancers by a lack of power. Otherwise I cannot see anything 'chosen' about them.
In general I find it painful that you claim a privileged position and try to defend it by two walls of pride, an external one as a man and an internal one as a Jew. As a man you claim, so to speak, a dispensation from causality otherwise accepted, as a Jew the priviliege of monotheism. But a limited causality is no longer a causality at all, as our wonderful Spinoza recognized with all incision, probably as the first one. And the animistic interpretations of the religions of nature are in principle not annulled by monopolisation. With such walls we can only attain a certain self-deception, but our moral efforts are not furthered by them. On the contrary.
Now that I have quite openly stated our differences in intellectual convictions it is still clear to me that we are quite close to each other in essential things, ie in our evalutations of human behaviour. What separates us are only intellectual 'props' and 'rationalisation' in Freud's language. Therefore I think that we would understand each other quite well if we talked about concrete things. With friendly thanks and best wishes
Yours, A. Einstein
01 augusta 2008
Dva svety
V týchto horúcich dňoch som bol v Patinciach. To je taká celkom dobrá diera sveta, mimochodom najjužnejšia obec na Slovensku (pre doplnenie - najvýchodnejšia je Nová Sedlica, najzápadnejšia je asi Záhorská Ves a najsevernejšia je Oravská Polhora). Ale späť k Patinciam. Tam je ukážkový príklad triedneho boja a sociálnej nerovnosti. Buržoázia má svoje kúpalisko a proletariát svoje. Medzi sebou sú tieto kúpaliská oddelené železným plotom. Na tejto fotke je ten plot trocha vidno. (Tobogán v pozadí je už u buržujov...) Ako spomienka na Berlínsky múr alebo ostnatý drôt práve v Záhorskej Vsi. Nie je to ale, našťastie, múr ako taký, je to plot, cez ktorý je vidieť "iný svet". Je to poučné.
Za 90 korún, v proletárskej časti, hlava na hlave, ľudia ležia na zemi, vybavenie podobné kúpaliskám zo 70-tych rokov (www.partek.sk). Za 380 korún v buržoáznej časti krásny bazén s atrakciami, zopár ľudí, každý má svoje lehátko, animátorky sa starajú o drobizg, buržuj má prístup do celého komplexu wellness (www.wellnesspatince.sk).
Naozaj, mal som z toho celkom zmiešaný pocit. Hovorím si: "Chvalabohu som na správnej strane plota." Ale čo hovoria tí na druhej strane? To asi ani nechcem počuť. Cez plot nenadával nikto... Ale revolúcia je večná, nespí, takže: "Raz ten plot spadne!"
Za 90 korún, v proletárskej časti, hlava na hlave, ľudia ležia na zemi, vybavenie podobné kúpaliskám zo 70-tych rokov (www.partek.sk). Za 380 korún v buržoáznej časti krásny bazén s atrakciami, zopár ľudí, každý má svoje lehátko, animátorky sa starajú o drobizg, buržuj má prístup do celého komplexu wellness (www.wellnesspatince.sk).
Naozaj, mal som z toho celkom zmiešaný pocit. Hovorím si: "Chvalabohu som na správnej strane plota." Ale čo hovoria tí na druhej strane? To asi ani nechcem počuť. Cez plot nenadával nikto... Ale revolúcia je večná, nespí, takže: "Raz ten plot spadne!"
28 júla 2008
Česi a Slováci (Slováci a Česi)
Postrehli sme, že magazín station.sk končí, áno? Škoda. Mám zalinkovaných zopár pekných článkov, o ktoré som sa chcel podeliť aj s čitateľmi jebalpsa.com. Dnes som sa dočítal, že nebude naďalej ani v archívnej verzii. Takže čo nás zaujalo, máme si stiahnuť do konca týždňa. Napríklad toto, čo bolo uverejnené TU:
Národné bôle a radosti
Juraj Malíček
A jsi ty vůbec Slovák, spýtal sa ma kamarát, keď sme v zúrivej, síce nič neriešiacej, ale o to srdečnejšej polemike znova skĺzli k obviňovaniu sa z vlastnej nekompetentnosti. Takto väčšinou završujeme naše rozhovory, začneme o čomsi celkom nevinnom, napríklad o prekladoch knižiek, a končíme pri vzájomných invektívach. Nie v zlom, len sa doťahujeme, lebo sme kamoši a toto je náš spôsob.
