Szlovák über všetkých!

Pozeráme, počúvame, ideme sa biť s Maďarmi. Ach. Opäť tá istá pesnička. Tak fajn. Spomenul som si na jeden článok Lukáša K., ktorý napísal dávno pre station.sk. Tu to bolo.

A takto to bolo.

Asimilačné schopnosti Slovákov
Lukáš Krivošík

Jeden vtip hovorí, že keby sa na južné Slovensko presťahoval milión Číňanov, tak za pár rokov je tam o jeden milión Maďarov viac. Z inej notoricky známej anekdoty sa zase dozvedáme, že Slovák už po pár týždňoch v Prahe „mluví“.
Skrytá pointa oboch zažitých klišé spočíva v údajnej ľahkej prispôsobivosti Slovákov voči akémukoľvek cudziemu prostrediu, kým Maďarov, naopak, považujeme za rodených asimilátorov. Poniektorí Slováci majú dodnes fóbiu z toho, že nám južný sused ukradne Žitný ostrov. Historické a súčasné fakty však hovoria inou rečou.

Je pravda, že Maďari sa v priebehu uplynulých 150 rokov rozmnožovali skôr pohlcovaním iných národností ako prirodzenou cestou. No vždy išlo o asimiláciu riadenú zhora. Vláda v Budapešti proste vnútila všetkým maďarské školy, kým vzdelávacie inštitúcie iných etník sa úradne obmedzili. Nejde len o prípad Uhorska. Takúto politiku robilo Maďarsko na svojom území aj po roku 1920. Vlastne až po páde totality, keď už boli národnostné menšiny spoľahlivo zdecimované, sa im poskytli veľkorysé práva.
Napriek tomu všetkému sa na nás Maďari nechytajú. Najšikovnejšími asimilátormi sú totiž Slováci! Pre niekoho to môže znieť ako paradox, ale boli sme nimi už v starom Uhorsku, v desaťročiach, ktoré predchádzali maďarizačnému besneniu. Vo vzťahu k našim Maďarom sme nimi aj dnes. A ide o prirodzenú, nie centrálne riadenú asimiláciu.

Najlepší liek na iredentu? Buďme bohatší ako Maďarsko!
Pred pár rokmi vyšla u nás kniha dvoch historikov, Jána Tibenského a Viery Urbancovej, Slovensko očami Európy: 900 – 1850. Ide o zaujímavé čítanie o tom, ako nás a našu krajinu videli cudzí návštevníci v rozmedzí takmer tisíc rokov. Aj napriek nie práve privilegovanému postaveniu Slovákov v súdobom Uhorsku vyzdvihujú cudzí pozorovatelia neuveriteľnú pôrodnosť našich ľudí a ich schopnosť prirodzenou cestou asimilovať dokonca Maďarov a Nemcov.
Napríklad profesor evanjelického lýcea v Kežmarku, Martin Schwartner, opisuje vo svojej Štatistike uhorského kráľovstva z roku 1798 Slovákov ako expanzívnu národnosť, ktorá napriek istému útlaku pohlcuje aj ďalšie etniká. Územiu severného Uhorska, obývanému Slovákmi (on mu hovorí „Slowakenland“), predpovedá sľubnú budúcnosť. Pre nízke výnosy pôdy a silné remeslá je práve táto oblasť predurčená na vznik manufaktúr a priemyslu.

Slovensko sa ešte do zániku spoločnej monarchie skutočne stalo popri Budapešti najpriemyselnejšou časťou Uhorska, aj keď jeho industrializácia ani zďaleka nebola ukončená. Neskôr, v 90. rokoch 20. storočia, získalo Maďarsko oproti Slovensku hospodársky náskok. To preto, že kým južný sused mal reformátora Bokrosa, my sme mali vo vláde Mečiara, Ľuptáka a Slotu.
Tento rok sme však Maďarov v HDP na hlavu predbehli a ak to Fico nepokazí, necháme ich v rámci V4 za nami natrvalo. Slovenskí nacionalisti, ktorí sa v noci prebúdzajú v strachu z odtrhnutia južného územia, si neuvedomujú, že rastúce bohatstvo Slovenska môže z dlhodobého hľadiska kompenzovať fakt, že Maďarsko je dvakrát väčšie.

