Jazdíš ako blázon (II.)

V tomto mojom miniseriáli o doprave nechcem, nedajbože, konkurovať dopravnému mágovi Jožkovi, ostatne niekoľko mojich postrehov zapracoval do svojho blogu, napríklad tento, ale mám vo svojom prípravnom archíve zopár poznámok, o ktorých by som sa rád zmienil. I keď viem, že denná čítanosť tohto blogu okolo 100 návštev dramaticky nezmení správanie sa ľudí na cestách, i jedna polepšená lastovička sa počíta.

Všetci (z Bratislavy) to poznáme: výjazd z Einsteinovej na Prístavný most. Dva pruhy, potom je z nich jeden a potom sa pripája sprava znova jeden (autá z Dolnozemskej). Je podivuhodné, aké pochybné fluidum sa tam nachádza, lebo čo funguje na konci toho cirkusu - teda keď sa na ostávajúci jeden pruh z Einsteinovej pripája sprava druhý pruh z Dolnozemskej - a funguje tam naozaj dokonale zipsovité radenie sa a ľudia tam jazdia na jednotku, zipsovite, slušne, to pri zlievaní sa pruhov, keď sa mení počet pruhov na výjazde z Einsteinovej nefunguje vôbec a vodiči sú tam ako úplní chumaji. Stoja v jednom pruhu - v pravom - až hen niekam po čerpačku Shellku a ľavý pruh nechávajú voľný. Odvážlivci, alebo skôr tí, čo poznajú dopravné predpisy, obiehajú celý tento rad áut a radia sa v mieste, kde sa pruhy spájajú. A snažia sa tam radiť zipsovito. Žiaľ, vždy iba zo 3 - 4 autá. Takže iní, čo tam čakajú od Shellky 20 minút trúbia a majú ich za agresívnych idiotov. Nech, to nie je také tragické. Iba raz som tam mal slovnú potýčku s nejakým Záhorákom, chcel sa biť. Snažil som sa mu vysvetliť, že práve on, ktorý tam robí cirkus a zdržiava, porušuje dopravné predpisy a má plynulo ísť a umožniť zaradiť sa ostatným, a že sa máme striedať, chápeš, jeden tebe, jeden mne, jeden tebe, jeden mne, ako v rozprávke. Nerobím si nádej, že to pomohlo. Ale čo sa mi stalo včera, to už bol koniec: klasika, autá v pravom pruhu, takže je sa radím spolu s inými do ľavého, ktorý je ešte 200 metrov voľný. Asi v polovici z pravého zástupu áut vidím smerovku vľavo, borec ide do môjho pruhu, nič proti tomu nemám a pribrzdím, aby sa mohol vyradiť doľava a pokračoval, aby sa o 100 metrov mohol zaradiť vpravo (zips). A viete čo? Ten chlap zastal predo mnou a odblokoval mi cestu ďalej. Hovorím si, kľud, možno si iba fúka sopeľ, tak zastal, vyfúka si, pôjde ďalej. Nie. Išiel presne paralelne s voľným miestom, ktoré vzniklo, ako sa on vyradil zo svojho pruhu. A takto sa posúval, až kým sme nedospeli k miestu stretávania sa pruhov, zaradil sa na svoje pôvodné miesto a pokračoval. Takže mi (a všetkým, čo ostali za mnou) dal lekciu, že jeho veru nepredbehnem. Ďakujem mu, bolo to pre mňa veľmi posilňujúce cvičenie. Len keby mu potom ostalo dosť síl na očný kontakt, aby som sa na neho usmial, keď som vedľa neho cca 2 kilometre po obchvate išiel jeho rýchlosťou, mimochodom, 80 km/h, lebo zrejme nepostrehol, že povolená je 90 km/h.

PS: doplnené 4. augusta 2009: Aha, a už píše aj Jožko a ľudia diskutujú. Zdá sa, že nakoniec nemám pravdu :-(