Prečo sa pýtaš?
Protože nemluvíš jako Slovák, zakontroval on a tak sme sa dostali k novej téme, k definovaniu slovenskosti.
Niet pochýb o tom, že formálne som Slovák, aspoň zopár generácií dozadu. Naši predkovia sem možno dakedy odkiaľsi prišli, ale takých dvesto rokov už sme tu našinci. Formálne o mojej slovenskosti teda niet pochýb, inam smerovalo to jeho konštatovanie, že nehovorím ako Slovák. K obsahu. Jemu sa totiž obsahovo Slovákom nezdám byť a ja som o slovenskosti vo mne až dosiaľ výraznejšie nepremýšľal.
Nie preto, že mi zjavne z hrude nevyrastá dvojkríž, ani preto nie, že nevypijem jedenásť borovičiek len tak nalačno, ale preto, že o ľuďochs a teda ani o sebe nezvyknem premýšľať v kategóriách národa.
Ak by som si mohol vybrať, asi by som rád bol Britom, ale v zásade je mi to jedno, Slovák, alebo Brit, všetko jedno, kým zostávam sám sebou.
Preto ani neviem, či ma naozaj zamrzelo, že dotyčný vo mne Slováka nevidí, alebo som sa s ním len chcel prieť, každopádne, nedalo mi a ozval som sa.
A ako my Slováci podľa teba hovoríme? Akí teda sme?
Nevyrukoval s ničím prekvapivým. V prvom rade, slovenskosť nám nie je národnosťou, ale údelom. Cítime na sebe tisícročné krivdy, preto sa radi utiekame k symbolom, nech je to Jánošík, nech Kriváň a Tatry, nech Štúr a tí dvaja zo Solúna. Radi si vypijeme, radi reptáme a sami nevieme, čo chceme. V druhom sme pohostinní a srdeční a trocha neotesaní, vďačne sa predávame aj pod cenu. Sme maloverní, hoci aspoň navonok veriaci, sme dôverčiví, ale aj prefíkaní, takým tým zbabelým spôsobom, akoby nám chýbala česť. Chýbajú nám hlbšie morálne zásady, žijeme spôsobom kam vietor, tam plášť. Veď ako inak vysvetliť, že v oboch svetových vojnách sme začínali na strane porazených, a končili na strane víťazov?
No, nahovoril toho veľa, nič nové, originálne, ani nič, čo by nezaváňalo banalitou. Drísty, kecy, reči, táraniny, blufy niekoho, kto sa na nás a priori díva zvrchu, zhora, nie s nadhľadom, ale s povýšením kohosi, kto si môže dovoliť byť voči nám zhovievavý.
Neurazil som sa, ani neprotestoval, len som sa potmehúdsky usmieval v očakávaní čohosi, čo muselo prísť. A keď sa vo finálne spýtal, ako vidím ja ich, povedal som mu, že sú vlastne fajn, skvelí, úžasní, kultúrni a tak ďalej, len ma nekonečne rozčuľuje ich lakomstvo, nedôstojná lakota, nie sporovlivosť, ani šetrnosť, ani skromnosť, ale to, ako veľmi dajú na cenu, ako si nedoprajú, ani keď môžu a ako veľmi, veľmi sú malicherní, keď za veci treba platiť a ešte majú pocit, že preštiavajú systém. A nejde len o to, čo koľko stojí a prečo to nie je ešte lacnejšie, a najlepšie celkom zadarmo. Nie, to je len povrch, mne šlo o to, z čoho vyrastá, z nedostatku pokory.
Pritom si, samozrejme, uvedomujem, že to nie je žiadne češstvo, teda nič, čo by sme mohli považovať za určujúcu obsahovú kvalitu národa, len som ho chcel podpichnúť. Podarilo sa, vytočil sa a nazval ma hlupákom, čo si nevidí ďalej od nosa. V poriadku, ukončil som náš spor, ale vieš, keď si Slovákom, máločo ťa naozaj nahnevá či rozčúli, áno, nasrdíme sa, ale kdesi vo vnútri stále zostávame nad vecou. Vám stačí vmiesť do očí, čo je celkom na povrchu, a hneď je oheň na streche.