Kým v uplynulých rokoch sa Maďari v Maďarsku pozerali na svojich súkmeňovcov z južného Slovenska tak trochu s dešpektom, dnes je to naopak. Zvrat vývoja na Slovensku počas ôsmich rokov Dzurindových vlád a najmä závideniahodné reformy naplnili pocitom hrdosti aj našich maďarských spoluobčanov. Koniec koncov, bez podpory ich politickej strany by ich uskutočnenie nebolo možné.
Jeden maďarský známy ma v tomto zmysle upozornil na príklad v Budapešti narodenej Maďarky, ktorá v jednej maďarskej reality show vyhlásila, že už tri roky žije v Bratislave a nemieni sa zo Slovenska vrátiť. Najlepším liekom na iredentu je teda vysoká životná úroveň. Kto by sa chcel odtrhnúť od lepšieho a pripojiť sa k horšiemu?

Prirodzené pohlcovanie Nemcov a Maďarov Slovákmi
V roku 1809 potvrdzuje životaschopnosť Slovákov aj bratislavský rodák Ján Demian, ktorému v Paríži vychádza štatistické dielo Tableau géographique et politique de Hongerie. Píše v ňom, že ak sa Slováci usadia medzi Maďarmi alebo Nemcami, v tretej-štvrtej generácii ich asimilujú:
„O skutočných účinkoch tohto sa možno presvedčiť v stoliciach Gemerskej, Spišskej, Šarišskej, Boršodskej a Abovskej, kde sa počet Slovákov podivuhodne zväčšil. Vo všetkých hornatých oblastiach Gemera, kde v 14. storočí boli iba Nemci, sú dnes s výnimkou mesta Dobšinej iba Slováci. Možno sa stretnúť s celými oblasťami, mestečkami a mestami, ktoré pred dvomi storočiami obývali iba Nemci a Maďari, a dnes sú tam iba Slováci.“

Francúz Francois Sulpise Beudant (1787 – 1850) vo svojom cestopise Mineralogická a geologická cesta do Uhorska v roku 1818 píše: „Všade, kde sa Slováci medzi Maďarmi alebo Nemcami usadia, tí čoskoro prestanú prosperovať, strácajú svoj jazyk, poslovenčia sa, úplne zhasnú.“ Beudant si potom osobitne všíma pohlcovanie potomkov saských kolonistov – baníkov v oblasti stredného Slovenska.

Albrecht Wilhelm von Sydow (1799 – 1867) bol dôstojníkom pruskej armády a v roku 1830 vydal v Berlíne zápisky zo svojich ciest po Karpatoch a južnom Poľsku. Analyzuje všetky uhorské národnosti a o našich predkoch píše: „Slováci sú silní, pekní a veselí ľudia. (...) Beda maďarským alebo nemeckým dedinám, ak sa tam zahniezdia Slováci. Alebo si vás získajú (priženia sa), alebo vás vytlačia.“

Slovenská demografická expanzia – príčina maďarizácie?
Všetky tieto svedectvá z konca 18. a začiatku 19. storočia stavajú naše zažité predstavy o nás samotných do nového svetla. Je možné, že centrálne riadená maďarizácia, typická najmä pre druhú polovicu 19. storočia, bola inšpirovaná práve takýmito správami.
Bola to éra romantizmu a národného obrodenia. Maďarské elity si počas rozpadu stáročných stavovských štruktúr najskôr uvedomili sami seba ako národ v etnickom zmysle a potom s hrôzou rozpoznali perspektívu budúcnosti, v ktorej by boli len menšinou vo vlastnom štáte. Nebolo to len o vyššej pôrodnosti Slovákov, ale aj o ďalších slovanských národoch Uhorska. Tým nechcem ospravedlňovať maďarizáciu. Len vysvetliť jej príčinu.

Aj keď slovenskí nacionalisti trpia rôznymi komplexmi národnej menejcennosti, existujú znaky, že etnická priebojnosť Slovákov stále žije. Stačí si spomenúť na správy o tom, ako Slováci vykupujú nehnuteľnosti v obciach na maďarskej a rakúskej strane hraníc. Alebo prípady z Českej republiky, kde ktorýsi jazykovedec vyslovil obavu z prenikania slovakizmov do češtiny. Čo je dosť zvláštny fenomén, keďže doteraz sme boli navyknutí na informácie o klesajúcej znalosti slovenčiny u našich západných susedov.

Maďarov ubúda
Asi najvýraznejší dôkaz životaschopnosti slovenského „plemena“ je slovakizácia južného Slovenska. Keď bolo po prvej svetovej vojne toto územie pričlenené k ČSR, tak išlo skoro o súvislý pás obývaný Maďarmi. V Bratislave nežilo vtedy ani desať percent Slovákov. Ľudia na východnom Slovensku tiež poriadne nevedeli, čí vlastne sú. Za tých osemdesiat rokov sa v tomto smere veľa zmenilo. Na juh sa sťahovali nielen vojaci a úradníci, ale aj roľníci z málo úrodných severských oblastí.