Pre toto som rád Slovákom: robíme rozhodnutia bez ohľadu na cenu, a to ma nadchýna. Aj sa toho bojím, ale nadšenie je väčšie.
Národné bôle a radosti
Juraj Malíček
A jsi ty vůbec Slovák, spýtal sa ma kamarát, keď sme v zúrivej, síce nič neriešiacej, ale o to srdečnejšej polemike znova skĺzli k obviňovaniu sa z vlastnej nekompetentnosti. Takto väčšinou završujeme naše rozhovory, začneme o čomsi celkom nevinnom, napríklad o prekladoch knižiek, a končíme pri vzájomných invektívach. Nie v zlom, len sa doťahujeme, lebo sme kamoši a toto je náš spôsob.
Prečo sa pýtaš?
Protože nemluvíš jako Slovák, zakontroval on a tak sme sa dostali k novej téme, k definovaniu slovenskosti.
Niet pochýb o tom, že formálne som Slovák, aspoň zopár generácií dozadu. Naši predkovia sem možno dakedy odkiaľsi prišli, ale takých dvesto rokov už sme tu našinci. Formálne o mojej slovenskosti teda niet pochýb, inam smerovalo to jeho konštatovanie, že nehovorím ako Slovák. K obsahu. Jemu sa totiž obsahovo Slovákom nezdám byť a ja som o slovenskosti vo mne až dosiaľ výraznejšie nepremýšľal.
Nie preto, že mi zjavne z hrude nevyrastá dvojkríž, ani preto nie, že nevypijem jedenásť borovičiek len tak nalačno, ale preto, že o ľuďochs a teda ani o sebe nezvyknem premýšľať v kategóriách národa.
Ak by som si mohol vybrať, asi by som rád bol Britom, ale v zásade je mi to jedno, Slovák, alebo Brit, všetko jedno, kým zostávam sám sebou.
Preto ani neviem, či ma naozaj zamrzelo, že dotyčný vo mne Slováka nevidí, alebo som sa s ním len chcel prieť, každopádne, nedalo mi a ozval som sa.
A ako my Slováci podľa teba hovoríme? Akí teda sme?
Nevyrukoval s ničím prekvapivým. V prvom rade, slovenskosť nám nie je národnosťou, ale údelom. Cítime na sebe tisícročné krivdy, preto sa radi utiekame k symbolom, nech je to Jánošík, nech Kriváň a Tatry, nech Štúr a tí dvaja zo Solúna. Radi si vypijeme, radi reptáme a sami nevieme, čo chceme. V druhom sme pohostinní a srdeční a trocha neotesaní, vďačne sa predávame aj pod cenu. Sme maloverní, hoci aspoň navonok veriaci, sme dôverčiví, ale aj prefíkaní, takým tým zbabelým spôsobom, akoby nám chýbala česť. Chýbajú nám hlbšie morálne zásady, žijeme spôsobom kam vietor, tam plášť. Veď ako inak vysvetliť, že v oboch svetových vojnách sme začínali na strane porazených, a končili na strane víťazov?
No, nahovoril toho veľa, nič nové, originálne, ani nič, čo by nezaváňalo banalitou. Drísty, kecy, reči, táraniny, blufy niekoho, kto sa na nás a priori díva zvrchu, zhora, nie s nadhľadom, ale s povýšením kohosi, kto si môže dovoliť byť voči nám zhovievavý.
Neurazil som sa, ani neprotestoval, len som sa potmehúdsky usmieval v očakávaní čohosi, čo muselo prísť. A keď sa vo finálne spýtal, ako vidím ja ich, povedal som mu, že sú vlastne fajn, skvelí, úžasní, kultúrni a tak ďalej, len ma nekonečne rozčuľuje ich lakomstvo, nedôstojná lakota, nie sporovlivosť, ani šetrnosť, ani skromnosť, ale to, ako veľmi dajú na cenu, ako si nedoprajú, ani keď môžu a ako veľmi, veľmi sú malicherní, keď za veci treba platiť a ešte majú pocit, že preštiavajú systém. A nejde len o to, čo koľko stojí a prečo to nie je ešte lacnejšie, a najlepšie celkom zadarmo. Nie, to je len povrch, mne šlo o to, z čoho vyrastá, z nedostatku pokory.
Pritom si, samozrejme, uvedomujem, že to nie je žiadne češstvo, teda nič, čo by sme mohli považovať za určujúcu obsahovú kvalitu národa, len som ho chcel podpichnúť. Podarilo sa, vytočil sa a nazval ma hlupákom, čo si nevidí ďalej od nosa. V poriadku, ukončil som náš spor, ale vieš, keď si Slovákom, máločo ťa naozaj nahnevá či rozčúli, áno, nasrdíme sa, ale kdesi vo vnútri stále zostávame nad vecou. Vám stačí vmiesť do očí, čo je celkom na povrchu, a hneď je oheň na streche.
Pre toto som rád Slovákom: robíme rozhodnutia bez ohľadu na cenu, a to ma nadchýna. Aj sa toho bojím, ale nadšenie je väčšie.
22 júla 2008
Výťahy
Ide ma drbnúť, keď prídem k výťahu a nejaký intelektuál začal obsluhovať gombíky na privolávači. Naozaj, ako ďalší predmet na školách by pri súčasnej reforme školstva mali zaradiť predmet "Obsluha výťahov s dvoma gombíkmi".
Príde auparková piča k výťahu v auparku, lebo inam nechodí, lebo by sa stratila, svetrík s koníkom, topánočky s modro - bielo - červeným obdĺžničkom a okuliarikmi s pokokot veľkým nápisom DG alebo niečo v tom duchu, a chce ísť do garáže - teda dole (má tam svoje kabrio, čo si poctivo vyjebala). Výťah je o poschodie nižšie ako sme my. Čo urobí piča? Stlačí gombík so šípkou hore, lebo si privoláva výťah. Jebne ma. OK, stlačím šípku dole, lebo chcem ísť DOLE a pozriem sa významne na ňu. Povie mi tým svojim kokotským kurevským hláskom: "Nemusíš to stláčať, už som ho zavolala!" Jebne ma druhý krát. Myslel som, že jej to idem vysvetliť, ale vzdal som to. Jebem na ňu. Ale nervy som nezvládol, keď som inokedy nastupoval v garáži, a výťah plný kokotov, ktorí NEVYSTÚPIA, lebo oni chceli ísť hore, a ja, kokot, som ich PRIVOLAL.
Nie, takto sa nedá žiť v takom obkolesení týchto ľudí, čo majú volebné právo napriek tomu, že nevedia obsluhovať výťah. Ako chodia srať? Dokážu to? Ruky si po tom určite neumývajú, na to som už rezignoval, takže moje si umývam každú štvrť hodinu. Umývanie rúk po použití hajzľa, to by mal byť ďalší predmet na základnej škole.
Ale čo od nich chcem, od tej úbohej lúzy okolo. Veď čo to už musia byť za krásavci, čo sa na tento blog dostanú cez vyhľadávaciu frázu zadanú do googla, že "Ako prvý krát jebať". Zadali by ste niečo takéto ako predmet vášho záujmu o informácie z internetu? Toho internetu, ktorý chceme z našich daní dotovať v rámci zvyšovania vzdelania národa? A ktorému treba znížiť DPH, lebo je strašne drahý a dôležitý? Mal by byť ešte drahší, mal by byť iba pre vyvolených. Lebo keď už má prístup k nemu aj chuj, čo hľadá frázu "Ako sa kradne v Hornbachu?", tak to je koniec, priatelia. Jebal pes.
PS: vyhľadávacie frázy vám priniesla služba Google Analytics, ďakujeme za úprimnosť!