Slovakizácia juhu je najzreteľnejšia v mestách. Kde pred pár desaťročiami bola ešte maďarská väčšina, tam dnes dominujú Slováci. Počet Maďarov u nás klesá aj v absolútnych číslach. Medzi rokmi 1991 až 2001 ich ubudlo až 40-tisíc. V troch desiatkach obcí dokonca klesol počet obyvateľov maďarskej národnosti pod hranicu 20 %, ktorá umožňuje využívanie menšinového jazyka. Na vine sú odchody za štúdiom, prácou a kariérou do Maďarska, ale aj prirodzená asimilácia.
Tá sa deje najmä cez zmiešané manželstvá. Deti slovensko-maďarských párov väčšinou identitu nemajú úplne vyjasnenú, ale skutočnosť, že žijú na Slovensku, má svoju váhu. Ich vlastné deti sa už väčšinou hlásia k slovenskej národnosti a po maďarsky možno už ani nerozumejú. Takáto prirodzená asimilácia by nemala byť štátnou mocou ani urýchľovaná, ani by sa jej nemalo brániť. Ide o prirodzené procesy, ktoré sa dejú vždy a všade.

Útoky z prostredia SNS proti vydržaným menšinovým právam môžu tento vývoj jedine pokaziť. V jednej Ezopovej bájke kráča po lese pútnik a Slnko s Vetrom chcú vedieť, kto skôr donúti pocestného, aby si vyzliekol kabát. Najskôr príde na rad Vietor, ktorý fúka, fúka, ale jediné, čo dosiahne, je, že si pútnik kabát ešte viac pritláča k telu. Naproti tomu, keď naplno zasvieti Slnko, pocestný sa po chvíli vyzlečie aj z vlastnej vôle.

Pokiaľ ide o riešenie otázky maďarskej menšiny, naši primitívni nacionalisti sa snažia o prístup Vetra. My ostatní by sme sa mali snažiť o prístup Slnka.

Ako hlboko??

Ako hlboko môže umelec - nestor klesnúť?



Veľmi hlboko!

Trápime sa

Ach. Už sa neoplatí žiť. Všetci umrieme utrápením, pretože "Manželstvo lídra Desmodu Mária Kulyho Kollára (37) sa prevdepodobne rúti neúprosne do záhuby!" (www.cas.sk, 23/09/2008). Česť našej pamiatke.

Lepšia správa by bola, keby sa do záhuby neúprosne rútil samotný Desmod. Neveríte? Doporučujem čítať TU.

Stacionárne radary

Nikde na slovenskom internete neviem nájsť rozumnú a platnú informáciu, že kde na slovenských cestách narazíme na funkčné stacionárne radary, možno čitatelia jebalpsa budú múdrejší sa poradia.

Ja viem o troch funkčných - jeden je na D1-tke okolo 100-ho kilometra, teda pred Trenčínom zo smeru od Bratislavy, druhý presne na tom istom mieste, ale v opačnom smere. Evidentne merajú obidva, pretože "antiradar" ich detekuje v pásme Ka. Ale čo robia aj naozaj - okrem vysielania Ka lúčov, to neviem. Nájde sa niekto, kto platil pokutu kvôli týmto radarom?

Tretí, o ktorom viem, je na vjazde do Sučian v smere od Ružomberka. Ten nie je v pásme Ka, lebo "antiradar" na ktorom sú vypnuté iné pásma je ticho. Ale dosť sa o ňom popísalo, takže predpokladajme, že funguje. Má ho ale v správe mestská polícia, takže s ich právomocami by som to nevidel také horúce.

Viete o iných, funkčných, a teda reálne nepríjemných radaroch - a teda aj o tom, že čo je výsledkom ich merania?

Nový sortiment v Horbachu

Možno sa nikdy nevyliečim. A tak by som sa chcel. Moja choroba spočíva v tom, že sa stále čudujem, že prečo to a to ľudia robia. Napríklad, že prečo tento elegán zaparkuje svoju miliardovú oktávku medzi krby a nie na parkovisko, kde je plno miesta. Žeby ju chcel predať? Musí byť na to nejaká racionálna odpoveď, nie?

Od Blog

Tragédia

Stala sa tragédia. Azda nie je na Slovensku človek, ktorý by o tom nepočul. Dnes máme štátny smútok a musím uznať, že Slovenská republika sa zachovala naozaj vzorne, keď pre nešťastníkov poslala lietadlo a problému sa venovala vláda. Všetci veríme, že to nebol iba nástroj na zvyšovanie si preferencií, ale normálny krok normálnej vyspelej krajiny.