Príde auparková piča k výťahu v auparku, lebo inam nechodí, lebo by sa stratila, svetrík s koníkom, topánočky s modro - bielo - červeným obdĺžničkom a okuliarikmi s pokokot veľkým nápisom DG alebo niečo v tom duchu, a chce ísť do garáže - teda dole (má tam svoje kabrio, čo si poctivo vyjebala). Výťah je o poschodie nižšie ako sme my. Čo urobí piča? Stlačí gombík so šípkou hore, lebo si privoláva výťah. Jebne ma. OK, stlačím šípku dole, lebo chcem ísť DOLE a pozriem sa významne na ňu. Povie mi tým svojim kokotským kurevským hláskom: "Nemusíš to stláčať, už som ho zavolala!" Jebne ma druhý krát. Myslel som, že jej to idem vysvetliť, ale vzdal som to. Jebem na ňu. Ale nervy som nezvládol, keď som inokedy nastupoval v garáži, a výťah plný kokotov, ktorí NEVYSTÚPIA, lebo oni chceli ísť hore, a ja, kokot, som ich PRIVOLAL.
Nie, takto sa nedá žiť v takom obkolesení týchto ľudí, čo majú volebné právo napriek tomu, že nevedia obsluhovať výťah. Ako chodia srať? Dokážu to? Ruky si po tom určite neumývajú, na to som už rezignoval, takže moje si umývam každú štvrť hodinu. Umývanie rúk po použití hajzľa, to by mal byť ďalší predmet na základnej škole.
Ale čo od nich chcem, od tej úbohej lúzy okolo. Veď čo to už musia byť za krásavci, čo sa na tento blog dostanú cez vyhľadávaciu frázu zadanú do googla, že "Ako prvý krát jebať". Zadali by ste niečo takéto ako predmet vášho záujmu o informácie z internetu? Toho internetu, ktorý chceme z našich daní dotovať v rámci zvyšovania vzdelania národa? A ktorému treba znížiť DPH, lebo je strašne drahý a dôležitý? Mal by byť ešte drahší, mal by byť iba pre vyvolených. Lebo keď už má prístup k nemu aj chuj, čo hľadá frázu "Ako sa kradne v Hornbachu?", tak to je koniec, priatelia. Jebal pes.
PS: vyhľadávacie frázy vám priniesla služba Google Analytics, ďakujeme za úprimnosť!
15 júla 2008
Rasťo Žitný
Podľa mňa Rasťa Žitného poslal bulváru sám pán Boh. Veď čo lepšie sa môže bulváru uprostred uhorkovej sezóny stať, ako niečo takéto. Síce to stálo život malého chlapčeka a nešťastie celej rodiny, ale pre bulvár nie je žiadna cena vysoká. Dva týždne na obálkach drísty o nešťastnej celebrite - chlapíkovi, ktorý jazdí ako imbecil a jeho práca je čítanie správ z čítačky (evidentne aj vy viete čítať a nie ste celebrity). Bolo toho už napísané viac než dosť, ale názor, ktorý bude nasledovať a bol publikovaný TU, ma predbehol o pár dní, ako som ho chcel niečo podobné vyjadriť na stránkach Jebalpsa. Aby sme neplnili zbytočne cybersvet ďalšími bitmi, iba reporodukujem, čo napísal iný bloger:
Veci, ktoré sa nemôžu stať každému
Napísal Adam Batrflaj
Thursday, 10 July 2008
Čo má spoločné prominentná priateľka Rasťa „cannonball“ Žitného s mnohými bezdomovcami alebo umierajúcimi na AIDS? Nuž, určite mnohé, veď všetko sú to ľudia, ušľachtilé božie bytosti ale je tu ešte aj niečo zaujímavejšie - bezbrehý alibizmus toho najzákernejšieho druhu. Jeho zhmotnením a zároveň esenciou je veta: „Môže sa to stať každému.“
Sú isté veci, ktoré sa naozaj môžu stať každému. Dostať rakovinu, potknúť sa na schodoch, priotráviť sa pokazeným jedlom alebo nájsť pred domom auto obtiahnuté kľúčom. Takéto veci si vedia človeka vyčíhať, stojí proti nim v roli pasívneho trpiteľa zmietaného vrtkavým osudom. Fatalistické pokrčenie ramenami sprevádzajúce vetu „Môže sa to stať každému“ je celkom namieste.
Lenže, aby svet nebol až taký jednotvárny, sú aj veci charakteru presne opačného – také čo sa každému stať nemôžu. Sú ľudia ktorým nehrozí úraz pri preliezaní skalného previsu, pretože je vylúčené, že by sa niekedy do preliezania skalného previsu vôbec pustili. Možno ich na smrteľnej posteli bude mrzieť, že nikdy nespoznali ten nával adrenalínu ktorý sa dostavuje, len ak sa dobrodruhovi visiacemu nad priepasťou strašne zažiada sa nutne poškriabať na ohanbí, ale pocit strachu a zodpovednosti za svoje zdravie im skrátka nikdy nedovolil viac ako sa na ten previs len pozerať na Discovery Channel.
Hovorí sa tomu tiež prezieravosť, poprípade rozvážnosť a v praxi to vyzerá tak, že človek sa napríklad dobrovoľne vzdá pózy mladého frikulína, ktorý do médií trepe hovadiny o tom, ako mu je rýchla jazda katalyzátorom očisťujúcim hlavu od každodenných stresov. Je síce možné, že proporčne doladené modelky až tak veľmi neletia na chlapov jazdiacich podľa predpisov, ale život je očividne otázkou priorít. Slečna Hablovičová tomu možno nebude veriť, ale na svete je strašne veľa držiteľov vodičského oprávnenia disponujúcich kvalitným automobilom, ktorým sa nikdy nemôže stať to, čo Žitnému. Môže sa im stať, že zrazia cyklistu, ale určite sa im nestane, že ho zrazia v stopäťdesiatke na kľukatej okresnej ceste hovoriac pritom do telefónu niečo v štýle „Počkaj chvíľku, práve prechádzam do protismeru, ozvem sa ti, keď sa preberiem z kómy.“ Nestane sa im to, lebo v živote takým spôsobom jazdiť nebudú, ich pudy, výchova a zmysel pre zodpovednosť im to proste nedovolia.
Povedať v tejto súvislosti, bárs aj len do Nového času, že sa to môže stať každému, znamená vyhlásiť, že všetci vodiči sú nezodpovední idioti riskujúci životy ostatných, len aby oni sami mali svoju už aj tak dosť prevetranú hlavu ešte o kus prevetranejšiu. Je to snaha rozriediť vinu konkrétneho človeka, akoby za to mohlo celé ľudstvo. Bez zbytočného moralizovania, je to skrátka kus svinského alibizmu a v tomto prípade aj výsmech do tváre každému koho sa celá nešťastná udalosť bytostne dotkla. Nehnevajte sa naňho, dnes sa to stalo jemu, zajtra sa to môže stať vám, ha-ha hi-hi.
Rovnako je to s bezdomovcami alebo tými nešťastníkmi, čo sa nakazili HIV. „Môže sa to stať každému“ sa pri týchto témach používa ako argument hneď tesne predtým, ako zaznie výzva na dotovanie ďalšej čiernej diery z vlastných peňazí. „AIDS sa týka každého“ tvrdia kampane a ignorujú zrejmý fakt, že nakaziť sa, predpokladá rizikové správanie, ktoré ani zďaleka nie je vlastné všetkým. Môžu sa záchrancovia sociálnej vízie sveta bez osobnej zodpovednosti rozdrapovať aj celkom do purpurova, ich agenda sa ani zďaleka netýka všetkých. Chvalabohu.
Sú veci, ktoré sa nemôžu stať každému. Možno to teraz na základe Žitného prípadu a hlúpej obhajoby z úst jeho priateľky bude aspoň o kúsok zrejmejšie.
Veci, ktoré sa nemôžu stať každému
Napísal Adam Batrflaj
Thursday, 10 July 2008
Čo má spoločné prominentná priateľka Rasťa „cannonball“ Žitného s mnohými bezdomovcami alebo umierajúcimi na AIDS? Nuž, určite mnohé, veď všetko sú to ľudia, ušľachtilé božie bytosti ale je tu ešte aj niečo zaujímavejšie - bezbrehý alibizmus toho najzákernejšieho druhu. Jeho zhmotnením a zároveň esenciou je veta: „Môže sa to stať každému.“
Sú isté veci, ktoré sa naozaj môžu stať každému. Dostať rakovinu, potknúť sa na schodoch, priotráviť sa pokazeným jedlom alebo nájsť pred domom auto obtiahnuté kľúčom. Takéto veci si vedia človeka vyčíhať, stojí proti nim v roli pasívneho trpiteľa zmietaného vrtkavým osudom. Fatalistické pokrčenie ramenami sprevádzajúce vetu „Môže sa to stať každému“ je celkom namieste.