Nebudeme posudzovať, že kto je vinný a kto nie. Môžeme síce uvažovať v kategóriách, že čo je väčšia tragédia, či keď denne zomierajú ľudia v nešťastí, v chorobe, v bolestiach, bez publicity, alebo keď sa stane takéto hromadné nešťastie. Ale žiadna tragédia nie je menšia či väčšia. Tragédia nemá takúto kvantifikáciu. Tragédia je vždy tragédia. Človeku neostáva nič iné, ako vyjadriť pozostalým úprimnú sústrasť a pokračovať v živote ako predtým. Alebo nie? Vieme toto celé pokorne prijať a uznať, akí sme malí?

To, že sa viac pozornosti venuje havárii v Chorvátsku ako iným, nerobí z tejto tragédie väčšiu. Iba zaujímavejšiu. Nehovorím to preto, že sa snažím túto hrôzu zľahčovať. To čo sa stalo je naozaj hrozné. Ale možno by sme to celé mohli chápať aj ako výzvu, aby sa ľudia stali lepšími - keď im médiá 24 hodín teraz ponúkajú tie hrozné obrazy, možno sa ľudia zamyslia, ako to vlastne žijeme.

Keď sa pred rokom stala tiež veľká tragédia autobusu na Slovensku, Daniel Pastirčák k tomu vtedy povedal to, čo si navždy vryjem do mozgu:



Už vtedy som sa snažil pochopiť svet a napísal som toto.

Čo bude na svete ďalej?

Keď nie je o čom písať...

...tak blogeri píšu o iných, ako nevedia písať. Celkom sa do toho zamiloval chlapík na humne, a začal tvoriť sériu článkov (TU alebo TU) o znečisťovateľoch dátového prostredia. Chlapík argumentuje tým, že blogeri, ktorých on menuje, zabili písanie a sú to zločnici, ktorí zbytočne zaťažujú svet. Mňa, čo som pri vynášaní súdov celkom čierno - biely - takmer nadchol pre ten názor, ale iba na 5 sekúnd. Ako mnohí v diskusii, aj ja si kladiem otázku, že prečo ho tí ľudia tak vyrušujú a umelo im zvyšuje návštevnosť ich propagáciou na relatívne slušne navštevovanom portáli, ktorý, mimochodom, aj ja linkujem na tomto blogu.

Minule to vyhral SMEbloger Kicera, teraz blogujúca učiteľka. Kiceru to tak rozpálilo, až do toho vtiahol aj nevinného jebalpsa.com :-). Tak som nemohol ďalej trpieť, a autorovi kritiky som do diskusie musel prispieť:

ale bartflajko - takto nezne ta nazyva pan kicera, co si podla neho nula, ked on je jednotka... - ty musis byt bud dobry marketer alebo uplny masochista. ved si to musel vediet, ze spominani blogeri za a) budu mat rekordnu navstevnost svojich diel a za b) budu utocni ako osy. preco im pomahas? ved ich nechaj, nech si bloguju. proti vsetkemu co nenavidime alebo co nam robi zle sa neda bojovat. radio expres jednoducho vypnes, noviny na jojke jednoducho nepozeras, novy cas si nekupis. a je to. nech plnia cyberspace, kym je to zadarmo. ked budu musiet platit, hned ich bude o 80% menej. tak co? a mimochodom: vzdy je lepsie, ze bloguju ako to, ze maju volebne pravo, nie? to skus poriesit: 3 miliony najhorsich volicov, nie 10 ubohych blogerov.
a spominany pan kicera - tak si ho rozpiekol, ze na svoju obranu pouzil aj blog jebalpes.com, aby ta zhovadil. a to je aj dovod, ze preco som si vlastne precital, co sa to deje, ked JP ma taku obrovsku navstevnost z blogu pana kiceru. vsetkemu rozumiem, ale nic nechapem.

(koniec diskusného príspevku)

Avšak, keď som si pozrel blog jedného z nominantov v auguste, až som sa nastrašil, keď som sa v komentároch od nejakého dobráka dočítal toto: ...cirkev, Fico, homosexuáli, potraty, vojna v Gruzínsku, super, ideme na to! - teda takto radí blogerovi, ktorý sa síce na SME blogu zaregistroval, ale nevie, o čom má písať. Nastrašil som sa preto, lebo o cirkvi, Ficovi, etc. píše aj jebalpes. A to si jebalpes o sebe myslel, že aké má témy. Na homosexuálov a vojnu v Gruzínsku kašlem, ale o potratoch mám jednu poznámočku pripravenú na zverejnenie. Tak teraz neviem: byť, či nebyť?

PS: Kicera naďalej neúnavne bloguje, blogujúca učiteľka si zatiaľ dala veľkú prestávku a pripravuje pomôcky.