Lenže, aby svet nebol až taký jednotvárny, sú aj veci charakteru presne opačného – také čo sa každému stať nemôžu. Sú ľudia ktorým nehrozí úraz pri preliezaní skalného previsu, pretože je vylúčené, že by sa niekedy do preliezania skalného previsu vôbec pustili. Možno ich na smrteľnej posteli bude mrzieť, že nikdy nespoznali ten nával adrenalínu ktorý sa dostavuje, len ak sa dobrodruhovi visiacemu nad priepasťou strašne zažiada sa nutne poškriabať na ohanbí, ale pocit strachu a zodpovednosti za svoje zdravie im skrátka nikdy nedovolil viac ako sa na ten previs len pozerať na Discovery Channel.
Hovorí sa tomu tiež prezieravosť, poprípade rozvážnosť a v praxi to vyzerá tak, že človek sa napríklad dobrovoľne vzdá pózy mladého frikulína, ktorý do médií trepe hovadiny o tom, ako mu je rýchla jazda katalyzátorom očisťujúcim hlavu od každodenných stresov. Je síce možné, že proporčne doladené modelky až tak veľmi neletia na chlapov jazdiacich podľa predpisov, ale život je očividne otázkou priorít. Slečna Hablovičová tomu možno nebude veriť, ale na svete je strašne veľa držiteľov vodičského oprávnenia disponujúcich kvalitným automobilom, ktorým sa nikdy nemôže stať to, čo Žitnému. Môže sa im stať, že zrazia cyklistu, ale určite sa im nestane, že ho zrazia v stopäťdesiatke na kľukatej okresnej ceste hovoriac pritom do telefónu niečo v štýle „Počkaj chvíľku, práve prechádzam do protismeru, ozvem sa ti, keď sa preberiem z kómy.“ Nestane sa im to, lebo v živote takým spôsobom jazdiť nebudú, ich pudy, výchova a zmysel pre zodpovednosť im to proste nedovolia.
Povedať v tejto súvislosti, bárs aj len do Nového času, že sa to môže stať každému, znamená vyhlásiť, že všetci vodiči sú nezodpovední idioti riskujúci životy ostatných, len aby oni sami mali svoju už aj tak dosť prevetranú hlavu ešte o kus prevetranejšiu. Je to snaha rozriediť vinu konkrétneho človeka, akoby za to mohlo celé ľudstvo. Bez zbytočného moralizovania, je to skrátka kus svinského alibizmu a v tomto prípade aj výsmech do tváre každému koho sa celá nešťastná udalosť bytostne dotkla. Nehnevajte sa naňho, dnes sa to stalo jemu, zajtra sa to môže stať vám, ha-ha hi-hi.
Rovnako je to s bezdomovcami alebo tými nešťastníkmi, čo sa nakazili HIV. „Môže sa to stať každému“ sa pri týchto témach používa ako argument hneď tesne predtým, ako zaznie výzva na dotovanie ďalšej čiernej diery z vlastných peňazí. „AIDS sa týka každého“ tvrdia kampane a ignorujú zrejmý fakt, že nakaziť sa, predpokladá rizikové správanie, ktoré ani zďaleka nie je vlastné všetkým. Môžu sa záchrancovia sociálnej vízie sveta bez osobnej zodpovednosti rozdrapovať aj celkom do purpurova, ich agenda sa ani zďaleka netýka všetkých. Chvalabohu.
Sú veci, ktoré sa nemôžu stať každému. Možno to teraz na základe Žitného prípadu a hlúpej obhajoby z úst jeho priateľky bude aspoň o kúsok zrejmejšie.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
Príspevky
